Lucia sa s Petrom uzmierila, lebo vysvitlo, že žiadne dieťa so sekretárkou nečaká. Kde však vznikol problém, to bola jeho firma, s ktorou sa dopustil podvodov v účtovníctve, na ktoré prišiel jeho spoločník Pavol. Preto ho Pavol začal vydierať, a aby zachoval mlčanlivosť, sľúbil mu Peter, že vezme na seba tehotenstvo sekretárky. Dieťa bolo teda Paľove.

Ráno odviezla deti do školy, a zavolala Megan, že dnes bude meškať, aby otvorili obchod bez nej.

„Dobré ránko,“ pozdravila Simonu, keď schádzala dolu schodmi.

„Dobré ráno, včera som asi zaspala dosť rýchlo, čo?“

„Práve som sa čudovala že si neodkväcla už skôr, veď si s nami bola celý večer.“

„Asi na mňa doľahol ten časový posun.“

„Asi, alebo aj tehotenstvo. Alebo obe dokopy,“ zhrnula jej Lucia. Keď ide o iných, je všetko také jasné. Horšie je, keď ide o nás samých. „Poď na raňajky. Máme muffiny s mliekom, alebo chceš radšej kávu? Mám aj bezkofeínovú.“

„Mlieko je super.“ Povedala ešte rozospato Simona.

„Musím ísť do obchodu, ale nebudem tam dlho, dobre? Keď prídem domov, niečo si uvaríme na obed, hm?“

„Dobre, a kde sú deti?“

„Už sú dávno v škole.“ Usmiala sa na ňu Lucia. „Kľudne si pospi, aj celý deň. Zatiaľ ahoj.“ Povedala Lucia a už jej nebolo.

Simona si zobrala muffin a pohár mlieka a sadla si za jedálenský stôl. Stále sa cítila veľmi unavená. Asi sa naraňajkuje a pôjde si ľahnúť, aby mala energiu, keď prídu deti zo školy. Pred nimi sa nemôže zložiť. Ale začalo jej to celé pomaly dochádzať. Čo keď sa s Paľom nadobro rozídu? Túto možnosť si veľmi nepripúšťala, ale stať sa to môže. Čo bude potom robiť? Sama s dieťaťom?

„Budeš sa musieť o seba postarať, aj o dieťa. Si predsa šikovná a schopná žena. Nenecháš sa zdeptať nejakým chlapom, ktorý si ťa vôbec neváži.“ Povedala si sama pre seba, nahlas, aby to počula. Posledné, čo teraz potrebovala, bolo začať sa ľutovať. To nikam nevedie a ešte to nikdy nikomu nepomohlo. Možno skúsi niečo vlastné, ako Lucia cukráreň. To sa uvidí, hlavné je nepoddať sa. Dojedla a s oveľa lepšími myšlienkami si išla ľahnúť.

* * *

„Simi, ešte spíš? Večera je na stole,“ budila ju jemne Lucia, ktorá jej nakukla do izby. Asi to potrebovala, lebo prespala celý deň. Musela byť riadne unavená.

„Asi som prespala celý deň, teda od raňajok.“

„V pohode, hlavne, že si živá a zdravá. Už som sa o teba začínala báť. Prídeš dole? Máme hubové rizoto, fakt sa podarilo. A je teplé.“

„Jasné, hneď som tam,“ povedala Simona a išla sa prezliecť, aby mohla ísť dole.

„Dobrú chuť.“ Zaželala všetkým.

„Ďakujeme, sadaj a naberaj si,“ ponúkla ju Lucia.

„Čo si dnes robila teta Simi?“ opýtali sa deti zborovo. Namiesto, aby im klamala, povedala im pravdu.

„Celý deň som spala, bola som veľmi unavená,“ priznala Simona.

„My sme sa tiež nevedeli dospať, keď sme sem prišli,“ tešila ju Emka.

„Už bolo dosť rečí a pekne jesť, lebo vám to všetkým vychladne.“ Zakročila Lucia aby už dali Simone pokoj. Chcela aby sa tu cítila dobre, ako doma. A nie ako na výsluchu, že sa musí každému spovedať. Po večeri pustila deťom televízor, a oni išli na terasu. Zobrali si so sebou deky, aby sa mohli zakryť. Bola krásna jasná noc, s hviezdami na oblohe, ale už bolo trochu chladnejšie. Stále však príjemne na posedenie.

„Môžem ťa o niečo požiadať?“ spýtala sa hneď Lucia.

