Sandra Polovková začínala s divadlom, pred niekoľkými rokmi však odpovedala na inzerát hľadajúci koordinátora a produkčného výstavy. Ocitla sa v občianskom združení Post Bellum, ktoré dokumentuje dôležité udalosti 20. storočia. Postupne sa jej aktivity začali rozširovať a dnes už toto združenie s množstvom projektov riadi.
Kedy vzniklo OZ Post Bellum?
Post Bellum na Slovensku založila rovnomenná organizácia z Čiech. Projekt online databázy Pamäti národov je dieťaťom Mikuláša Kroupu, riaditeľa českého Post Bellum, Adama Drdu a ďalších. Svoju prácu začali v roku 2001. Obaja sa témam nedávnej histórie prostredníctvom skutočných príbehov ľudí venovali už pred založením Post Bellum. Postupne sa k dokumentovaniu začali vytvárať nové aktivity. Primárne vzdelávanie, publikovanie kníh, verejné podujatia, výstavy. V súčasnosti má už druhý rok české Post Bellum pobočky v krajoch. Samozrejmosťou sú medzinárodné spolupráce.
My sme ešte stále v začiatkoch cesty. Na Slovensku bolo Post Bellum ako občianske združenie založené v roku 2011. Slovenských pamätníkov nahrávali prevažne Česi. Ja som vstúpila do mierne rozbehnutého vlaku v roku 2015. A dá sa povedať, že za posledné tri roky rastieme priam neuveriteľným tempom. Stále máme rovnaký cieľ – urobiť všetko pre to, aby sa temné dejiny neopakovali, a aby sme poznali našich skutočných hrdinov a hrdinky.
Rozbiehať takýto projekt je finančne a aj odborne náročné. S kým ste sa radili ohľadom podnikateľského plánu a financií?
Začiatok spolupráce s Post Bellum bola pre mňa do istej miery dobrovoľnícka činnosť, ktorá sa postupne iba rozširovala. Po necelom roku som dostala ponuku od českého vedenia, aby som sa začala Post Bellum venovať primárne. Bol to pre mňa životný zlom. V roku 2016 sme mali iba niekoľko dokumentaristov, kanceláriu som mala u seba, v podnájme. Neskutočne veľkou oporou pre mňa bolo práve české Post Bellum a jeho zamestnanci, ktorí mi dávali rady.
Nie všetko však funguje rovnako na Slovensku ako v Čechách. Mali sme niekoľko aktívnych projektov, no v podporených sumách, napríklad 300 eur. Naivne som si myslela, že keď podáme projekt, určite bude aj schválený. Prvý rok bol pre mňa asi najmä o zúfalstve, keď chodili prevažne negatívne správy. Česi nám však prostredníctvom ich firemného partnera získali financie na rozbehnutie. Následne sme v polovici roku 2017 dostali informáciu, že náš projekt bol podporený Európskou úniou, v programe Európa pre občanov. To bolo kľúčové a zrazu sme mohli toho robiť viac a postupne sa dostávať aj intenzívnejšie do povedomia.
Slovenská sporiteľňa nám už druhý rok pomáha v období, ktoré nazývame “prekleňovacie”. Získali sme možnosť čerpať úver na projekt, ktorého väčšina nám bude vyplatená až po vyúčtovaní. Aj vďaka tejto pomoci môžeme projekty realizovať bez väčších problémov. S ich špecialistami Programu pre neziskové organizácie a sociálne podniky, Richardom Fekete aj s pani Janou Vlasičovou, máme iba pozitívne skúsenosti. Vďaka spolupráci sme mohli zažiť aj vzdelávacie programy, ktoré medzinárodná Erste Group ponúka. Boli to zaujímavé body našej práce. Dôležitý bol bod stretávania sa s novými podnetmi z organizácií zo susedných, prípadne blízkych krajín, a vzájomné spájanie sa.
Pribúdajú ľudia, ktorí s nami spolupracujú, aj aktivity, ktoré realizujeme. Stále sme však v situácii, že s napätím čakáme na výsledky hodnotiacich komisií projektových žiadostí. Nedokážeme vytvoriť rezervu, ktorá je nevyhnutná, aby sme vedeli plánovať.
Najťažší je pre nás asi začiatok kalendárneho roka. Nevieme, či získame podporu projektov, a i keď o nej už vieme, financie prichádzajú mnohokrát až v polovici roka. My však nemôžeme a ani nechceme aktivity zastaviť. Nemôžeme si dovoliť prestať nahrávať príbehy ľudí, lebo čas je nevyspytateľný, a nedokážeme zaručiť, že konkrétna osoba, ktorá napríklad prežila 2. svetovú vojnu, bude v stave rozprávať o svojich zážitkoch aj o pol roka. Súčasne, dokumentovanie Príbehov 20. storočia, je pre našu prácu primárne. Na základe príbehov tvoríme metodiky zážitkového vzdelávania, pomôcky pre pedagógov, akcie pre verejnosť, výstavy. Napriek tomu, práve dokumentovanie je jednou z oblastí, na ktoré získavame najmenej finančnej podpory.
