V minulej časti príbehu manželského páru Petra Lucie od autorky Jany Bilej sa Peter s Luciou a ich deťmi rozlúčil a odišiel za prácou domov. Lucia ostala s deťmi na Floride. Zvládnu opätovné odlúčenie? A podarí sa Lucii nájsť priestor pre svoju cukráreň?

4. kapitola

Keď prišla dnu, išla do svojej izby, sadla si do kresla a do rúk zobrala telefón.

„Haló drahá, tak ako to ide?“ ozvala sa z druhej strany linky Simona.

„Ahoj moja, dobre. Myslím. Peter práve odišiel po týždni, čo bol tu.“ Vysypala zo seba hneď na úvod. Simona ju aj tak dobre poznala, vedela, že keď volá, niečo sa deje. „Je to čudné, ale asi bez neho neviem fungovať tak jednoducho, ako som si myslela.“

„To si viem predstaviť. Tiež neviem čo by som bez Paľa robila. Preto ťa aj obdivujem, že si mala odvahu vybrať sa do sveta sama s deťmi.“

„Tak ďakujem, len tá odvaha ma akosi začala opúšťať.“

„Nič sa neboj, Peter vás určite nenechá dlho samých. Niečo už vymyslí.“

„Viem, a ďakujem že to hovoríš. Na neho sa dá vždy spoľahnúť.“ Hovorila to s pohľadom upretým pred seba. A v mysli sa jej prehrávali všetky okamihy života, kedy bol Peter s ňou. A nebolo to vždy ľahké, ale stále z toho vedeli vykľučkovať. Verila že sa im to podarí aj teraz.

„A ako sa Paľovi darí vo firme?“

„Myslím že dobre, nesťažoval sa mi. Takže mu to zjavne ide.“

„To som rada. A čo ty, ako sa mi máš?“

„No tak sa podrž, mám novinku.“

„Akú?“

„Som tehotná.“

„To je úžasné! Blahoželám, Simi! Ty si ale tajnostkárka, tak ma tu necháš rozprávať o všetkom možnom a nič nepovieš?“

„Čakala som na vhodnú chvíľu.“

„No super, tak ešte dobre, že taká nadišla. A ako sa cítiš, všetko v poriadku? Ranné nevoľnosti a tak…“

„Zatiaľ všetko super, ani neviem že sa niečo deje. Veľmi sa teším, veď sme sa toľko snažili.“

„Veď práve, viem. O to viac sa s tebou teším. Škoda, že tam nie som. Hneď by som ťa vystískala.“

„Stačí, že ťa počujem a je mi super. Veľmi mi chýbaš odkedy si odišla.“

„Aj ty mne. Už som aj rozmýšľala, či sme spravili dobre, že sme sa na to dali. My sme tu sami, Peter je tam sám, a ani s tebou nie som.“

„Ale čo si, to by si už nebola ty, keby si do toho nešla. Viem, že je to ťažké, ale určite to bude na niečo dobré.“

„Veríš, že toho dobrého bude viac ako zlého?“

„Na milión percent.“

„Dobre, presvedčila si ma. Verím tomu aj ja.“ A začala sa smiať. Len tak od radosti, že jej niekto rozohnal čierne myšlienky ako zlé chmáry. Že je tu, a že sa púšťa do nového projektu, o ktorom zatiaľ nemá ani potuchy.

„Počuj, kedy máš vlastne termín?“

„Dvadsiateho mája. Ale vieš, ako to je, to ešte budú upresňovať.“

„Viem, ale aj tak ten prvý termín čo povedia, väčšinou aj sedí. Takže, keď budeš vedieť pohlavie, ozvi sa mi a pošlem ti výbavičku. Lebo veci po mojich deťoch sú už aj nemoderné.“

„Určite ti dám vedieť. Budeš prvá, komu budem volať. Ale na doma môže mať aj staršie veci, mne to vôbec nevadí. Hlavne, keď sú od teba,“ potešila ju Simona.