„Jasné,“ pozrela na ňu prekvapene Simona. „O čo ide?“

„Zajtra mám obchodnú večeru, a chcela som ťa poprosiť, aby si postrážila deti.“

„Žiadny problém. Už som si myslela, že budeš chcieť minimálne obličku.“

„Ale čo si!“, zasmiala sa Lucia. „Je to zákazník z obchodu, veľký fešák. A jeho dcéra chodí do tej istej školy ako moje deti. Takže sme sa už viackrát stretli a teraz ma pozval na večeru. Myslíš, že by som to mala zrušiť?“

„To určite nie. O deti sa neboj, tie postrážim. A ty si nerob žiadne výčitky. Veď predsa nerobíš nič zlé. Teda nič horšie ako Peter, nie?“

„Asi máš pravdu, takto som sa na to nepozerala. Nechcem mu ublížiť, aj keď by si to možno zaslúžil, za to všetko.“

„Keď je to len večera, nerob si žiadne starosti. Uvidíš, čo z

toho nakoniec bude, nie?“

„Presne tak,“ povedala Lucia. Simona má pravdu. Predsa o nič nejde.

* * *

Lucia stála pred zrkadlom. Musela samu seba pochváliť. Vyzerala naozaj úžasne. Na dnes mala dohodnutú večeru s Dylanom. Čierne kokteilové šaty, ktoré si minule kúpila len tak, sa jej teraz náramne hodili. Mali široké ramienka a nenápadne kríženie v páse, ktoré jej vytváralo úžasnú postavu.  Plávanie jej tiež trochu pomohlo spevniť postavu a vypracovať ramená.

Už tak dlho nebola s nejakým mužom na večeri, okrem Petra, že z toho bola normálne nervózna. Nevedela, čo má od toho čakať. Aký bude Dylan spoločník? So Simonou sa dohodli, že zajtra pôjdu aj s deťmi do kina, všetci spolu. Ešte jej tu toho veľa neukázala.

„Oh mami, vyzeráš úžasne.“ Pochválila ju Emka, keď zišla dole.

Aj Peťo na ňu pozeral s obdivom, potom sa ale zamračil. „Kvôli ockovi si sa takto nevyparádila, keď tu bol.“ Takže sa páčila aj jemu.

„S ockom sme nešli na večeru, keď tu bol. A navyše musím reprezentovať náš obchod. Nemôžem tam predsa ísť v teplákoch. Neboj sa, o chvíľu som doma.“

„To som rád.“ Prišiel ju postískať pred odchodom Peťo. Pridala sa aj Emka. Simona jej len zakričala z gauča: „Dobre sa bav a skoro sa vráť, jasné?“

„Áno mami,“ zažartovala s ňou Lucia. Ešte im zakývala a vyšla z domu.

Zaparkovala v nákupnom centre, najbližšom pri nich. Bola tu reštaurácia Tommy Bahama`s. Ešte tu nikdy nebola. Len o nej počula. Chválil ju aj Nate, z golfového klubu a aj Dylan. Asi preto sa chcel stretnúť tu. Len keby vedela kde je, obzerala sa, ale nikde ho nevidela.

„Aha, tak tu si. Už som si myslel, že neprídeš a dáš mi košom.“ Ozval sa za ňou známy hlas.

Otočila sa a bol to Dylan. Usmieval sa od ucha k uchu, bol oblečený v tmavomodrom obleku s jemným leskom, a bielou košeľou. Vyzeral úžasne. Bolo sa na ňom veru na čo pozrieť. Ani neverila, že by ho mohla nejako zaujať. Skôr jej to pripadalo, že ju pozval na večeru kvôli jej obchodu.

„Vyzeráš úžasne, si prekrásna.“ Nešetril komplimentmi na jej adresu.

„Ďakujem, ani ty nevyzeráš najhoršie.“ Podpichovala ho, lebo vyzeral naozaj skvele.

„Pôjdeme?“ opýtal sa a ponúkol jej rameno, aby ju odprevadil k reštaurácii. Toto sa jej asi len sníva. Aj Peter mal super spôsoby, ale na neho sa veru nechytal.

V reštaurácii ich privítali doslova s otvorenou náručou. Zjavne je tu Dylan dobrým a častým hosťom. Hosteska ich usadila k stolu  s krásnym výhľadom do záhrady.

„Asi tu chodíš dosť často, keď ťa tu všetci poznajú,“ vyzvedala nenápadne od Dylana.