Na začiatku ste pôsobili ako dobrovoľníčka, dnes ste riaditeľkou. Ako hodnotíte túto vašu cestu?
Do Post Bellum som vstúpila v čase, keď som ani ja sama netušila, do čoho idem. Reagovala som na newsletter slovenskej kancelárie Európy pre občanov, ktorá avizovala, že Post Bellum hľadá koordinátora alebo produkčného výstavy. Predstavovala som si, že to je interiérová, galerijná záležitosť a mala som chuť spoznať niečo nové, získať skúsenosti. Na montáž výstavy som však prišla pred Prezidentský palác a čakala ma niekoľkohodinová fyzická práca montáže štyroch, spolu približne tonových veží s úryvkami príbehov ľudí.
Vnímala som však obsah a ten ma ťahal ďalej. Chcela som vedieť, čo všetko musím absolvovať, aby som zdokumentovala príbeh. Prirodzene ma to najviac ťahalo k divadelnému umeniu a k ľuďom, ktorí boli obmedzovaní režimom. Postupne však prichádzali od vtedajšej riaditeľky, Lenky Kopřivovej, nové úlohy. Bola som koordinátorkou dokumentovania príbehov, kontrolovala som spracované príbehy, komunikovala s hŕstkou dokumentaristov, adaptovala metodiky zážitkového vzdelávania na slovenský kontext, realizovala worskshopy, komunikovala s médiami a posielala im na publikovanie príbehy, písala projekty, robila ich vyúčtovania. A stále ma to bavilo a baví doteraz. Aj keď sa moje aktivity už trochu zmenili.
V Post Bellum vidím zmysel. Z nezávislého divadelného prostredia som zvyknutá na to, že jeden človek zvláda niekoľko pracovných pozícií. Post Bellum však rastie, čo je nesmierne krásne, a ja som zrazu v riadiacej pozícii. Aktuálne robíme minimálne 20 workshopov za mesiac, v rovnakom období dokumentujeme približne 12 príbehov, vydávame štvrťročný magazín, realizujeme výstavy a je nemožné, aby to bolo iba v mojich kompetenciách. Zrazu sme v pozícii, že sme tím. A je pre mňa veľmi dôležité, aby ten tím fungoval ako rodina, aby sa cítil dobre a uvedomoval si, že táto práca nie je primárne o zisku, ale o obsahu, aj keď zas nemôžeme pracovať zadarmo, lebo potrebujeme žiť.
Som v situácii, že sú v tíme ľudia, ktorí to robia s láskou a s nasadením. Ja sa neustále učím ako s nimi komunikovať, ako ich viesť, ako si zjednodušovať prácu, ako sa nezaoberať malichernosťami.
Čítajte aj: Martin Kapsdorfer: Najlepšie veci sú tie, ktoré sa neplánujú dopredu
Čo vás najviac zamestnáva teraz?
Teraz ma skutočne asi najviac zamestnáva to, ako kolegov a kolegyne motivovať, ako ich usmerňovať a pritom napĺňať ciele a výstupy projektov. Ďalšou vecou je finančné riadenie, ktoré by bolo najkrajšie, ak by sme boli rozpočtovou organizáciou. V súčasnosti je vďaka projektom vždy všetko s otáznikom, čo sa omnoho ťažšie vysvetľuje konkrétnym ľuďom. Pokiaľ som bola sama vo svojej izbe a online s niekoľkými ľuďmi, kolegami, bolo všetko jednoduchšie.
Dokumentujete príbehy pamätníkov dôležitých udalostí minulého storočia. Aké témy najviac vyhľadávate?
Dokumentujeme príbehy 20. storočia. Vôbec sa nezameriavame na jednu tému. Skôr by som povedala, že konáme urýchlene pri veku “rozprávača” alebo “rozprávačky”. Témou je zakaždým ich život. S prehistóriou rodiny až do vnímania súčasnosti. Prevažne sú to však obete nedemokratických režimov, ale sú to napríklad aj príbehy slovenských osobností ako vedcov, vedkýň, umelcov a umelkýň.
Dostali ste sa aj k smutnej téme holokaustu. Otvárať citlivé témy je náročné. Sú pamätníci ochotní rozprávať a vracať sa k ťažkému obdobiu ich života?
