Rada bojujem za vznik filmu, hovorí Radka Machalová, producentka filmu Slúžka

0
Rada bojujem za vznik filmu, hovorí Radka Machalová, producentka filmu Slúžka

Akčná žena a mama dvoch detí Radka Machalová (29 r.) stojí za produkciou za nového celovečerného filmu Slúžka. Predlohou je kniha Hany Lasicovej, ktorá vychádza zo spomienok na pestúnku svojej mamy a tety, Magdy a Emílie Vášaryových. Produkcii Bright Sight Pictures veľmi záleží na klimatickej kríze, a preto projekty vznikajú s ohľadom na ekologickú udržateľnosť. Sú ambasádorom európskej výzvy Green Screen.

V rozhovore Radka Machalová prezradila:

  • ako dlho pripravovali film Slúžka,
  • za čo všetko je zodpovedný producent filmu,
  • čo bolo v rámci tvorby najťažšie,
  • výšku celkového rozpočtu filmu.

Radka, stojíte za úspešným novodobým filmom Slúžka, ktorý začiatkom roka 2023 vstúpi na filmové plátna. Môžete si už teraz konečne vydýchnuť?

Áno, máme za sebou krásnu premiéru filmu! Veľmi sa teším, že našu mnohoročnú prácu môžeme konečne ukázať divákom doma aj v zahraničí. Prvé ohlasy sú veľmi pozitívne. Z časti si už teraz môžem vydýchnuť, ale stále ma ešte čaká veľa z tých najnudnejších povinností producenta – vyúčtovanie grantov. Tabuľky, účtovné doklady, kalkulačka, skrížené oči. (Úsmev.) Toto si málokto uvedomuje. Tvorcovia už majú v tomto čase pozornosť a energiu dávno venovanú svojim ďalším projektom a my ešte pár mesiacov makáme na Slúžke.

Väčšina filmu sa nakrúcala na Zámku Slatiňany pri Chrudime. Bolo náročné nájsť vhodné priestory pre nakrúcanie?

Na Zámok Slatiňany nás upozornil náš filmový architekt Tomáš Berka, ktorý má zo svojich predošlých projektov urobený obrovský rešerš slovenských a českých hradov a zámkov. Boli sme sa naň pozrieť ako na prvý zámok a hneď sme vedeli, že to je presne to, čo hľadáme a potrebujeme pre náš film. Krásne zachované priestory plné mobiliáru. Dýchal odtiaľ život, mali sme pocit, že každú chvíľu na nás spoza dverí vykuknú obyvatelia zámku.

Čo však pre nás bolo nesmierne dôležité, bola aj časť zámku, ktorú využívalo služobníctvo. Aj vo filme môžete vidieť, ako sa slúžky zadnými skrytými chodbičkami a točitými schodiskami nenápadne pohybujú po dobe a miznú za neviditeľnými dverami. Ale čo bolo na zámku Slatiňany najdôležitejšie, bola nesmierna ochota a nasadenie kastelána Jaroslava Buštu, ktorého sa nedá dostatočne vychváliť. Volali sme ho Dobrým duchom nášho filmu, pretože bez jeho pomoci a pevných nervov by dnes Slúžka nevyzerala tak, ako vyzerá. Dokonca si tam aj zahral malú rolu :).

Počas nakrúcania ste museli dodržiavať okrem protipandemických opatrení aj pravidlá stanovené štátnym zámkom Slatiňany. Okno z roku 1865, ktoré prežilo dve svetové vojny, však nakrúcanie neprežilo. Stávajú sa takéto veci často? 