„No, aby som povedal pravdu, poznajú ma tu, lebo tu vlastním značný podiel. A aj preto, že sem chodím dosť často.“

Dobre jej oči nevypadli z jamôk. Myslela si, že je nejaký architekt, či čo. A nie majiteľ, či spolumajiteľ reštaurácie.

„Ale veď ty si architekt, či nie?“

„Áno, aj. Architekt je moje povolanie, ale popri tom aj investujem. To je moja vášeň. A investujem do toho, čo mám rád. Tak som investoval aj do tejto reštaurácie. A rád by som investoval aj do tvojho obchodu.“ Vysypal to na ňu trochu prirýchlo. Chvíľu jej trvalo, kým spracovala všetko, čo povedal. Trochu bola sklamaná, lebo verila že to bude pravé rande, kde ju bude baliť o sto šesť. Aby sa cítila, že na to stále má, niekoho zaujať. A nie jednať o obchode. Ale sme v Amerike, tu je biznis všetko.

„Počkať, či tomu dobre rozumiem. Pozval si ma na večeru, lebo chceš investovať do môjho obchodu?“

„Áno. Aj preto. Ale aj preto, že si myslím že si veľmi pekná a šikovná žena. A to sa tu často nevidí. Chcel som ťa spoznať bližšie a predostrieť ti môj návrh.“

„Aha.“ Na jednej strane jej to lichotilo, lebo sa jej páčilo, že oceňuje jej kvality ako podnikateľky. Ale na druhej strane si pripadala skoro neviditeľná ako žena. Peter tu nebol, tak verila, že sa zapáčila jemu a že jej to aj bude dávať patrične najavo. Ale to sa nekonalo. Ani zďaleka.

„Tak ti to trochu objasním. Nikto tu nemá takú pekáreň, aby sa špecializovala len na koláče a torty, a zároveň bola otvorená normálne ako ostatné obchody. Robíš veci inak, a to sa mi páči. Zároveň si myslím, že tvoj obchod má veľký potenciál a chcel by som do neho investovať teraz, keď sa rozbieha. Aby som z dlhodobého pohľadu bol v zisku. Lepšie?“

„Áno, je to jasnejšie. Ale momentálne sa nechystám nikam expandovať, a na svoju prevádzku mám dosť peňazí.“

„Dobre, tak sa dohodnime, že o tom porozmýšľaš a dáš mi vedieť, dobre?“

„Určite o tom potrebujem porozmýšľať, nehnevaj sa ale to nie je len tak.“

„Samozrejme.“

Ostala trochu zarazená a zaskočená. Toto teda nečakala. Nakoniec jej to prišlo ako zlý nápad vôbec s ním niekam ísť.

Dylan naobjednával všelijaké pochúťky a skúšala, čo len chcela. Jedlo bolo výborné, ale konverzácia trochu viazla. Hlavne, keď nešlo o biznis. Zdalo sa, že mu ide len o cukráreň.

„Prepáč, ale už budem musieť ísť.“ Povedala mu zdvorilo, ale razantne. Aby ju zbytočne nepresviedčal. Ktovie, či by to mal vôbec v pláne.

„Žiadny problém. Som rád, že si prišla a mohli sme sa vidieť inak ako v obchode.“

„Aj ja, ďakujem za príjemný večer.“

„Poď, odprevadím ťa k autu.“

„Ďakujem, ale to nebude nutné. Si milý, a večera bola skvelá. Budem o tvojom návrhu premýšľať.“

„V to dúfam. Večera je samozrejme na mňa.“

„Ďakujem pekne, si ozajstný džentlmen.“

„S potešením. Pre krásnu dámu čokoľvek.“

Pobozkala ho na líca a išla uličkou smerom k východu. V tom ju ktosi chytil za ruku. Otočila sa, lebo si myslela že je to Dylan. Asi na niečo zabudol. Ale bol to Nate. S nejakou mladou kočkou.

„Ahoj Nate, ako sa máš?“, prihovorila sa mu.

„Ja dobre, a ty ako? Ako sa ti darí v obchode?“

„Zatiaľ dobre, práve som mala obchodnú večeru s Dylanom O`Connorom.“

„Ale? Je to vyhľadávaná partia. Ale veľmi tvrdý obchodník. Do obchodov s ním by som radšej nešiel. Hovorí sa, že odkedy mu zomrela žena, nemá srdce.“

„Vážne?“ opýtala sa s prekvapením Lucia. Chcela by vedieť viac, lebo Dylan sa jej celkom páčil. Ale nemala chuť nechať sa okradnúť.