Zaznamenávať príbeh človeka, ktorý prežil holokaust, je náročné z oboch strán. Aj z pozície nás, ktorí kladieme otázky a počúvame odpovede, ale omnoho náročnejšie je to pre človeka, ktorý všetky tie hrôzy prežil. V momente, kedy ich rozpráva, spomína na ne, prežíva ich opäť. Niektorí vnímajú ako svoje poslanie hovoriť o tom, aby sa spoločnosť poučila. Ďalší o tých hrôzach začínajú rozprávať až po mnohých rokoch.
Mnohokrát sa nám stalo, že počas zaznamenávania príbehov a následne z ich uverejnenia sa aj najbližší rodinní príslušníci dozvedeli úplne nové informácie. Je však veľa ľudí, ktorí prežili holokaust, boli ukrývaní a úzka skupina ľudí z ich okolia to vie, ale svoj príbeh odmietajú prerozprávať. Odmietajú sa vracať do momentov, ktoré ich poznačili na celý život, a ktoré im dodnes spôsobujú nočné mory. Odmietajú sa vracať do situácií, kedy prišli o najbližšiu rodinu. A my tomu rozumieme.
Spolupracujete aj s Ústavom pamäti národa, ktorý taktiež archivuje určité udalosti?
Sme v pravidelnom kontakte, aktuálne však primárne v rámci overovania informácií v archívoch Ústavu pamäti národa, ktoré získavame od ľudí prostredníctvom metód oral history. Verím, že ešte nastane čas, kedy budeme spolupracovať intenzívnejšie.
Vydali ste aj knihu príbehov. Plánujete vydať novú?
Na konci minulého roka, v decembri 2018, sme vydali našu prvú knihu. Volá sa Stretnutie tých, čo prežili šoa. Obsahuje spolu 99 príbehov od 101 ľudí, keďže dva príbehy opisujú životy manželských párov, ktoré prežili holokaust, a ktorých životy spája aj priestor, domov seniorov pre obete holokaustu, Ohel David. Toto zariadenie minulý rok oslavovalo 20 rokov svojej existencie. Príbehy sú v knihe publikované po slovensky a po anglicky. Kniha je rozdelená do troch kapitol a Tomáš Halász vytvoril pre knihu umelecké portréty ľudí, ktorí aktuálne v Ohel David žijú, prípadne sú už opäť vo svojom domácom prostredí.
V roku 2019 neplánujeme vydať novú knihu, skôr sa zamýšľame nad dotlačou prvej. Tá vyšla v náklade 500 kusov a aktuálne už máme menej ako posledných 40 výtlačkov. Budúci rok však plánujeme opäť knihu, ktorá bude reflektovať diktatúru komunistického režimu a bude určená primárne pre deti a mládež.
Venujete sa aj organizovaniu putovných výstav Príbehy 20. storočia. Čo všetko výstava obsahuje a aké mestá ste s ňou už navštívili?
Do decembra minulého roka putovala Slovenskom fotografická exteriérová výstava, ktorá reflektovala prostredníctvom príbehov najmä na témy 2. svetovej vojny. Od apríla tohto roku začala v Bratislave, na Námestí SNP, putovať Slovenskom nová fotografická výstava s príbehmi ľudí, ktorými sa snažíme reflektovať viaceré témy 20. storočia.
Pripomíname 50. roky a prenasledovanie cirkví, vykonštruované procesy a väznenie v tom čase veľmi mladých ľudí na dlhé obdobie. Neľútostné, drastické procesy vypočúvania. Ale aj príbehy ľudí, ktorým sa podarilo emigrovať v roku 1968 a v emigrácii sa stať úspešnými.
Na jeseň pripravujeme ďalšie dve výstavy venované Nežnej revolúcii. Jedna vzniká v rámci projektu podporeného v programe Európy pre občanov v spolupráci s Novou Cvernovkou, kde bude aj výstava umiestnená. Výstava však bude aj v našich partnerských organizáciách v Českej republike, v Poľsku a v Rumunsku. Druhou bude exkluzívna fotografická výstava, ktorá bude putovať od septembra do decembra tohto roku a bude obsahovať výlučne príbehy ľudí, ktorí sú spojení s Nežnou revolúciou. Iniciátorom na vznik tohto krátkodobého putovania bol Slovenský rozhlas.
Témy z histórie prezentujete aj na školách vo forme workshopov. Ako žiaci reagujú?
V súčasnosti máme v ponuke pre základné školy 2 workshopy a rovnaký počet aj pre stredné školy. Všetky sú založené na princípoch dramatickej výchovy. Je to hra, počas ktorej cestujeme v čase. Workshop Deň, kedy sa mlčalo pre základné školy prezentuje tému kolektivizácie a znárodňovania. Ďalší je určený pre stredoškolákov a je zameraný na cenzúru, tvorbu samizdatovej literatúry, prenasledovanie ľudí Štátnou bezpečnosťou.
