Riaditeľka Divadla Jána Palárika v Trnave Zuzana Hekel hovorí o tom, ako ju do divadla priviedla zhoda okolností, čo ju v Trnave príjemne prekvapilo a prečo je podľa nej dôležité počúvať ľudí – tých vnútri aj vonku.
V otvorenom rozhovore opisuje premenu divadla, jeho ambície v európskom priestore, silu publika aj projekty, ktoré majú priniesť nádej, blízkosť a priestor pre mladých tvorcov.
Spomínate si ešte, čo vás priviedlo do trnavského divadla? Bola to náhoda, sen, alebo jasné rozhodnutie?
Bola to zhoda okolností. Trnavský samosprávny kraj vyhlásil konkurz do svojho jediného župného divadla a prišlo za mnou niekoľko dnes už kolegov z DJP, či by som to neskúsila. Bola som v tom čase riaditeľkou Odboru kultúry na Bratislavskom samosprávnom kraji, som však vyštudovaná divadelná dramaturgička, päť sezón som pôsobila v Divadle Aréna v Bratislave, tak som sa rozhodla skúsiť v konkurze ponúknuť spojenie divadelnej praxe a skúseností v samospráve. A podarilo sa.
Čo vás v divadle najviac prekvapilo – možno aj príjemne? A je niečo, čo vás dokáže prekvapiť dodnes?
V trnavskom divadle ma najviac prekvapilo, a to veľmi príjemne, akí citliví sú v Trnave na svoje divadlo. Ako silno sú s ním spätí, s jeho budovou, s jeho históriou, lokálnou divadelnou tradíciou. Nebolo ľahké prísť so zmenami a najmä som pred tým mala veľký rešpekt. A popritom ma tiež prekvapilo, aká veľká tvorivá energia je v divadle akumulovaná a že je využívaná iba čiastočne. Na ňu sme sa napojili.
Ako sa podľa vás Divadlo Jána Palárika za tie roky zmenilo – z hľadiska dramaturgie, ľudí, ale aj atmosféry?
Je nás v budove o dosť viac (rozrástli sme sa), môj najužší tím tvoria moji generační súputníci, takže divadlo trošku omladlo, dramaturgia je podstatne ambicióznejšia a myslím, že divadlo sa otvorilo. Doslova aj prenesene. To je najviac cítiť.
DJP je veľká a výrazná inštitúcia, ktorá má svoje ambície a vplyv.
Čo je podľa vás najdôležitejšie pri vedení takéhoto divadla?
Ťažká otázka. Najdôležitejšie je myslieť na ľudí a počúvať ich. Aj tých dnu, aj tých vonku. Isteže, vedenie akejkoľvek inštitúcie prináša aj ťažké rozhodnutia a bez nich to nie je možné. Ale dá sa to robiť dobre jedine vtedy, ak si človek udrží schopnosť počúvať druhých.
Čo pre vás znamená motivácia? Kde ju hľadáte a ako ju udržiavate v každodennej práci?
Pracovnú „morálku” si nesiem z rodiny. Môj otec aj moja sestra robia v živote to, v čom sú najlepší a zároveň to, čo ich najviac baví. Verím, že táto kombinácia sa podarila i mne. Mama je zase najlepšia v tom, že vďaka nej sme takí, akí sme, workoholici a idealisti. (Smiech.) Motivuje ma túžba, aby to, čo v divadle robíme, malo pozitívny efekt pre spoločnosť. Poviem to inak – ak by som naivne, až detsky neverila tomu, že divadlom sa dá v úvodzovkách zmeniť svet, rozvíjať deti, kultivovať spoločnosť, robiť nás citlivejšími – nevedela by som to robiť. Takáto motivácia sa ľahko udržiava, ak má odozvu u nositeľov rozhodnutí – v našom prípade u zriaďovateľa, a tu cítime silnú oporu.
Ako by ste opísali svojho diváka? Kto najčastejšie prichádza do DJP a čo podľa vás hľadá v divadle?