„Áno, vraj ju veľmi miloval. Bola to jeho láska zo strednej školy. Ale zomrela na rakovinu. A od vtedy sa venuje len obchodom. A dcérke.“

„Smutný príbeh.“ Povedala Lucia a začínalo jej byť Dylana ľúto.

„Veru smutný, predtým to bol celkom iný človek. Spoločenský a priateľský, každý ho mal rád.“

„Možno len potrebuje čas, aby sa s tým dokázal vyrovnať.“

„Asi áno, ale už je to viac ako tri roky. Prepáč, musím už ísť, volá ma priateľka.“

„Jasné, tak ti držím palce, nech je to teraz tá pravá.“ Stisla mu ruku a žmurkla na neho.

Začínala byť z toho čoraz viac zmätená. Nevedela, ako dopadol rozhovor Petra s Paľom a aký bude osud ich firmy. Netušila, čo si počať s ponukou od Dylana, ani čo si o ňom myslieť. Preto sa rozhodla vrátiť k stolu. Ešte tam sedel.

„Prepáč Dylan, môžem sa ešte niečo opýtať?“

Zdvihol k nej pohľad a zrazu na ňu pôsobil úplne inak. Až pomaly placho. Neverila by, že taká zmena je možná v priebehu niekoľkých minút.

„Samozrejme, kľudne sa pýtaj,“ povzbudzoval ju. „Sadni si.“

Sadla si späť na svoje miesto. „Čo keby sme na chvíľu zabudli na obchody a bavili sa len tak? Veď o tebe neviem o nič viac ako keď som išla na večeru.“

Zjavne ho to pobavilo, lebo sa usmial. Takým úsmevom, čo vie ženy úplne odzbrojiť. Zjavne je to pravda, keď sa prepne z biznis módu, je to úplne iný človek.

„Som povolaním architekt, a veľmi ma tá práca baví. Z ničoho vytvárame budovy, špecializujem sa na projekty rodinných domov. Od tých najmenších až po tie najväčšie. Záleží od požiadaviek a od rozpočtu zadávateľa.“

„Pekne, to znie zaujímavo. Ako si sa k tomu dostal?“

„No, priviedol ma k tomu môj starý otec, nebol architekt, ale na svojom dome si vedel všetko opraviť sám. A keď som potom videl, aká z toho bola stará mama šťastná, tak sa mi to veľmi zapáčilo. Robiť ľuďom radosť pomocou domu. Miesta, kde nielen bývajú, ale žijú, majú rodinu, svoje sny. Ich všetko. Nie som taký zručný ako bol môj dedo, preto to radšej kreslím.“

„To znie veľmi zaujímavo. Takže keď kreslíš dom tak vidíš ľudí, ako tam žijú, a robíš to podľa ich potrieb?“

„Snažím sa myslieť na všetko, čo by mohli potrebovať. Keď je ich viac, tak pridám jednu kúpeľňu. Lebo keď si predstavím, ako tam všetci ráno pobehujú a stále je kúpeľňa obsadená, tak je to veľmi frustrujúce. Väčšinou ľudia ocenia moje vylepšenia, až keď sa nasťahujú.“

„Vtedy sa s tebou zase skontaktujú a poďakujú ti za zmeny, ktoré si spravil?“

„Niekedy áno, ale nie vždy. Nie je to žiadne pravidlo. Ale som rád, keď sa im býva dobre, a odporúčajú ma ďalej. To je tá najlepšia pochvala.“

„To verím. Ale potom tvoj dom musí byť úplne vyšperkovaný, nie?“

„Už ani nie. Robil som ho pre rodinu, ale odkedy zomrela manželka, tak sme tam len dvaja. Pre nás je asi až priveľký, ale nedokážem sa ho vzdať.“

„Úplne tomu rozumiem. Držia ťa tam spomienky.“ Zhodnotila Lucia. Už pred sebou nevidela tvrdého obchodníka, ale len muža, ktorý smúti za ženou. A sám sa pasuje s výchovou dcérky.

„Ale ty si zatiaľ manžela veľmi nespomínala, tiež zomrel?“ začal Dylan meniť tému. Asi sa mu zdalo, že už povedal viac ako chcel. Aspoň to si Lucia myslela.

