Peter sa po niekoľkých týždňoch vrátil do Ameriky za Luciou a ich deťmi. Lucia mu ukázala aj svoju prevádzku a vyzeralo to tak, že už mu všetko odpustila. Ako budú pokračovať ďalej, keď Peter predal svoju firmu?
Keď prišli z Luciinej cukrárne domov, čakala ich Simona s obedom. Samé prekvapenia im robí.
„Ty nás ale rozmaznávaš,“ povedal jej Peter, keď zbadal nachystaný stôl.
„Veď to nič nie je.“
„Ale je, a veľmi si to vážime.“ Povedala jej Lucia a prišla k nej, aby ju objala. „Som veľmi rada, že si tu,“ pošepla jej do ucha.
„Veď to aj ja. Ale nemôžem tu ostať naveky.“
„To asi nie, ani sama neviem, ako dlho tu ešte budeme.“
„Ale čo si, veď tu máš obchod,“ oponovala jej Simona.
„Mám, ale obchod sa dá predať.“
„Ja viem, ale veď ho máš rada. A aj pečieš rada.“
„To áno, ale musím pozerať aj na rodinu.“ Presunuli sa k stolu a každý si začal nakladať na tanier.
„Viem. Ale ja vôbec neviem, čo mám robiť. Dokonca ani to, kde porodiť dieťa,“ vyšlo pomaly zo Simony.
„Preto chceš, aby som si ja držala nejakú istotu, keď ju mám, že?“
„Presne tak. Lebo ja nemám žiadnu istotu. Ani neviem, či sa mám vôbec kde vrátiť, keď pôjdem domov.“
„Nezlosti ma, kam by si chodila. Veď tam budeš sama. A za chvíľu sú Vianoce. To ti nedovolím. Ostaneš tu pekne s nami,“ povedala jedným dychom Lucia. Veď je to jej najlepšia kamarátka, zaslúži si lepší život, ako to, čo má teraz. A doma ju nikto nečaká. Paľo sa na ňu úplne vykašľal. Tak ho tá Katarína tak pobláznila. Len som zvedavá dokedy, pomyslela si Lucia.
„Možno ti nájdeme niekoho tu…,“ povedala Lucia Simone.
„Ale nežartuj, kto by ma chcel! Veď som tehotná.“
„Tak po prvé, si veľmi pekná žena, a po druhé, tehotenstvo zatiaľ vôbec nie je vidieť,“ povzbudzovala ju Lucia.
„To áno. Myslíš, že by som sa mala rozviesť?“
„V tomto sa musíš rozhodnúť sama. Ty ho poznáš najlepšie. A vieš, ako sa správa teraz a aké to bolo predtým. Myslíš, že je nejaká šanca, že sa k tebe vráti?“
„Neviem, možno tomu len chcem veriť. Stále dúfam, že sa to nejako napraví. Aj keď si neviem predstaviť, ako,“ vzdychla si Simona.
„Tak potom to nechaj tak. Keď budeš pripravená, napadne ťa riešenie, hm?
„Asi máš pravdu.“
„Tiež si to myslím, že treba ešte počkať a všetko sa ukáže,“ pridal sa Peter, ktorý celý čas počúval a jedol zároveň.
„Počuj, keď zajtra skončíte s tým golfom, čo keby si Dylana pozval k nám?“, povedala mu Lucia šepkajúc, kým bola Simona v kuchyni. „Urobíme to ako prekvapenie pre Simonu, dohodnuté?“
„Jasné. Milujem ťa.“ Pošepkal jej Peter a pobozkal ju. „Neviem, ako som to bez teba mohol vydržať.“
„Aj ja sa tomu čudujem,“ povedala mu a pobozkala ho aj ona.
„Keď chcete trochu súkromia, stačí povedať.“ Povedala im Simona, keď prišla z kuchyne s ďalším chodom.