„Tak to som rada. Môžem ti zavolať, aj keď budem od teba chcieť niečo pracovné?“

„Ale, ideš niečo renovovať?“

„Skôr rozbieham taký projekt, ale ešte je to tajné. Ani neviem, či to vyjde.“

„Budem ti držať palce, a keby si čokoľvek potrebovala, hoci aj pracovné, tak sa mi ozvi, jasné?“

„Samozrejme. Ďakujem moja a drž sa. A ešte raz gratulujem. Hlavne veľa oddychuj. Lebo potom si už veľmi neoddýchneš. Nechaj, nech ťa Paľo rozmaznáva.“

„Odkážem mu to a jasné pani doktorka, budem sa šetriť.“

„Som veľmi rada, milá pacientka, že ma tak počúvate. Drž sa, objímam ťa a bozkávam. “

„Aj ja teba. Pa.“

Tento rozhovor jej dobre padol. Presne niečo také potrebovala. Niekoho, kto jej povie, že všetko bude dobré, aby sa zbytočne nebála. A že dokáže všetko, čo si zaumieni. Išla skontrolovať deti, pre istotu. Mala novú energiu a chcela sa o ňu podeliť. Milo ju prekvapili. Boli ticho ako myšky v kuchyni a chystali si večeru.

„Moji anjelici, hneď to bude. Idem vám niečo pripraviť.“

„Ale mami, veď už nie sme malé deti. Vieme si namastiť chlieb. Alebo spraviť sendvič,“ povedal jej Peťo.

„Vážne, to som teda nevedela.“ Povedala prekvapene a milo sa na nich usmiala. „Aj tak by som to chcela spraviť ja, môžem? Vy si zatiaľ pozrite niečo v telke a potom sa pôjdeme pozrieť na úlohy.“

Naveľa poslúchli a sadli si pred televízor. Keď sa najedli, prešli si úlohy, aby boli pripravení na pondelok. Tým, že boli na výlete tak pár dní vynechali. Ale vedeli to ľahko dobehnúť. Večer v posteli ďakovala za to, že to tak dobre zvládajú a aké sú ich deti super. Lepšie by si ani priať nemohli. Ďakovala za celú ich rodinu z hĺbky svojho srdca.

* * *

V pondelok ráno schválne prišla s deťmi skôr do školy. Deti odprevadila a sama sa prechádzala po areáli, aby si urobila prieskum trhu. Zastavovala všetky mamičky, ktoré už odniesli svoje deti a vracali sa späť k autu. Na otázku, či by privítali novú predajňu s tortami a zákuskami, jej väčšina odpovedala kladne. Názory sa rôznili, keď sa pýtala, odkiaľ teraz berú napríklad narodeninové torty. Niektoré pečú doma, iným tortu donesú pozvaní hostia, alebo si ju kúpia na poslednú chvíľu v niektorých potravinách.

Takže trh by tu bol. Išla teda na prieskum ohľadne priestorov. Zastavila na parkovisku a len tak sledovala, aký typ ľudí sa pohybuje v okolí tejto prevádzky. Väčšinou to boli ľudia na dôchodku, alebo obchodní zástupcovia. Veľmi málo ľudí bolo takých, ktorí by boli v produktívnom veku, teda majú deti a boli by tu. Samozrejme, lebo sú všetci v práci. Musím sem prísť asi poobede, kedy tu bude najviac ľudí, pomyslela si. A ešte sa skúsiť povypytovať ich. Zavolala aj na číslo uvedené na dverách, ako kontakt ohľadne prenájmu, a dohodla si obhliadku. Dala si ju schválne poobede, aby boli deti ešte v škole a ona sama mohla preveriť, ako vyzerá miesto.

Keďže mala voľno, vybrala sa do golfového klubu. Pôjde len tak na odpalisko, aby zabila čas, kým bude mať obhliadku. Ale hneď pri vchode stretla inštruktora Nata. Ako vždy, vyzeral výborne.

