Dlhoročný pracovník organizácie Lekári bez hraníc Saša z ukrajinského Mariupolu opisuje život v obliehanom meste, ktoré bombarduje ruská armáda. Z bezpečnostných dôvodov uvádzame len jeho krstné meno. Z mesta sa mu podarilo ujsť približne v polovici marca.
Narodil som sa v Mariupole a prežil som tam celý život. Na tomto mieste som študoval, pracoval a dobre sa mi tu žilo. A keď ma zamestnali Lekári bez hraníc, bol som šťastný, že môžem robiť niečo zmysluplné. Život bol dobrý. Ale zrazu sa to zmenilo na peklo.
Neočakávali vojnu ani bomby
Spočiatku nikto nemohol uveriť tomu, čo sa deje, pretože v dobe, v ktorej žijeme, by sa takéto veci nemali stávať. Neočakávali sme vojnu ani bomby. Mysleli sme si, že to boli len reči v televízii a že niekto to šialenstvo zastaví. Keď som si uvedomil, že sa to naozaj deje, prišlo mi zle – tak zle, že som tri dni nemohol jesť.
Spočiatku sa všetko zdalo viac-menej normálne, hoci sme vedeli, že normálne už nie je nič. Potom sa však začalo bombardovanie. Náš svet – ako sme ho poznali – prestal existovať. Naše životy boli preniknuté ničivými bombami a raketami padajúcimi z oblohy. Na nič iné sme nemysleli, nič iné sme necítili. Dni v týždni sa začali prelínať. Nevedel som, či je piatok alebo sobota. Stala sa z toho jedna nekonečná nočná mora. Moja sestra sa snažila počítať dni, ja som sa prepadol do akejsi hmly.
Ostreľovanie sa stupňovalo
Našťastie sa nám počas prvých dní podarilo darovať zvyšný zdravotnícky materiál Lekárov bez hraníc na pohotovosť v Mariupole. Keď však vypadla elektrina a mobilná sieť, stratili sme kontakt s kolegami a možnosť pokračovať v práci. Ostreľovanie sa každým dňom stupňovalo. V nasledujúcich dňoch sme sa starali len o to, aby sme prežili a našli spôsob, ako sa dostať z mesta.
Ako vôbec opísať situáciu, v ktorej sa domov stáva dejiskom hrôzy? Improvizované cintoríny vznikali všade, takmer v každej štvrti. Dokonca aj na dvore škôlky neďaleko môjho domu, kde by sa deti mali normálne hrať. Ako im to má zaručiť budúcnosť? Koľko bolesti a smútku sme ešte schopní zniesť? Každý deň akoby ste strácali celý svoj život.
Bol som dojatý, keď som videl, ako si ľudia navzájom pomáhajú. Zdalo sa, že každý sa vždy stará o niekoho iného, nikdy nie o seba. Matky sa báli o svoje deti, deti sa báli o svojich rodičov. Bál som sa o svoju sestru – bombardovanie ju tak stresovalo, že som si myslel, že dostane zástavu srdca. Jej športové hodinky ukazovali 180 úderov za minútu. Znervózňovalo ma, keď som ju tak videl. Povedal som jej, že by bolo hlúpe, keby uprostred toho všetkého zomrela od strachu! Časom si na to zvykla a namiesto toho, aby počas bombardovania mrzla, začala vymenúvať všetky možné úkryty, ktoré jej napadli. Stále som sa o ňu strašne bál a bolo mi jasné, že ju musím odtiaľ dostať.
Hľadali bezpečný úkryt
Trikrát sme sa sťahovali, kým sme našli bezpečné útočisko. Mali sme šťastie, pretože sme narazili na skvelých ľudí, ktorých dnes považujem za svoju rodinu. História nám ukázala, že ľudia prežijú, keď držia spolu a pomáhajú si. Videl som to na vlastné oči a hlboko ma to zasiahlo.
Dostalo ma aj to, akí odvážni niektorí boli alebo museli byť. Pamätám si, ako jedna rodina varila vonku na ulici pred domom. Len niekoľko metrov od ich ohňa boli dva veľké krátery po delostreleckých granátoch, ktoré len niekoľko dní predtým zasiahli inú rodinu.
Zdalo sa, že sa z toho nikdy nedostaneme
Dojalo ma aj to, ako sa ľudia držali života a dobrých vecí v ňom. Napriek všetkému okolo nás sme sa rozhodli osláviť Medzinárodný deň žien 8. marca. Pozvali sme našich susedov a oni zasa svojich priateľov. Niektorí našli fľašu šampanského, iní dokonca upiekli koláč, hoci len s polovicou potrebných ingrediencií. Podarilo sa nám na pár minút zapnúť hudbu.
Polhodinu sme naozaj oslavovali, boli sme šťastní, opäť sme sa smiali. Žartovali sme, že táto nočná mora sa blíži ku koncu. Ale ona pokračovala a zdalo sa, že sa z toho nikdy nedostaneme.