„Ty si len pekne nechaj niečo aj na zajtra. Veď nemôžeme všetko zjesť dnes.“ Podpichovala ju Lucia. „Zajtra príde Peter hladný z golfu a nebudeme mu mať čo dať.“
„Nič sa neboj, aj zajtra vám niečo nachystám.“
„Si úžasná.“
* * *
Keď prišli deti zo školy, tak sa tiež najedli, a potom sa išli hrať hru, všetci spolu. Rozdelili sa na dva tímy. Peter s Peťom a dievčatá spolu. Vybrali si totiž hru Activity a museli hádať výraz ukrytý na kartičke. A keď uhádol hráč, ktorému sa pojem vysvetľoval, tak ich tím mohol postúpiť. Veľmi dobre im to padlo, že sa môžu takto zabaviť. Smiali sa jeden cez druhého ako sa snažili uhádnuť pojmy v rámci svojho tímu.
„Je to také niečo, čo v zime padá z neba.“ Vysvetľovala Emka.
„Dážď?“ hádala Simi.
„Sneh?“ hádala Lucia.
„Také, ako povedala mamka, ale keď je to len jedno, ako sa to volá?“
„Snehová vločka!“ Lucia aj Simona to vykríkli naraz.
„Áno, vyhrávame.“ Povedala Emka, lebo to bola posledná otázka.
„No dobre, budeme gentlemani, a necháme vás vyhrať,“ pridal sa Peter.
„Presne tak, lebo na prvý raz ste to neuhádli,“ podpichoval aj Peťo. „Ale až na druhý.“
„Nám to nevadí, aj tak sme vyhrali,“ húdla si svoje Emka.
Deti žiarili šťastím, keď sa s nimi hrali. Asi si z takéhoto večera s hrou spravia tradíciu. Rozmýšľala Lucia potichu. Je to dobré aj pre nich, aj pre deti, tak prečo nie?
* * *
Ráno sa Lucia vybrala hneď do obchodu. Nechala doma papierik s odkazom na kuchynskej linke:
„Išla som do obchodu pracovať na nových vianočných koláčoch. Prídem pred pol desiatou, aby Peter stihol golf. Krásne ránko,
Lucia“
Vošla do obchodu, naschvál nesvietila, aby to nevyzeralo, že sa tu niečo deje. A išla rovno do kuchyne. Včera večer volala aj Megan, aby prišla trochu skôr. Ale najradšej si skúšala veci úplne sama. Našla si recept na cesto na medovníky, a začala ho robiť. Cesto si rozvaľkala a začala z neho vykrajovať rôzne motívy. Hlavne ale srdiečka a hviezdičky. Potom aj panáčikov a Mikulášov, hubky a tiež domček. Ten si nechala až nakoniec. Chcela ho spraviť na výstavku. Aby bol pospájaný z jednotlivých kusov krémom, potrebovala presné rozmery. Dala si na ňom obzvlášť záležať. Cestá dala piecť a čakala. Pripravila si zatiaľ polevy na zdobenie. Doma by jej stačila bielková poleva s cukrom. Ale tu potrebovala aj farebné verzie. Hlavne zelenú a červenú.
Keď cestá vychladli, začala ich zdobiť. Najprv spravila všetko jednou farbou, a potom dokončovala inou. Panáčiky boli úplne rozkošné. Očká a ústočká mali biele ale kabátik už bol červený a nohavice zelené. Takto robila aj Mikulášov. Pri srdiečkach popustila uzdu fantázii a miešala jednu farbu cez druhú. Práve vtedy prišla Megan, aby jej pomohla. Len zistila, že pomaly už nie je s čím.
„Tak čo na to hovoríš, Megan?“ opýtala sa jej.
„Ahoj, nechápem, kedy si to stihla. Musela si prísť veľmi skoro, že? Ale stálo to za to. Myslím, že som ešte nič také nevidela.“
„To som rada, presne o to mi išlo,“ usmievala sa naširoko Lucia. „Musím ísť domov, ale o chvíľu sa vrátim, dobre?“
„Ale samozrejme. Ja to tu zatiaľ naaranžujem,“ povedala Megan spokojne, zjavne sa jej Luciine výtvory páčili.