Od apríla 2018 máme v ponuke aj workshopy, ktoré sú späté s 2. svetovou vojnou. Pri každej našej vzdelávacej aktivite sa snažíme nedávnu históriu prepájať so súčasnosťou. V novom workshope pre základné školy nadväzujeme na tému migrácie počas 2. svetovej vojny s migráciou ľudí v súčasnosti. Vo workshope pre stredoškolákov Iba sme sa narodili rozoberáme tému ovplyvňovania spoločnosti prostredníctvom médií.
Každý workshop robíme pre maximálne 35 žiakov. Lektori sa s nimi stretávajú priamo v škole alebo v inom dostupnom kultúrnom priestore, napríklad v knižnici. Začíname ráno okolo pol deviatej a končíme okolo jednej. Počas workshopu sa v úvode žiakom predstavíme, povieme im o našich aktivitách. Nasleduje približne hodinová diskusia k téme workshopu spolu s historickým úvodom. Počas tohto úvodu sa snažíme čo najviac žiakov aktivizovať a zisťujeme tak, čo vôbec o 20. storočí vedia. Následne sa začína hra, v ktorej každý hrá svoju rolu.
Každá z postáv vychádza zo skutočného príbehu človeka, ktorý sme v Post Bellum zdokumentovali. V závere prebieha diskusia, ktorá sa začína vystúpením z postavy a hodnotením konania v koži niekoho iného. Témam, ktoré sú spojené napríklad s kolektivizáciou a znárodňovaním, sa počas workshopu venujeme so žiakmi siedmeho až deviateho ročníka na základných školách. Ak náhodou stretneme niekoho, kto pozná význam slova, je to zázrak. Bohužiaľ, je to však rovnako zázrak aj na stredných školách.
Študenti množstvo informácií vedia, musia ich predsa memorovať. Problematickejšie však je, že ich nedokážu spájať s realitou. Mnohokrát mám pocit, že dejepis sú pre nich len akési rozprávky, ktoré sa ich vôbec nedotýkajú. Je to logické, väčšinu vyučovania venujú na dejepise dávnej minulosti, 20. storočiu sa venujú až na konci základnej či strednej školy. Doma sa o tom, čo sa dialo pred rokom 1989, rozprávajú iba máloktorí.
Na každom workshope sa snažíme žiakov aspoň motivovať, aby sa pýtali. A súčasne, aby s rodičmi a starými rodičmi komunikovali. Môžu s nimi viesť aj polemiku o tom, čo bolo, čo to znamenalo pre spoločnosť vtedy a či môžeme aj dnes vidieť následky. Väčšinou však žiaci reagujú veľmi pozitívne. Často máme pocit, že si začínajú uvedomovať súvislosti medzi namemorovanými informáciami a tým, čo sa dialo v realite. V rámci záverečných diskusií hodnotia pozitívne celý strávený deň. Vôbec si neuvedomujú, že sa vlastne celý deň učili.
Aké máte plány do budúcnosti?
Plánov je veľmi veľa. Popri celej kreatíve musíme byť stále nohami na zemi a uvažovať o našom raste najmä po finančnej stránke. Dokumentovanie príbehov je našou nevyhnutnou súčasťou, napriek tomu na to nevieme už tretí rok získať financie. Takmer celé dokumentovanie sa deje prevažne na báze darov od jednotlivcov, do ktorého spadajú napríklad aj 2%.
Tento rok počas júla plánujeme expedíciu po “stopách ukrývaných detí”. To hádam budúci rok budeme ponúkať ako týždňovú vážnu túru, počas ktorej si budú účastníci uvedomovať, čím všetkým museli počas Slovenského štátu prechádzať aj malé deti.
Plánom je aj zakúpiť a vybudovať filmové štúdio na Slovensku či tvoriť a publikovať ďalšie knihy, venovať sa mládeži nielen prostredníctvom workshopov. Tie sa už aktuálne dejú minimálne 20-krát v mesiaci a teraz sa ich počet zdvojnásobí. Plánujeme ďalej vydávať náš časopis, postupne ho dostávať aj do online priestoru. Chceme vydávať audioknihy príbehov, vytvárať zážitkové vzdelávanie aj prostredníctvom virtuálnej reality a najmä zapojiť pedagógov.
Skúste nám dať tri rady, pre ženy, ktoré by sa chceli venovať tomu, čo ich napĺňa, alebo rozbehnúť svoj vlastný projekt.
Neviem, či som ja tou, ktorá by mala rozdávať rady, keďže sa každým dňom sama učím. Možno, čo je pre mňa primárne: milovať ideu, ktorú má daná práca, samotnú prácu a kolegov. Nebáť sa výziev a jednoducho, klišéovito konštatovať, že všetko sa dá, len niekto musí chcieť.
Páčil sa vám tento rozhovor? Prečítajte si aj ďalšie vytvorené v spolupráci so zacinamepodnikat.sk