Každý deň sme sa snažili opustiť mesto
O tom, čo sa deje, sa však šírili rôzne fámy. Začali sme si myslieť, že k úteku nikdy nedôjde. Jedného dňa sme dostali správu, že sa z mesta chystá odísť konvoj. Natlačili sme sa do môjho starého auta a narýchlo sme hľadali miesto, odkiaľ konvoj odíde. Povedali sme to každému, komu sme mohli. Ale teraz ma napĺňa smútok, keď si spomeniem na všetkých, ktorým som to nemohol povedať. Všetko sa to udialo príliš rýchlo. Nemohli sme ani nikomu zavolať, pretože sme boli bez telefónneho spojenia.
Obrovský zmätok a panika medzi ľuďmi. To bol odchod. Veľké množstvo áut išlo rôznymi smermi. Videli sme vozidlo, v ktorom sa tlačilo toľko ľudí, že ich nebolo možné spočítať. Ich tváre boli prilepené na sklách okien. Neviem, ako sa dostali von, len dúfam, že sa im to podarilo. Nemali sme so sebou žiadnu mapu, takže sme sa báli, že ideme nesprávnym smerom. Ani nevieme ako, ale dostali sme sa na správnu cestu, ktorá viedla z Mariupola.
Budúcnosť je veľkou neznámou
Keď sme opustili mesto, uvedomil som si, že situácia je oveľa horšia, ako som si myslel. Uvedomil som si, že som mal šťastie. Mohol som sa totiž uchýliť do častí mesta, ktoré boli trochu ušetrené bojov. Cestou z Mariupolu sme videli toľko skazy a utrpenia. Videli sme vybombardované krátery v obytných domoch, zničené supermarkety, zdravotnícke zariadenia a školy. Dokonca ani kryty, v ktorých sa ukrývali civilisti, neboli ušetrené.
Teraz sme v bezpečí. Aspoň zatiaľ. Budúcnosť je však pre nás veľkou neznámou. Keď som sa konečne dostal na internet a uvidel som fotografie môjho milovaného mesta, bol som šokovaný. Domy v plameňoch, moji spoluobčania uväznení v troskách. V správach som čítal o ostreľovaní divadla v Mariupole, kde hľadalo útočisko mnoho rodín s deťmi. Jednoducho nedokážem nájsť slová, ktorými by som opísal, čo cítim. Stále sa pýtam sám seba – prečo?
Museli sme tu nechať toľko našich blízkych. Nemali sme inú možnosť. Myšlienka na všetkých, ktorí tam ešte stále sú, je neznesiteľná. Mám strach o svoju rodinu, bolí ma z toho srdce. Dokonca som sa pokúsil vrátiť späť, aby som ich vytiahol, ale nešlo to. Už o nich nemám žiadne správy.
Ľudia, ktorí držia spolu, majú väčšiu šancu na prežitie
Ale je tu aj veľa ľudí, ktorí sú odkázaní sami na seba. Tí, ktorí sú starí a slabí. Tí, ktorí nedokážu prejsť ani niekoľko kilometrov pre vodu a jedlo. Ako sa im to darí?
Nemôžem prestať myslieť na starú pani, ktorú sme pred dvoma týždňami stretli na ulici. Mala problémy s chôdzou, mala rozbité okuliare, takže zle videla. Vytiahla malý mobilný telefón a spýtala sa nás, či jej ho môžeme nabiť. Skúsil som to s autobatériou. Nefungovalo to. Povedal som jej, že telefónne siete nefungujú, takže aj keby mala telefón nabitý, nikomu by sa nedovolala. „Viem, že som nemohla nikomu zavolať,“ povedala. „Ale možno príde deň, keď mi niekto bude chcieť zavolať.“ Uvedomil som si, že je sama. Všetky jej nádeje visia na tomto telefóne. Možno sa jej niekto snaží dovolať. Možno sa mi snaží zavolať aj moja rodina. Jednoducho to nevieme.
Od začiatku tejto nočnej mory uplynul už takmer mesiac. A stále sa to zhoršuje. Ľudia v Mariupole zomierajú každý deň v dôsledku bombardovania, ostreľovania a nedostatku základných potrieb, ako sú voda, potraviny a zdravotná starostlivosť. Každý deň, každú hodinu a každú minútu prežívajú nevinní civilisti v neznesiteľných podmienkach. Len malému počtu z nich sa podarilo uniknúť. V meste však stále zostáva obrovské množstvo ľudí. Skrývajú sa v zničených budovách alebo v pivniciach bez akejkoľvek pomoci zvonka.
Prečo sa to deje nevinným ľuďom? Ako ďaleko nechá ľudstvo zájsť túto katastrofu?
Zdroj: Lékáři bez hraníc
Foto: Polícia SR (https://www.facebook.com/policiaslovakia)
Ukrajina: Lekári bez hraníc pomáhajú na miestach konfliktu aj utečencom v okolitých krajinách