Náš štáb a herci to mali počas výroby naozaj náročné, čo sa týkalo opatrení. Na každom kroku stále niekto upozorňoval: daj si rúško, obuj si návleky, pozor na tie parkety, tu sa nefajčí a podobne. Rozbité okno síce nebola najšťastnejšia udalosť, ale chvalabohu až na pár poškriabaných parkiet aj jediná škoda, ktorú sme na zámku spôsobili. Čo je taký malý zázrak, ale popravde je to hlavne vďaka disciplíne všetkých zúčastnených. Ono sa v tej našej filmovej brandži hovorí, že kam noha filmára stúpi, tam už tráva neporastie. Je to bohužiaľ často pravda, ale verím, že keď nás teraz stretne pán kastelán Bušta, tak nás nebude nahnevaný naháňať s metlou. (Úsmev.)

Viete nám priblížiť, čo všetko „leží na pleciach“ producentke filmu? Kde začínate a kedy a kde končíte? 

Producenti prichádzajú do projektu takmer ako prví – hneď po scenáristoch, ktorý už zväčša v tom štádiu nejaký ten čas na svojej téme pracujú. Odchádzame, ako som už skôr zmienila, úplne na konci – tzv. „Potom zhasni“.

Každý projekt je úplne iný a teda aj tie činnosti sa môžu líšiť. Ale všeobecne si producent najprv vyberá námet/scenár, ktorý mu buď niekto ponúkne alebo sám zadá spracovanie témy na objednávku autorovi. Nasleduje vývoj, v ktorom koordinujeme písanie scenára, začíname zháňať prvé financie na vývoj a prípravu. Zväčša formou grantov, buď národných (napr. Audiovizuálny fond, LITA) alebo nadnárodných (program MEDIA). Oslovujeme hlavné umelecké zložky a skladáme štáb. Pripravujeme rozpočet filmu a finančný plán. Tvoríme časový harmonogram celej výroby. Podľa typu projektu hľadáme koproducentov a partnerov filmu. Zúčastňujeme sa rôznych medzinárodných filmových podujatí, kde projekt prezentujeme a vytvárame o ňom povedomie, vďaka čomu získavame ďalších partnerov. Už v tejto fáze vyberáme a oslovujeme distribútora, medzinárodného sales agenta. Zúčastňujeme sa príprav, organizujeme ich, dohliadame na ne. To znamená obhliadky lokácii, castingy, výtvarná príprava, technický scenár, produkčná príprava. Pripravujeme žiadosti na filmové granty, obiehame televízie, prezentujeme, presviedčame, vyjednávame. Počas nakrúcania denne kontrolujeme výdavky, rozpočet, ale aj to, či všetko vyzerá tak, ako má. Často musíme v spolupráci s režisérmi robiť ťažké rozhodnutia, ktoré plynú z obmedzeného rozpočtu filmu.

Keď sa film dotočí, tak si veľmi vydýchneme. Začína postprodukcia a jej organizácia. Kontrolné projekcie, prihlasovanie filmu na festivaly, koordinácia milióna rôznych exportov a materiálov, ktoré každý potrebuje. Nasleduje marketingová kampaň k filmu, príprava premiéry a celej distribúcie. Nakoniec spomínaný audit a vyúčtovanie všetkých grantov a vkladov. A myslím, že povinnou položkou by vzhľadom na celý tento odstavec mala byť pre producenta aj záverečná veľmi dlhááá, ničím nerušená dovolenka. (Úsmev).

Čo vás na tom baví najviac?

Mňa osobne najviac baví práve tá príprava. Vtedy sa v podstate formuje to, aký film natočíte. Samotné nakrúcanie je potom už zjednodušene len realizácia toho, čo sa vymyslelo a nachystalo v príprave. Obhliadky, castingy, kostýmové a maskérske skúšky, technické skúšky a rozhodnutia z nich plynúce – to nám udáva, s čím pracujeme a aký film z toho bude.

Baví ma tiež jednanie s potenciálnymi partnermi, koproducentami, s komisiami grantov – rada bojujem za vznik filmu. Lebo ono je to naozaj veľký a nesmierne náročný boj, aby ten film vznikol. Mnoho z nich sa dostane len do fázy vývoja alebo prípravy. Niektoré sa roztočia a nikdy nedokončia. Dostať film úspešne až do distribúcie nie je jednoduché.