Lucia išla domov, aby odviezla Petra na golf s Dylanom. Keď prišla domov, už ju čakal.
„Tak ako, pripravený na golf?“
„Ale samozrejme, veď aký dobrý môže byť, že?“
„No neviem, ale keď má ihrisko na dosah, tak asi hrá dosť dobre,“ podpichovala ho Lucia, videla že ho trochu zneistilo tak dodala. „Ale neboj sa, ty ho odzbrojíš svojím šarmom.“
„Ďakujem, to sa mi uľavilo.“ Vrátil jej to. Pobozkala ho a vyrazili na ihrisko. Dylan ich už čakal. „Tak pekný deň a dobre si zahrajte.“
„Jasné, ďakujeme,“ povedal Dylan a už s Petrom odchádzali. Vrátila sa teda do cukrárne a pracovala na ďalších medovníčkoch. Megan jej chodila pomáhať, keď vpredu nebolo veľa ľudí. Aj Megan sa zdobenie zapáčilo, tak si skúšala svoje umenie na pár medovníčkoch. A na Luciino milé prekvapenie jej to išlo veľmi dobre. Je super že tu má takú pomocníčku, na ktorú sa dá spoľahnúť.
* * *
Lucia prišla domov skôr, aby stihla pripraviť Simonu na príchod návštevy. Našla ju na terase, ako sedí na kresle. Keď prišla bližšie, videla že Simona plače.
„Simi, čo sa stalo?“
„Ale nič.“
„Nehovor mi že nič, vidím, že ti niečo je.“
„Rozmýšľam, ako som mohla takto dopadnúť…“
Lucia prišla k nej a objala ju. Bolo jej kamarátky ľúto, ale sama nevedela čo robiť. Väčšinou sa dobre radí druhému, ale v tomto prípade to nešlo. Bola do toho až príliš zamotaná a nevedela byť nestranná a pozerať na veci z nadhľadu.
„Ale no, veď sa zase nemáš tak zle. Máš nás. A možno aj Paľo raz príde k rozumu. Ale to bude už neskoro. Keď nevidí, čo v tebe má a zahadzuje sa s inou, tak si ťa predsa vôbec nezaslúži. Máš svoju hrdosť, jasné?“
„Jasné, že mám, len ma to mrzí.“
„Aj mňa to mrzí, ale teraz na to nie je vhodný čas. O chvíľu príde Peter a privedie aj návštevu. Tak by si sa mala trochu upraviť, a dať do kopy.“ Pozrela na ňu povzbudzujúco Lucia.
„Áno mami, ako povieš,“ povedala jej už s nenápadným úsmevom.
„A trochu sa aj namaľuj, lebo to bude pánska návšteva.“
Simona sa usmiala, aj keď na lícach mala ešte stopy po slzách a išla sa hore upraviť. Lucia zatiaľ vložila do rúry lístkové cesto so salámou, syrom a olivami, také malé slimáčiky, na zahryznutie. Doniesla aj nejaké muffiny a cupcaky z obchodu. A pustila sa do chystania mäsa a šalátu. Kuracie kúsky okorenila a posolila a nechali ich chvíľu postáť v oleji. Opražila ich prudko na panvici a nechala ešte chvíľu podusiť. Zatiaľ nachystala šalát.
Keď prišla dole Simona, mala už všetko hotové. Ale zistila, že ona ešte nie je prezlečená. Išla sa teda rýchlo nachystať. Stihla to práve včas, lebo keď schádzala po schodoch, zazvonil zvonček pri dverách. Ponáhľala sa otvoriť. Cestou ju ešte zastavila Simona.
„A kto to vlastne je, keď si ma tak plašila, aby som sa vyparádila?“
„Dylan…“, povedala s nepatrným úsmevom.