„Aha, tak tu je moja obľúbená študentka, kde si sa skrývala?“

„Ale, boli sme s rodinou v Orlande na výlete.“

„Jasné, už si spomínam. Niečo si mi o tom hovorila. Ideš si zahrať?“

„Ani nie. Myslela som, že si len budem trénovať odpal.“

„Čo si, to by bola škoda. Dnes tu skoro nikto nie je. Mohla by si ísť hrať so mnou. Tak ako minule. A nebudem ti to účtovať.“

„No, také pozvanie sa neodmieta. Keď je to zadarmo, tak to musím využiť. Však?“ Veľmi ju bavilo do neho podpichovať. Už si aj hovorila, že to nebude robiť, ale keď stále tak dobre nahral, že sa to proste nedalo odmietnuť. Alebo ignorovať.

Poučená z minula, snažila sa všetko trafiť čo najlepšie. Nie preto aby ju pochválil, ale aby mu ukázala, že na to má. A že sa vie rýchlo zlepšovať. Išlo jej to super, až bola sama zo seba prekvapená.

„Počkaj, o chvíľu budeš ty učiť mňa. Asi preto, že si mojou najtalentovanejšou študentkou,“ lichotil jej.

„Ale, čo si, nepreháňaj. Takto chváliš určite všetky študentky. Možno aj študentov. Aby chceli chodiť len ku tebe, že?“, smiala sa.

„Ale nie. Myslím, že si fakt nadaná. No, nebudem ti klamať, na profesionálnu kariéru je už trochu neskoro.“ Povedal jej to síce milo a opatrne, ale presne vedela, čo tým myslí. Bola už na vychádzajúcu hviezdu proste stará. Jednoduché ako facka.

„Obdivujem na tebe, že aj tie nie úplne milé veci vieš podať tak šarmantne.“

„Ďakujem. Snažím sa byť stále milý, lebo veľa ľudí si myslí, že keď dobre vyzerajú, tak sa im prepečie hocičo. Ale ja taký nechcem byť.“

„Nie len, že dobre vyzeráš, ale si aj milý. To je vzácna kombinácia. Až sa čudujem, že si stále sám. Alebo sa to od minula zmenilo?“

„Nie, vôbec. Ale nestrácam nádej.“ Povedal mierne. Zdalo sa jej dokonca, že ho to trápi. Ale asi mu už bola táto téma nepríjemná, pretože náhle povedal. „Dobre, poďme hrať.“

Zahrali ešte pár jamiek. Jasné, že aj keď sa snažila ako vedela, nevedela ho poraziť. To bude asi tým, že sa stále učí. Alebo aj tým, že sa snažila až priveľmi. Treba pritom rozmýšľať, ale nie sa do toho vkladať úplne a chcieť za každú cenu vyhrať. Skôr sa len tešiť z hry, vtedy sa jej hralo najlepšie. Lenže teraz robila presný opak, chcela Nateovi ukázať, že na to má a veľmi sa snažila vyhrať. Nabudúce to už bude iné, sľúbila si v duchu.

„Oh, to je toľko hodín. Mrzí ma to, ale nemôžem to dohrať. Musím už ísť. Dúfam, že to nevadí.“

„Musíš, alebo chceš. Nebude to tým, že prehrávaš?“ teraz jej to podpichovanie vrátil.