„Nie, nie. Môj manžel žije, len nie je tu. Ostal doma. Prišla som sem s deťmi, aby si vyskúšali život mimo domova a zlepšili angličtinu. Ale na Slovensku máme firmu, tak manžel ostal doma, aby ju viedol. Bol tu za nami na týždeň. Podľa plánu to malo byť viac, ale nejako sa veci skomplikovali.“

„Chápem, plány vždy nevychádzajú podľa predstáv. Ale ja by som moju ženu nenechal ísť samú.“

„Ani on to veľmi nechcel, ale presvedčila som ho. Mal prísť za nami oveľa skôr a byť tu dlhšie. Ale boli problémy s firmou. Budoval ju sám, a je to náš zdroj príjmov. Tak musel ostať a riešiť to. Stále to nie je celkom vyriešené. Neviem či o firmu neprídeme.“

„Teraz? Po tom, čo ste jej venovali toľko času?“

„Veď práve. Neviem čo bude s firmou, a aj s nami sa to nejako skomplikovalo. Ale verím, že sa nám to podarí vyriešiť.“

Pozrel jej rovno do očí a povedal: „Môžem ti dať radu, akú som kedysi dostal ja: „Keď je čo i len najmenšia šanca, že sa to dá zachrániť, musíš to skúsiť.“ To mi kedysi povedal môj starý otec. A toho sa držím pri všetkom.“ Povedal a chytil jej ruku. „Snáď ti to pomôže.“

„Ďakujem, budeme sa snažiť.“ Povedala a pozerala mu do očí plná odhodlania.

„To je to, čo by som robil ja, keby moja žena žila. To som videl v mojej rodine, a veľmi sa mi to páčilo. Každý má občas nejaké problémy, ale kým to nie je nezvratné, treba sa snažiť to napraviť. Rodina je najviac, viac ako hocičo iné na svete. A mala by byť vždy na prvom mieste.“

„Viem, a tiež tomu verím. Keď majú deti dvoch dobrých milujúcich rodičov, tak nie je nič, čo by nezvládli.“

V tom ako by sa jej otvorili oči. Stále to vedela, ale asi to potrebovala počuť nahlas. Musia sa dať dokopy ako rodina. Deti potrebujú otca a ona potrebuje manžela. Svojho muža, toho do ktorého sa tak bezhlavo zaľúbila. S ktorým prežila všetky krásne a nezabudnuteľné okamihy. Niekedy nám proste musí niekto iný povedať, alebo ukázať čo naozaj potrebujeme. Aj keď to v hĺbke srdca vieme aj sami.

„Dylan, veľmi si mi pomohol. Ďakujem.“

„Aj ja tebe ďakujem.“

„Za čo?“

„Za to, že si prišla, a že sme sa mohli takto porozprávať. Niekedy je ľahšie porozprávať sa s niekým cudzím.“

„Presne viem, ako to myslíš.“ Usmiala sa na neho milo. Možno, keby sa stretli inokedy, bolo by všetko inak. Ale teraz nie. On ešte potreboval čas, aby zahojil tú veľkú stratu a ranu po svojej manželke. A ona potrebovala naspäť svojho manžela.

„Verím, že sa ešte stretneme.“ Povedal jej.

„Určite áno. A veľmi rada.“ Usmiala sa na neho, a spoločne odišli z reštaurácie. Odprevadil ju k autu a zaželal jej šťastnú cestu.

Keď prišla domov, deti už spali. A Simona tiež. Pri telke prikrytá dekou spokojne odfukovala. Jemne do nej buchla. „Simi, vstávaj. Choď si ľahnúť do postele. Lebo inak ráno vstaneš celá dolámaná.“ Šepkala aby ju nevystrašila.

„Ahoj, už si doma. Ako dopadla večera?“, opýtala sa Simona.

„Celkom dobre, odhliadnuc od toho, že ma nebalil, ale dal mi namiesto toho návrh na odkúpenie časti firmy.“

„Ale to sú dobré správy, nie?“ potešila sa úprimne Simona. „Znamená to, že niečo robíš dobre, keď má o firmu záujem.“

„Asi áno, ale asi na to ešte nie som pripravená. Veď len teraz som ju založila.“

„Keď sa rozhodneš, že do toho ideš, určite si najmi právnika. Musíš mať všetko na papieri. Lebo na dobré slovo sa dnes už nedá vôbec spoľahnúť.“

„No veď práve. Keď som odchádzala, stretla som môjho inštruktora golfu, a povedal mi že Dylan je veľmi tvrdý obchodník. Vraj pred smrťou ženy bol úplne iný, spoločenský a s každým bol kamarát. Ale potom sa zmenil. Musel ju veľmi milovať, keď ho tak zasiahla jej smrť.“

„Asi áno,“ povedala nakoniec Simona.