„Ten, ktorý si čakala, že ťa bude baliť na romantickom rande, ale nič nebolo?“
„Áno, presne ten,“ a natiahla, sa aby otvorila dvere.
„Vitajte, tak ako ste si zahrali?“ vítala ich s úsmevom, ako pravá hostiteľka. „Mám sa pýtať kto vyhral, alebo si to necháte pre seba?“
„Samozrejme, že vyhral Dylan, kto iný?“ povedal jej Peter s mierne nasrdeným výrazom.
„Ešte pár mesiacov tréningu a porazíš ma ako nič,“ prihrával mu Dylan. Bol to každopádne gentleman, to sa mu nedalo uprieť.
Takto sa ešte chvíľu doťahovali, bolo zjavné, že si padli do oka. Jeden druhému prihrávali a podpichovali sa. Bolo to veľmi sympatické a vytváralo to dobrú náladu v dome. Už na to aj zabudla, aké je to mať niekoho na návšteve. Jasné, že Simonu ako návštevu ani nebrala. Bola skôr ako rodina.
„Dylan, toto je moja najlepšia kamarátka Simona. Simi, toto je Dylan,“ predstavila ich ešte v chodbe. Podali si ruky a Dylan ju pobozkal na líca. Zdalo sa jej, že sa trochu zapýrila, ale to bolo len na pár sekúnd.
„Veľmi ma teší,“ povedal Dylan ako prvý.
„Aj mňa veľmi teší. Veľa som už o vás počula.“
„Ale, verím že len samé dobré veci.“
„Samozrejme,“ prikyvovala Simona.
„Tak už poďte ďalej, nech sa ideme naobedovať. Všetko je už prichystané.“ Pozývala všetkých Lucia, aby si išli sadnúť k stolu. Všetko už bolo nachystané v misách na stole, každý si mohol nabrať, čo chcel. Chlapom zjavne vytrávilo, lebo ich nemusela dvakrát núkať. Asi im čerstvý vzduch na ihrisku pomohol. Aj Simona bola nejaká iná, trochu sa jej zdala nie vo svojej koži, ale to preto, že sa snažila pôsobiť čo najlepšie pred Dylanom.
„Prišli sme na výborný nápad na investovanie,“ začal pri stole Peter.
„Počúvame ťa s napätím,“ povedala Lucia.
„Čo keby sme pekáreň dali zaregistrovať ako značku, a otvárali ďalšie pobočky?“
Lucia sa začala smiať. „No jasné a ja budem behať z jednej predajne do druhej, a všade na to dozerať? Alebo ako by ste si to predstavovali?“
„Nie, jasné že nie. Musíme si vypracovať postup, čo sa ako robí presne, s váhami, ako má byť ozdobené, vystavené a tak podobne. Aby bol na všetko presný plán, a tým pádom by to nemuselo byť také zložité. Ale samozrejme, budeme musieť najať tých správnych ľudí.“
„Myslím, že by sa s tým dalo pracovať, ale ja som skôr dúfala, že prídete s nejakým projektom na stavbu rodinných domov, alebo niečoho podobného.“
„To by som si tiež vedel predstaviť, ale zatiaľ som nenašiel vhodný pozemok,“ zapojil sa do debaty Dylan. Konečne sa aj on dostal k slovu. Aspoň vidí, ako to u nás chodí, že hovoríme jeden cez druhého, pomyslela si Lucia. Ale zdalo sa jej, že sa tu Dylan cíti dobre.