Najmenej obľúbené sú tie najmenej kreatívne činnosti – byrokracia, ktorej je veľa. Čísla, lebo nie je to len o nich, ako sa môže zdať.

Úlohou producenta je aj pripravovať rôzne granty na lokálnej aj medzinárodnej úrovni. Podarilo sa získať nejaký grant aj na film Slúžka?

So Slúžkou sme získali všetky granty, na ktoré sme podávali žiadosť. Od štipendia na vývoj scenára od Audiovizuálneho fondu, cez grant Audiovizuálneho fondu na produkciu filmu, európsky fond Eurimages, lokálny grant Pardubického kraja, grant na distribúciu filmu a jeho festivalové uvedenie.

Všetky tie žiadosti sme pripravovali veľmi zodpovedne, napriek tomu nie je zaručené, že uspejete. My sme uspeli všade, za čo sme veľmi vďačné.

Spolu so Simonou Bago Mócikovou ste si hneď po ukončení vysokej školy založili produkčnú spoločnosť Bright Sight Pictures. Prečo práve filmová produkcia? 

Mňa ten film lákal od detstva. Vždy som rada pozerala tzv. behind the sceens, making of a podobne. Fascinovalo ma, ako film vzniká. Keď prišlo na výber vysokej školy, už dávno som vedela, že sa chcem venovať filmu. Pri výbere katedry na Filmovej fakulte som ešte pokukovala po scenáristike, ale zľakla som sa písania na zadanie s deadlinom. Aj tak ma však viac lákala produkcia – nenápadná profesia, pritom však absolútna kostra vzniku každého filmu. So Simonou sme na magisterskom štúdiu zistili, že máme rovnaké hodnoty, ciele a ambície. V tom, v čom sme sa líšili, sme sa krásne dopĺňali. A tak vznikla naša produkcia Bright Sight Pictures.

Nejaký čas ste pôsobili aj na Univerzity of California v Los Angeles. Čerpáte z týchto skúseností v reálnej praxi?

Počas posledného roka na VŠMU som dostala ocenenie pre najlepšieho študenta filmovej produkcie v strednej Európe v podobe grantu na podporu ďalšieho štúdia. Hľadala som, ako to využiť a narazila som na postgraduálny program pre Producentov na kalifornskej UCLA. Prihlásila som sa a veľmi dúfala, že to vyjde, pretože konkurencia je obrovská. Nakoniec ma zobrali a boli to fantastické mesiace, ktoré mi veľmi pomohli. Každý deň sme mali prednášku s iným lektorom, profesionálom z filmovej brandže. Veľmi zvučné mená – napr. scenárista Kapitána Phillipsa, producent Revenanta a mnohí ďalší. Bolo to veľmi obohacujúce hlavne v tom, že tí ľudia boli špička vo svojej profesii, že ju aktuálne vykonávali, pretože svet sa veľmi rýchlo mení. Hollywood síce funguje diametrálne inak, ako európska produkcia, ale je tam mnoho vecí, ktoré sa človek môže naučiť a aplikovať aj doma. A môj sen je sa tam určite raz vrátiť a niečo tam dokázať.

Aký bol váš pocit, keď za vami prišla už ostrieľaná režisérka Marian Čengel Solčanská, že chce produkciu filmu Slúžka práve u vás? 

Keď ma Mariana oslovila, aby som bola producentkou jej filmu Slúžka, už som ten príbeh poznala a milovala. Cítila som veľmi veľký rešpekt a zodpovednosť voči filmu aj voči Mariane. Zároveň ma odzbrojovala jej odvaha – osloviť na tak veľký a jej srdcový projekt producentského debutanta. Ani som jej neodpovedala hneď, povedala som jej, že si to premyslím. Už večer som sa však nevedela dočkať, kedy jej ráno zavolám a poviem jej: „Jasné, že do toho idem!“ Uvedomila som si, že už mám mnoho skúseností, vďaka práci pre iné produkcie a chcem pre ten film urobiť všetko. Vedela som, že keď niečo nebudem vedieť, tak sa niekoho opýtam, poprosím o radu, o pomoc a naučím sa to. Som za to Mariane naozaj vďačná.

