Je tu pre mňa vždy. Aj keď sa cítim sama. Je tu. Aj keď si myslím, že tu, na tomto svete, nemám miesto. Ona je tu. Stále pre mňa. Jej pohľad a jej úsmev mi vždy povedia, že je tu. Pre mňa.
Nevedela som to dlhý čas. Niekde na pol ceste môjho života, keď som prestala byť malé dievčatko, ktoré k nej smelo pribehlo a dalo jej rúčku či nôžku, aby jej ju hladila, vtedy som tu blízkosť stratila.
Zrazu život odo mňa chcel, aby som dospela a bola tu sama za seba. Aj keď ma ona pripravila, ako len vedela, aj tak som nebola pripravená. Zrazu prišli dni, kedy som jej vyčítala aj to, že ma porodila. Pretože som na tento svet naozaj nebola pripravená.
Vrátila som sa do detstva a hľadala ten dôvod, prečo som tak nešťastná. Už som k nej nevedela priskočiť s úsmevom ako to malé dievčatko, pretože mi nerozumela. Akoby aj mohla, keď ja sama sebe som nerozumela. Keďže mi tá blízkosť veľmi chýbala, rozhodla som sa ju nájsť. Pýtala som sa samej seba, čo sa stalo, kde sa to puto stratilo. Veľa som sa pýtala. A ako to už raz býva, kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie.
Začali mi prichádzať odpovede a s tým aj vnútorné zmierenia. Pochopila som, prečo sa správala tak či onak, prečo mi povedala to, či ono v rôznych situáciach. Vtedy ako dieťa som to nechápala a zostalo to vo mne prevažne ako boliestka. A keďže to ostalo tam niekde vo mne, dala som si šancu to opäť uvidieť. Nazrela som do svojho podvedomia a postupne som všetko pochopila.
Pochopila som, že ona v láske vždy konala najlepšie, ako vedela, aj keď som to ja vtedy tak nevnímala. A tak na mojej ceste spoznávania samej seba a tohto života zohrala a zohráva táto žena nenahraditeľnú rolu. Je to moja mamina. Iba vďaka nej a sebe som pocítila, čo je to naozajstná materinská láska. Dnes už viem, že ona je tu pre mňa a vždy aj bola.
Často počúvam, ako my ženy hovoríme, že nechceme byť ako naše mamy. Avšak dnes už viem, že tak odmietame iba samé seba. Naše mamy tu nie sú náhodou a to, aký vzťah s nimi máme, odzrkadľuje základy nášho bytia, pretože oni nám dali to najcennejšie čo máme, život. A je jedno či sme muž alebo žena.
Dnes ďakujem z celého srdca, že ju mám a že ma porodila, aby som spoznala samu seba i krásu tohto sveta. Ďakujem aj môjmu ocinovi, pretože ani bez jeho lásky by som tu dnes nebola.
Hovorí sa, že rodičov si nevyberáme. Avšak ja cítim, že opak je pravdou. Že naša duša si ich vyberá. A je na každom z nás prísť na to, prečo práve oni, a žiť s nimi v súlade a v láske.