Divák/diváčka z roku 2018 je iný/iná, ako v roku 2025. Keď sme do divadla prišli i s mojím vtedajším najbližším kolegom, režisérom a umeleckým šéfom Jurajom Bielikom, našli sme divákov vychovaných na veselohrách, ktorým vtedajšia dramaturgia postupne začala dávkovať po malých množstvách náročnejšie tituly. Dnešné diváctvo, pre ktoré tvorí repertoár naša umelecká šéfka Lucia Mihálová, je už vrstevnatejšie – je v ňom zastúpený väčší počet náročných konzumentov, ktorí chcú prísť na vážnu literatúru, na ťažšiu tému, ľudia v produktívnom veku. Sú medzi nimi vo väčšej miere zastúpení aj diváci zo širšieho okolia. A čoraz viac sú medzi nimi rodičia detí – od tých najmenších, až po stredoškolákov – pretože sme rozšírili a skvalitnili tvorbu pre deti a mladých.
Ako reagujete na potreby či spätnú väzbu divákov? Viete sa nimi inšpirovať aj pri tvorbe programu alebo inscenácií?
Pri repertoárovom divadle, ktoré je jediné v celom kraji, je nutné skladať mozaiku kvalitnej dramaturgie pre všetky vekové i záujmové skupiny. Byť „národným divadlom” Trnavského kraja. A to vôbec nie je ľahké, ak máte ambície byť konkurencieschopný v európskom priestore (minimálne V4 priestore) a zároveň potrebujete myslieť na divácke potreby, spoločenské očakávania a popritom kontinuálne rozvíjať domácu inscenačnú tradíciu. Je to beh na dlhú trať, preto je pre nás kvalitná spätná väzba veľmi dôležitá. Momentálne sa pripravujeme na prvý skutočne komplexný výskum publika, ktorý nám potvrdí alebo vyvráti naše predpoklady a dosiaľ zozbierané čiastkové informácie formou dotazníkov a osobných rozhovorov. Divákov sa však snažíme aj doslova zapájať do našej tvorby – napríklad inscenácia Futbal bola „šitá na mieru” Trnave a vznikala z autentických rozhovorov s pamätníkmi, podobne inscenácia Filip o Jarovi Filipovi, projekt Zmeškané rozhovory a naposledy aj Dobré správy, do ktorých prispeli svojimi konkrétnymi príbehmi Trnavčania a Trnavčanky.
Žijeme v náročnej dobe. Nestáva sa podľa vás divadlo pre niektorých ľudí akýmsi „zbytočným rozmarom“? Alebo práve naopak, potreba kultúry a spoločenstva ešte rastie?
Je dôležité, aby sme ani v kríze neškrtali zo svojho života krásu a hlbší zmysel. Veľké príbehy a divadlo nám pomáhajú nielen hlbšie chápať vlastný kontext, ale sú miestom, kde sa stretávame s podstatnými obrazmi človečenstva a zdieľame to s druhými. Myslím, že v náročných časoch to potrebujeme ešte viac.
Nová sezóna sa nesie v znamení blízkosti. Čo tento motív pre vás znamená a ako sa odráža v repertoári či vo vzťahu k divákom?
V minulej sezóne sme otvárali viaceré ťažké spoločenské témy, v tejto sezóne sme rozhodli upriamiť pozornosť na to, čo nás všetkých spája. Každá inscenácia, ktorú pripravujeme, by mala byť pre divákov niečo ako objatie, chceli by sme byť miestom, z ktorého sa odchádza s nádejou.
Začali sme Dobrými správami (autorský projekt Jána Luterána, ktorý obracia každodennú optiku ľudí v súvislosti s dianím vo svete), budeme pokračovať dielom pre najmenšie deti – predškolákov – o tom, ako spracovať svoje pocity (Emoňovia), v druhej polovici sezóny sa opäť predstavia naši mladí absolventi Detskej divadelnej akadémie DJP vo vlastnom predstavení pod profesionálnym režijným vedením s pracovným názvom „V mojich snoch sa sneh topí pomalšie”, kde nás mladí pozvú nahliadnuť do svojich duší a záver sezóny bude patriť adaptácii Kráľovej reči – slávnej divadelnej hry (a filmu) o tom, ako kráľ Juraj IV. napriek pochybnostiam o sebe samom dal celému svetu nádej v kľúčovom okamihu počas II. svetovej vojny.
Čo považujete za najväčší úspech – váš osobne, ale aj úspech celého divadla?