Ako dlho trval celý produkčný proces filmu Slúžka?

My v našom ženskom tíme rátame čas podľa našich detí. Takže pre Marianu to trvalo 9,5 roka. Myšlienka spraviť z knihy Hany Lasicovej film sa zrodila, keď mali Hana a Mariana doma novorodencov. Pre nás so Simonou je to 5,5 roka. Nakrúcalo sa pred 2,5 rokmi, keď sa narodila moja dcéra. Druhá etapa filmu sa točila pred 1,5 rokom, keď sa narodil Simone syn. No a film sme odpremiérovali spolu s narodením môjho druhého syna. Hovorí sa, že na deťoch človek najviac vidí, ako ten čas letí. Ja to vidím aj na tých našich filmoch. (Úsmev).

Pozícia producenta si vyžaduje značné vodcovské a koordinačné schopnosti. Ste rodeným vodcom alebo musíte na tom tvrdo pracovať? 

Myslím, že nejaké tie predispozície sa črtali odjakživa, haha. Už domáce videá, keď nás rodičia natáčali ako malé deti pri hrách, dokazujú, že som bola organizátor a koordinátor hry. Neskôr, keď som hrala aktívne futbal, som bola aj kapitánkou nášho dievčenského tímu. Vždy ma bavilo niečo vymyslieť a potom to aj zrealizovať za pomoci ďalších ľudí. Tenis by pre mňa nebol, ani hra na klavíri. Film je fantastický, pretože naň potrebujete desiatky a desiatky ľudí a každý je dôležitý. Nie je to len fráza, keby vypadlo aj to najmenšie kolečko, začalo by to škrípať a ovplyvnilo výsledok. Producent je taký ten manažérsky vedúci tímu. Režisér zase kreatívny vedúci. Sme si v tom procese partnermi, každý ma oblasť, v ktorej robí rozhodnutia. Ale byť na čele a viesť to, ma baví a je mi to prirodzené, napriek tomu, že je to často veľmi vyčerpávajúce a náročné.

Rešpektujú ostatní ženu na pozícii produkčnej? Nestretli ste sa s problémom „autority“?

Ťažko sa mi to hodnotí. S mnohými členmi štábu, tvorcami a hercami sme sa spoznali, keď som začínala ako asistentka produkcie. Myslím, že vďaka tomu, že naše vzťahy nikdy nestáli na rebríčku postavenia v rámci hierarchie štábu, ale na ľudských kvalitách, tak som neskôr nikdy nemala problém rozprávať sa z pozície producenta s ľuďmi, ktorým som predtým nosila kávu.

Občas sa mi však stalo, že sme prišli niekam do televízie alebo pred komisiu fondu, kde sedeli naozaj skúsení ľudia, ktorí sa na mladé ženy pozerali s akýmsi predsudkom. Ide však viac o tú skúsenosť ako o to, že sme ženy. Pri odchode z týchto stretnutí daný pocit však už nepretrvával. Tieto predsudky búrame pripravenosťou, profesionalitou a našou úrovňou. Naším motivačným heslom je: „Nedáme im príležitosť nás odmietnuť.“ Navyše vo filme je mnoho úspešných, rešpektovaných a silných žien aj na pozíciach produkčných a producentiek, ktoré nedovolia týmto mýtom sa u nás usadiť. (Úsmev).

Môžete prezradiť, aké sú celkové náklady na produkciu filmu Slúžka?