„Ja si myslím, že oba nápady sú veľmi dobré.“ Zapojila sa Simona. „A bolo by ideálne, keby sa dali realizovať oba.“
„Dobrý postreh, keď sa do toho máme vrhnúť, tak naplno.“ Zakončil Dylan. Lucii sa začínal čím ďalej, tým viac páčiť. Ako človek. A pre Simonu by bol ideálny. Len či ho tak vníma aj Simona. Išli upratať zo stola, a v kuchyni sa Lucia nenápadne pýtala Simony:
„Tak, čo na neho hovoríš?“
„Vyzerá byť veľmi sympatický, ale ja neviem.“
„Nič sa neboj, veď sa nejdete zajtra brať. Daj mu šancu a uvidíš.“
„To by som možno mohla. Len neviem, či by vôbec mal záujem. Lebo u mňa zatiaľ vyzerá celkom dobre, milý, sympatický, rozhľadený a akčný.“
„Presne tak. Aj keď taký sa mi do istého času zdal aj Paľo.“
„Veď aj mne, len neviem, kde sa to pokazilo.“
Vrátili sa k stolu s kávou aj koláčikmi. Aby sa chlapci ponúkli a ochutnali aj novinku, medovníčky. Všetko skúšali, rozprávali o tom, naťahovali sa, ktorý z nich by bol bestseller. No jedna radosť sa na nich pozerať. Simona sa o chvíľu ospravedlnila, a vyšla von na terasu. Lucia išla za ňou.
„Niečo sa deje? Prečo si sa tak rýchlo postavila a išla preč?“
„Ja neviem, ale takto to asi nepôjde. Chýba mi Paľo. Mal tu byť s nami, robiť plány do budúcnosti. A nie takto, že som tu sama, tehotná a bez neho.“
„Úplne ti rozumiem, ale neviem ho nijako napraviť, aby bol taký, ako keď ste sa brali.“
„Ja viem, ale aj tak je to ťažké“ povedala Simona a uprela na ňu veľké modré oči. Zračila sa v nich beznádej až zúfalstvo, ktoré dovtedy u nej nikdy nevidela. „Veríš mi?“
„Jasné, že ti verím. Veď ťa poznám ako svoju dlaň.“ Povedala jej Lucia a stisla ju silno okolo pliec. „Len neviem ako by som ti s tým vedela pomôcť.“
„To neviem ani ja. Chvíľu sa mi zdá, že to v poriadku, a potom ma to zasiahne takou silou, že sa z toho neviem spamätať. Stále to veľmi bolí.“
„Viem, ale verím že to prejde, len tomu musíš dať čas.“ Povzdychla si Lucia. „Možno sa ti zapáči niekto iný, a nanovo ťa prebudí k životu. Aj keď mne sa zdá, že ty si plná života aj bez Paľa.“
„To som rada. Je dobré počuť to, aj keď sa práve teraz tak vôbec necítim.“ Povedala jej na to Simona.
„Prepáčte“ ozvalo sa zrazu za nimi. Vonku vyšiel Dylan, aby sa rozlúčil, lebo už odchádzal. Peter ostal vnútri, lebo ešte niečo ťukal do počítača. „Prišiel som sa len rozlúčiť a poďakovať za rodinné pohostenie. Veľmi dobre som sa u vás cítil.“
„Tak to sme radi, dúfam že sa čoskoro znova stretneme,“ povedala mu Lucia. Pozrela na Simonu a smútok a nostalgia sa z nej akoby záhadne vytratili.
„Bolo to veľmi príjemné stretnutie,“ pridala sa Simona.
„Tiež si to myslím, preto by som vás chcel teraz pozvať ja k sebe. V sobotu poobede, môže byť? A zoberte aj deti, aby sa mala aj moja dcéra s kým hrať, kým my budeme spolu.“
„Super, veľmi radi prídeme.“
„Výborne, už sa teším. Tak dovidenia v sobotu.“ Rozlúčil sa s nimi, pobozkal ich na líca a už ho nebolo.
* * *
„Ten je ale rýchly,“ zhodnotila Simona, keď sa spamätala zo šoku, že už je preč.
„No vidíš, to si ani nečakala, že? Len verím že nechal Petrovi adresu, lebo inak nepôjdeme nikde.“
Obom to dobre padlo, že aj ich tu niekto niekam pozval. Konečne nebudú len také izolované. Kým neprišla Simona, tak sa Lucia nikam nedostala, lebo bola stále s deťmi. Tak aspoň trochu zmena.