„Nie, nebude. Naozaj. Mám dohodnutú schôdzku s realitným maklérom. Má mi ukázať jeden priestor na podnikanie.“

„To by som na teba nepovedal. Nič v zlom, ale vyzeráš ako panička, ktorá trávi celé dni u kaderníka, na manikúre alebo podobných hlúpostiach.“

„Tak to ďakujem za pochvalu. Ak to tak môžem zobrať. Ale o všetko, čo si spomínal sa starám sama. A aby som sa tu nenudila, kým sú deti v škole, tak by som chcela niečo robiť. Vymyslela som si otvorenie cukrárne. Čo si o tom myslíš?“

„Znie to ako dobrý nápad. Nič také tu na okolí nie je. Ale ešte by som si preveril okolité mestá, či tam nie je niečo podobné.“

„Ďakujem pekne, pomohol si mi.“ Povedala mu a pohladila ho po ruke. „Už naozaj musím. Tak nabudúce.“

„Jasné, pekný deň.“

* * *

Priestor bol horší, ako čakala. Predtým tu bol nejaký fast food a všetko bolo mastné a špinavé. Bude si to vyžadovať viac práce, dať to nejako dokopy. Ani priestory vzadu nevyzerali nič moc. Bolo to malé, stiesnené a tmavé. Zase ďalšie prerábanie, a tým pádom aj náklady.

„A nemáte niečo iné, čo by bolo vhodnejšie na pekáreň spojenú s cukrárňou?“

„Milá pani, volali ste na tento konkrétny inzerát. A nepovedali ste, čo vlastne hľadáte. Preto musím ísť do kancelárie a pozrieť sa, čo ešte máme v ponuke.“

„Dobre, tak sa na to prosím pozrite, a dáte mi vedieť späť?“

„Samozrejme.“

„Prípadne, viete zistiť či by bol majiteľ ochotný financovať časť rekonštrukcie? Lebo v tomto stave to bude schopný len ťažko prenajať. Keby sa zbavil starých častí vybavenia, dal by to trochu do poriadku, hneď by to vyzeralo lepšie.“

„Skúsim sa ho opýtať. Ale pri investícii z jeho strany bude asi požadovať zmluvu najmenej na dva roky. Možno aj bez možnosti vypovedania zmluvy predčasne.“

„No, to je super, a keď to náhodou nepôjde a ja to budem musieť zavrieť, tak mu budem platiť aj tak?“

„Záleží od toho, čo presne sa dostane do zmluvy a aké podmienky tam budú uvedené.“

„Dobre, skúste to teda zistiť, či by bol niečo také ochotný spraviť alebo nie, a prípadne sa skúste pozrieť po niečom, čo by lepšie spĺňalo moje nároky. Teraz, keď ich už poznáte by to nemal byť až taký problém, že?“

„To určite nie. Čo najskôr sa vám opäť ozvem.“

„Ďakujem.“

Pobrala sa späť domov. Zaparkovala auto pred domom a išla sa len tak prejsť. Po pláži. Svet opäť začínal vyzerať ružovo. Ešte nič nemala isté, ale ten pocit vzrušenia nevedela nijako zastaviť. To by bolo, keby mala niečo svoje. Snívala o tom už dávno, ale realizovala sa vo firme s Petrom. A na nič iné okrem rodiny jej už čas nezostával. Teraz mala voľno, akoby mala dovolenku. Mohla si robiť čo len chcela.

Preto začala chodiť aj na golf. Ale po čase ju tento spôsob života začal tak trochu nudiť. Potrebovala vedieť že ešte niečo dokáže, že to zvládne. Sama. Za seba. Trochu sa zasnívala. Časom by tam možno mohla podávať aj kávu. Aby si tam ľudia vedeli prísť aj posedieť, nie len kúpiť niečo a ísť preč. Ale to sa uvidí, keď to bude fungovať, bude to vedieť rozšíriť. A keď nie, tak… Na to radšej nechcela ani pomyslieť.

* * *

Maklér sa jej ozval o dva dni. Volal hneď ráno. Bola prekvapená, že mu to trvalo tak dlho, preveriť ich ponuku. Ale bol to milý starší pán, trochu zavalitý so začínajúcou plešinou. Tak sa snažila byť na neho milá.