Môžem, je to verejne dostupný údaj. Celkový rozpočet je cca 1 330 000 eur. Tá suma je zložená z finančných plnení, teda peňazí, ale aj z vecných vkladov. To znamená, že nám niekto poskytne zadarmo napríklad kostýmy alebo zvukovú halu na mix zvuku a do rozpočtu sa zaráta suma, ktorú by sme za to zaplatili, keby sme to nemali ako vecný vstup od nášho partnera. Je to veľmi nízka suma na historický film. Výsledok to však neovplyvnilo, čo nebolo jednoduché a vyžadovalo si to veľkú ochotu, nasadenie a pomoc od mnohých ľudí.

Na konte už máte za sebou aj produkciu romantickej komédie Láska hory prenáša. Má vplyv žáner filmu na to, či sa producent viac „natrápi“ pri práci? 

Vo všeobecnosti je jednoduchšie vyrábať filmy, ktoré sa odohrávajú v súčasnosti, ako filmy historické, alebo vizuálom špecifické napr. scifi, fantasy. Ale aj romantická komédia môže dať zabrať, keď ju napríklad točíte na vrchole covidovej krízy, ako my.  Láska hory prenáša sa však napriek tomu úspešne natočila a ten film nám robil a doteraz robí veľkú radosť. Vyrábať ho bola zábava, veľa sme sa pri ňom nasmiali a zabavili.

Ako podľa vás prijme film Slúžka slovenská verejnosť? Predsa len, na podnet Milana Lasicu tu máme lásku dvoch mladých žien….(nebojíte sa kontroverzných reakcií? Resp. možno že v realite sa takéto veci diali vždy, len sa to „zametalo pod koberec“ a nehovorilo sa o tom verejne…?)

Mýtus, že homosexualita je „vynález“ 21. storočia, je už snáď prekonaný. Vzťah medzi rovnakým pohlavím tu vždy bol a vždy bude a v histórii sa k nemu pristupovalo rôzne. Za čias starovekého Grécka bola homosexualita normálna. Neskôr aj pod vplyvom náboženstiev sa označovala za duševnú chorobu. Všeobecne za ňu boli ľudia počas našej histórie viac trestaní ako akceptovaní. Je čas, aby sa už tento pomer zvrátil. Pri našom filme sa nebojíme žiadnych kontroverzných reakcií, je to film o láske a ja verím, že ho tak aj slovenská verejnosť prijme.

Radka, vy ste aj mamou dvoch malých detí, dcérka má 2,5 roka, syn šesť týždňov. Čo vám pomáha v hľadaní rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom?

Počas tohto rozhovoru moja dcéra stihla natrieť zinkovou masťou celý gauč, posoliť celú kuchyňu, spadnúť z fitlopty, obliať sa džúsom a intenzívne sa ma dopytovať, kde sú Vianoce a čo teraz robí Ježiško. Syna vonku kočíkuje muž, inak by to vôbec nešlo.

Je to strašne ťažké. Keďže je môj manžel režisér a mnoho projektov robíme aj spolu, splýva nám práca do domácnosti asi viac ako v iných rodinách. Naše deti si s nami odtočili všetky projekty, dcérka dokonca v Slúžke aj hrala. Napriek vysokému pracovnému nasadeniu a faktu, že v Bratislave nemáme rodičov, ktorí by nám na dennej báze vedeli pomáhať, som na nás hrdá, že to zvládame aj bez opatrovateľky a jaslí. Deti sú na prvom mieste, to je jediný model, ktorý aj s odstupom času nebudem nikdy ľutovať. A ja verím, že aj starostlivosť o seba samu sa raz dostane v rebríčku priorít na vyššie miesto. (Úsmev). To je oblasť, na ktorej musím ešte zapracovať a ktorá mi určite pomôže aj v hľadaní spomínanej rovnováhy.

Ďakujem za rozhovor.

Zdroj foto: archív R. M.

žiadne príspevky na zobrazenie