„Tak ako, na čom ste sa nakoniec dohodli, kým sme boli von?“ pýtala sa Petra, keď prišli dnu z terasy.
„Že zvážime oba nápady, skúsime si spraviť rozpočet na oba, aby sme videli ako by to mohlo vyzerať. On bude skúšať hľadať pozemok na bytovku, a plus kalkuláciu na projekt. A ja skúsim prejsť pekáreň, v akom je stave, a aké máme čísla a čo by to stálo nájsť nové prevádzky a tak. A potom sa stretneme a preberieme si to. A v sobotu máme prísť k nemu. Nechal mi tu aj adresu. Aj s deťmi.“
„Super, tak som rada že ste to tak dobre vymysleli. A na návštevu sa už teším. Aspoň uvidíme kde býva, v akom paláci,“ zakončila Lucia.
Peter sa pohrúžil do hľadania nových miest, kde by mohli pekáreň rozšíriť a Simona si išla po namáhavom dni ľahnúť. Lucia išla po deti do školy, a chcela im povedať, že idú aj na návštevu. Deti boli prekvapené, ale to trvalo tak dve sekundy, a potom sa tešili, už sa nevedeli dočkať.
* * *
V sobotu ich navigácia viedla ďalej od mesta, minuli pár veľmi pekných domov a smerovali do kopca. Tesne pred vrcholom kopca sa ozvalo, že ste sú na mieste, rozhliadali sa, ale nič nevideli. Vystúpili teda z auta, aby sa na to pozreli bližšie, keď našli skrytú príjazdovú cestu. Vydali sa po nej. Aké bolo ich prekvapenie, keď prišli na jej koniec a zbadali síce trochu väčší, ale zvonku úplne normálny dom.
Lucii to nedalo, a tak zdvihla telefón aby zavolala Dylanovi, či sú tu správne. Ale ani nestihla vytočiť číslo, už sa otvorili dvere a k nim išiel Dylan.
„Pekne vás u nás vítam,“ začal hneď milo.
„Ďakujeme pekne, ani by som neverila že tu bývaš. Už som ti chcela volať, či sme nezablúdili.“
„Prečo, bolo to ťažké nájsť?“
„Nie, nie, navigácia nás sem spoľahlivo doviedla. Skôr sme čakali nejaký obrovský palác,“ doplnil Peter.
„Ale čo si, na to si ja nepotrpím,“ povedal Dylan s úsmevom. Asi takú reakciu zažíval často. Dom bol pekný, dvojposchodový so šikmou strechou, štýlom skôr pripomínal chatu ako palác. Možno tomu dopomáhalo aj obloženie kameňom. Asi si k nemu ľudia zvykli predstavovať niečo oveľa honosnejšie.
„Ale to tu máte krásne,“ pochválila ho aj Simona.
„Veľmi ma teší, že sa vám u nás páči. Deti, poďte, Jessica už na vás čaká.“
„Jasné!“, skríkli zborovo Peťo s Emkou, zatiaľ sa len oťukávali a boli ticho ako myšky. Ale keď ich Dylan oslovil, viac im nebolo treba.
Prešli popri dome na zadnú terasu, kde už bol nachystaný gril, aj s mäskom na grilovanie, žemle, a šalát, cibuľa, paradajka, uhorka, všelijaké omáčky a všetko na prípravu vlastných domácich hamburgerov. Pri grile bolo aj posedenie, krásne prestretý stôl s taniermi a pitím pre každého.
Drevenú terasu obklopoval z troch strán udržiavaný trávnik, sem-tam doplnený nejakým záhonom tráv a kvetov. Ďalej bol obrovský strom, asi dub, ale to si Lucia netrúfala hádať, a okolo neho bol spravený domček na strome. Z neho na deti volala Jessica.