„Dobrý deň, pani Lucia. Mám pre vás super ponuku. Našiel som priestor prispôsobený na stravovanie, ako ste chceli. Vyrábajú tam mrazený jogurt, ale to môžeme dohodnúť. Buď to zoberiete a budete pokračovať v už zabehnutom modeli, alebo si tam dáte niečo svoje. Čo na to hovoríte?

„Pravdupovediac, neviem. Nečakala som, že tam bude niečo fungujúce. Môžeme sa tam ísť pozrieť a poviem vám, čo si myslím.“

„Výborne. Mohli by ste aj dnes? Tak povedzme o dve hodinky?“

„Samozrejme.“

„Tak sa stretneme oproti nákupnému centru, je tam hneď predajňa s elektronikou. Viete, kde to je?“

„Áno, budem tam.“

Priestor bol pekný a svetlý. Dominovali mu biela a zelená. Celkovo pôsobil sviežo, a čisto. Ale nie útulne a príjemne. Skôr z neho mala Lucia dojem sterilnosti.

„Tak, čo si o tom myslíte? Vidíte sa, ako majiteľka predajne s mrazenými jogurtami? Je to hit.“

„Jasné, tak keď je to taký hit, prečo to niekto predáva?“

Takúto otázku pán zjavne nečakal. Aj sa snažil, ale nejako sa nevedel vykoktať.

„Nechápte ma zle, pôsobí to pekne a čisto. Ale nie veľmi príjemne. A na to, čo tu chcem mať, ja je to až príliš veľké. A mrazený jogurt to určite nebude. Navyše je to mimo hlavného ťahu, kde chodia ľudia, hlavne rodiny. Nákupné centrum je oproti a tam je väčšina ľudí. A len málokto už príde sem. Možno do tých špecializovaných obchodov áno, ale mňa by tu nikto nenašiel. Potrebujem priestor, síce malý, ale s veľkým pohybom ľudí.“

„Ale to ste mi predtým nepovedali. Len to, že to má byť uspôsobené na pekáreň.“

„Nepovedala som vám to, lebo som sama nevedela čo presne hľadám. Ale obávam sa, že toto to nie je.“ Lucia už začínala byť zúfalá. Zdalo sa jej veľmi komplikované dohodnúť sa s týmto pánom, ktorý zjavne vôbec netušil, čo potrebuje a z toho, čo hovorila, si zobral tak desať percent.

„Vedeli by ste mi vybaviť nejaký malý priestor na pekáreň a cukráreň v obchodnom centre oproti?“ skúšala ďalej.

„Pokúsim sa o to.“ Povedal pán, zjavne nespokojný, koľko práce musí vynaložiť na svoju províziu z prenájmu. Asi si myslel, že keď je cudzinka, pôjde mu to oveľa ľahšie a predá jej, čo bude chcieť on.

To si teda myslím. Lucia sa s ním milo rozlúčila. Možno sa mu niečo podarí.. Ale teraz, keď mala víziu, išla sa tam pozrieť aj sama. Prechádzala sa okolo obchodov, pozerala, aký typ prevláda. Kde sú sústredené reštaurácie, prípadne rýchle občerstvenie. Všetko to potrebovala do svojho prieskumu. Sadla si na terasu jedného z občerstvení, aby vedela lepšie sledovať ľudí a ich trasy. Či ich niekde chodí viac ako inde. A podobne. Objednala si zatiaľ čerstvú kávu a croissant k nej.

Nič také, ako svoj typ obchodíka, tu nevidela. Začínalo sa jej to zdať ako čoraz lepší nápad. Ľudia chodili skoro po všetkých trasách, len obchodíky zastrčené úplne v rohoch trochu akoby obchádzali a hľadali skratky. Ale ako mohla sledovať, väčšina ľudí už mala svoje obchody vyhliadnuté, a chodili len do tých, ktoré poznali. Jedálenská časť bola iná kapitola. Záleží od toho, kde ten priestor nakoniec bude.

Na dnes prieskumu stačilo, ide sa domov.

Foto: pixabay.com