„Tak mi to nedalo, a potom som sa vrátila späť k stolu, aby som sa s ním ešte porozprávala. A ukázal sa ako veľmi milý a pozorný poslucháč, a úžasný radca.“

„Tak to je super. Možno za iných okolností by si ho aj chcela, nie?“

„Možno áno. Ale to teraz nie je dôležité. Hlavne, aby sme to nejako doriešili s Petrom, a začali zase bývať spolu. Buď tu, alebo doma. Som zvedavá čo mi povie. A Paľo sa ozval?“ opýtala sa nakoniec so záujmom Lucia. Ona tu rozpráva o sebe a na neho sa úplne zabudla opýtať. A už sú to tri dni, čo tu je Simona a ešte sa o ňom nebavili.

„Ozval, napísal mi veľmi milú esemesku.“ Simona sa natiahla po mobil a podala ho Lucii.

„Ahoj, dúfam, že si v poriadku. Ozvi sa, keď budeš môcť. Veľmi ma to celé mrzí. Pozdrav Luciu, aj deti.“

„Nežartuj, to je všetko čo napísal?“

„Áno, všetko. Tiež som ostala prekvapená a zaskočená.“ Povedala Simona a Lucia videla, že v očiach sa jej lesknú slzy.

„Prepáč, veľmi ma to mrzí.“ Povedala jej Lucia, sadla si vedľa nej a objala ju. „Čo chceš teraz robiť?“

„Neviem. Zjavne vie, že som tu. Asi mu to došlo, alebo mu to povedal Peter. To je jedno. Ale nevyvíja nijakú snahu, aby ma získal späť? Kde sú tie časy kedy by za mnou letel aj na koniec sveta, a to hocikedy?“

„Asi sú už preč. Musíte si to zariadiť nejako inak. Stále nechápem, čo má Katarína čo ty nemáš. Veď si stále kus. Ona mi príde taká nevýrazná. Na teba určite nemá.“

„Možno sa mu len proste viac venovala. Počúvala ho, keď sa chcel rozprávať. Ja neviem. Asi som ho príliš zanedbávala a v podstate som ho od seba odháňala.“

„Ale nie, tomu neverím.“

„Áno, je to tak. Už to mohlo byť všetko dávno inak. Ale stále som mala pocit, že sa ešte nechcem viazať, že je pre mňa ešte priskoro aby som mala dieťa a bola zo mňa žienka domáca. Nevšímala som si, čo chcel on. Tak si našiel niekoho, kto si ho všímal. Rovno pod nosom.“

„Myslím, že keby si mu povedala, že ho chceš späť, tak by sa možno niečo zmenilo.“

„Možno áno, alebo by si rovno vybral ju, a mňa by nechal tak.“

„Čo si, musíš myslieť pozitívne. Vy toho máte oveľa viac za sebou ako oni. Čo spolu strávili pár mesiacov, a to je všetko? Myslíš, že sa na tom dá stavať?“

„Keď máš spoločné ciele, tak áno.“

„Ale, veď aj vy máte isto niečo spoločné. Nie len oni.“ Luciu to veľmi mrzelo. Možno jej mala dohovoriť, ukázať jej aké to je super mať deti. Lenže stále keď sa stretli tak sa bavili o niečom inom. Zdalo sa jej, že Simonu ešte deti nezaujímajú, tak ju nechcela do toho zaťahovať.

„Už tomu ani neverím. Neviem čo robiť.“

„Spýtam sa ťa teda inak? Chcela by si ho ešte naspäť? Vedela by si mu odpustiť a normálne s ním fungovať, ako predtým? Alebo dokonca lepšie ako predtým?“

„Myslím, že áno.“

„Tak potom sa o to musíš aspoň pokúsiť.“

„Myslím, že máš pravdu. Ozvem sa mu zajtra a uvidíme.“

„Dobre. Ja idem zavolať Petrovi. To čakanie ma ubíja.“

„Prepáč, zabudla som ti to povedať. Volal, kým si bola preč. Máš sa mu hneď ozvať.“

„Tak mu idem zavolať. Drž mi palce.“

„Samozrejme. Idem si už ľahnúť, porozprávaš mi o tom ráno, dobre? Dobrú noc.“ Povedala jej Simona a išla pomaly do schodov, do svojej izby.

„Dobrú noc aj tebe. Všetko nakoniec dobre dopadne, uvidíš.“

„Tak tomu verím aj ja,“ trochu sa usmiala Simona.

Autor: Jana Bilá

Foto na titulke: pixabay.com