„Ahojte, tak poďte hore. Už vás tu čakám.“
Lucia sa pozrela na Dylana. „Jessica je v domčeku na strome?“
„Presne tak, museli sme ho postaviť. V skutočnosti sme hľadali dom s čo najstarším stromom, aby sme mali kde urobiť domček. Preto sme tak ďaleko od mesta,“ vysvetľoval Dylan.
„Mami, môžeme tam ísť aj my?“ opýtala sa nesmelo Emka, do ktorej šťuchal Peťo, aby zistila či môžu ísť aj oni.
„Dobre, ale len keď sľúbite, že si budete dávať poriadny pozor, jasné?“
„Jasné,“ zase zborovo povedali deti a už utekali k stromu.
„Je to trochu čudné, my sem ideme kvôli moru, a ty si radšej hľadáš dom so záhradou a stromami. Tak ako to máme my doma,“ povedala mu Lucia.
„Mám rád aj more, ale na bývanie sa mi viac páči takéto prostredí,“ povedal im Dylan.
Lucia s Petrom sa pozreli na seba, obaja to cítili rovnako. Z prostredia, aké si vedome vybral Dylan, plného stromov, trávy a kríkov, sa im začalo cnieť za domovom. Ale neskutočne. Doteraz si to vôbec neuvedomili. Až zmena klímy ich k tomu priviedla.
„Je to tu fakt krásne, naozaj to veľmi pripomína skôr domy u nás. Až na ten domček na strome,“ pridala sa aj Simona, ktorá išla Dylanovi pomáhať ku grilu.
„To som rád, že sa ti tu páči.“
Simona pomáhala Dylanovi, dokonca sa s ním smiala od srdca. Už akoby zabudla na všetok smútok. Lucia ju takto videla veľmi rada. Bol to balzam na dušu vidieť priateľku zas sa smiať. Sadli si s Petrom k stolu a pozorovali okolie.
„Myslíš na to, na čo myslím ja?“ opýtal sa jej s nepatrným úsmevom a hladil jej ruku položenú na stole.
„Neviem, na čo myslíš ty?“, naťahovala ho.
„Myslím na to, ako mi chýba náš dom, a všetko okolo. Náš domov.“
„Doteraz som to vôbec tak nevnímala, ale od chvíle čo sme sem vkročili, mám taký istý pocit. Že tu sme len dočasne, ale že ostať tu natrvalo si neviem predstaviť. Náš domov je inde.“
„Presne tak. Takže kedy sa vraciame domov?“
„Neviem, asi budúci rok. Rozbehneme tu projekt s cukrárňami, aby sme mali niečo isté.“
„To sa mi páči, nový rok, nový začiatok. A budeme rozmýšľať, čo by sa dalo robiť doma,“ vyhlásil s odhodlaním Peter.
„Môžem sa ešte niečo opýtať?“
„Samozrejme,“ odvetil Peter.
„Na čo si myslel vtedy na Karlovom moste? Keď sme sa stretli, a bol si taký nervózny a len si ma ťahal na prechádzku, pamätáš?“
„Jasné, že si pamätám, želal som si, aby si zostala v Prahe, so mnou. Nevedel som sa zmieriť s tým, že budeš musieť odísť.“
„Vybavila som to vtedy tak, aby som nemusela odísť,“ usmiala sa na neho.
„A čo si si želala ty?“
„Želala som si, aby sme zostali navždy spolu.“
„A už to tak bude, nikdy sa už nerozdelíme.“
Lucia si posunula stoličku k nemu, aby pri ňom bola bližšie. Tak tam sedeli obaja v objatí a sledovali ako sa deti naháňajú na trávniku, a ako Simona nenápadne flirtuje s Dylanom. Stále budú mať v srdci kúsok z tohto raja, ale ich domov bol inde. Už to vedeli obaja.
Koniec
Autor: Jana Bilá
Foto na titulke: pixabay.com