Za svoj najväčší úspech považujem to, keď mi niektorí kolegovia povedia, že sa v našom divadle cítia ako v rodine. To je to najviac, čo si môžem priať. To ma napĺňa šťastím, takým naozajstným, a pritom to nie je moja zásluha. Pre divadlo je úžasným úspechom členstvo v Európskej divadelnej konvencii a prvá medzinárodná koprodukcia Negatívy snehu v réžii Dávida Pašku, s ktorou pôjdeme hosťovať do SND a verím, že aj do zahraničia. To nás všetkých napĺňa hrdosťou a dáva nám pocit satisfakcie – je to skvelá práca umeleckého vedenia a všetkých zložiek, bez tímovosti by to nešlo.
Keby ste si mohli vybrať kohokoľvek na svete, koho by ste najradšej privítali v hereckom alebo tvorivom tíme DJP?
Bola by som rada, keby sa jedného dňa stal naším členom/členkou jeden z absolventov/absolventiek Detskej divadelnej akadémie.
Máte svoju srdcovú inscenáciu z repertoáru divadla? Čím je pre vás výnimočná?
Priznám sa, že mojou srdcovou záležitosťou ešte nadlho zostanú Temperamenty Andreja Kalinku (ako sa očesať vo vetre a nezahodiť srdce, premiéra 2019), ktoré už nehráme, ale dodnes by som vedela zreprodukovať niektoré pasáže spamäti. Zapísali sa niekam hlboko. Najviac hrdá som však na Negatívy snehu Dávida Pašku, nominované na najlepšiu inscenáciu sezóny 24/25. Chodím sa na ne dívať skoro na každú reprízu. Tri silné výpovede o zrode fašizmu a jeho dôsledkoch sú hrozivé vo vzťahu k dnešku.
Čo by si podľa vás diváci určite nemali nechať ujsť v tejto sezóne?
Už som to spomenula na viacerých miestach, že mojím osobným vrcholom sezóny je inscenácia mládežníkov z DDA – V mojich snoch… Som veľmi hrdá na projekt Detskej divadelnej akadémie, ktorú prevádzkujeme vďaka zanietenosti kolegyne Ivice Franekovej už šiesty rok a cez ktorú prešlo už vyše 250 detí. Toto bude druhá profesionálna inscenácia v podaní detí z DDA v našom repertoári a ja sa už neviem dočkať nahliadnutia do sveta mladých ľudí, za ich dôveru som nesmierne vďačná.
Prezradíte, aké zaujímavé spolupráce alebo projekty v DJP pripravujete?
Momentálne prebieha rekonštrukcia zadného traktu divadla. Dosiaľ najväčšia rekonštrukcia v histórii DJP. To je určite náš najväčší projekt, potrvá do konca roka 2026. Aj počas rekonštrukcie však organizujeme druhý ročník nášho medzinárodného festivalu divadla pre mládež TeenTheatreFest, ktorý bude tento rok ešte zaujímavejší, než pri svojej premiére. Uskutoční sa na prelome mája a júna 2026. Popritom nadväzujeme na naše rodiace sa európske partnerstvá. A pripravujeme druhú koprodukčnú inscenáciu, ktorá by mala uzrieť svetlo sveta v roku 2027. V tom istom roku budeme aj hostiteľmi medzinárodnej konferencie Európskej divadelnej konvencie.
A napokon, ako si predstavujete Divadlo Jána Palárika o desať rokov? Čím by malo byť a kam by malo smerovať?
Rada by som o niekoľko rokov s hrdosťou odovzdala divadlo tým, ktorí prídu napísať jeho ďalšiu kapitolu. Spoločne s kolegami pracujeme na tom, aby DJP ešte skôr ako o 10 rokov bolo stabilizovanou regionálnou scénou patriacou do najvyššej ligy v domácom prostredí, ktorá má rozvinuté európske kontakty a pôsobí v širšom priestore. Aby slúžilo ako tvorivá akadémia a druhý domov pre mladých ľudí. Aby bolo naďalej vyhľadávaným miestom Trnavčanov a Trnavčaniek. Osobne si prajem, aby v ňom naďalej panovala rodinná atmosféra a aby si navždy kládlo tie najvyššie ciele.
