Autorka ženských románov, noviel, ale aj detských kníh, Petra Džerengová, je veselá žena plná energie a dobrej nálady. Na svet sa pozerá veľmi pozitívne a pozitívno šíri aj okolo seba. Rada píše o partnerských vzťahoch a o bežnom živote, v ktorom zažívame to dobré aj to zlé. Aj Petra si prešla kadečím, ale rozprávať sa s ňou je aj napriek smutným udalostiam obrovská radosť.

Pozhovárali sme sa so slovenskou spisovateľkou, ktorá sa narodila v Košiciach, vyštudovala Ekonomickú univerzitu v Bratislave a pracovala ako letuška, moderátorka aj redaktorka. Non stop je na cestách a najradšej na bicykli. Ale ak sa práve netúla, nájdete ju v Karloveskej knižnici.

Pre Akčné ženy Petra Džerengová prezradila:

• či sa ako spisovateľka už narodila,
• aký mala pocit, keď jej vyšla prvá kniha,
• či sú pre ňu deti inšpiráciou,
• ako vníma druhé manželstvo,
• ako vznikala zatiaľ posledná kniha Recepty z terasky.

Spisovateľské začiatky

Poďme si trošku zaspomínať. Ako sa z vás stala spisovateľka?

Spisovateľom sa človek nestáva, ale je ním od narodenia. Takže takto nejako to bolo aj u mňa. Už od malička som písala dobré slohy. Ale viete čo je prvoradé? Pred každou kariérou spisovateľa je najskôr kariéra vášnivého čitateľa. Ak stretnem spisovateľa, ktorý mi povie, že nečíta, neviem to pochopiť. Podľa mňa nemôžete dobre písať, ak nečítate.

Takže ste boli knihomoľkou už v detstve?

Jasné. Trávila som v knižnici kopec času. Každý deň som tam bola počas veľkej prestávky a urobila som si aj odznak mladého knihovníka. A mala som veľmi rada našu knihovníčku. Odkladala mi všetky knižné novinky. Práve ona mi hovorila, že dobre píšem a stále ma povzbudzovala. Vďaka nej som napísala aj prvé poviedky, ktoré posielala do súťaží. Ale nikdy som nič nevyhrala. (Smiech) No kdesi tam to asi celé začalo. Pocit, pri ktorom si uvedomíte, že keď čítate a kniha vo vás zanechá úžasný dojem, je to niečo neopísateľné. Povedala som si, že aj ja by som niečo také chcela dokázať. Pri knihách som sa smiala, aj plakala a želala som si, aby ostatní pri tých mojich prežívali to isté.

Ale talent na písanie ste tak trochu aj zdedili…

Veľmi som písať chcela, ale áno, talent mám po mojom tatkovi, ktorý chcel byť spisovateľom. Tvoril poviedky ešte počas práce a hovoril, že keď bude raz na dôchodku, tak začne písať. Teraz na dôchodku je a hovorí, že sa mu už písať nechce. Na počesť môjho úžasného otca som začala používať jeho priezvisko.

Niekto píše knihy v hluku, iný len v noci. Ďalší musí mať pri písaní svoju obľúbenú šálku s kávou. Aké sú tie vaše rituály?

Ja potrebujem ticho. Nepúšťam si ani hudbu. Ale je pravda, že som písala aj po večeroch, keď mi deti skákali po hlave. No najradšej mám pri písaní ticho a za ideálny čas na písanie považujem dopoludnie. Som také ranné vtáčatko, v noci písať nedokážem. Po celom dni som taká vyčerpaná zo všetkých povinností, že si večer radšej čítam. To si dožičím každý deň. Čítanie je pre mňa relax alebo meditácia, keďže meditovať neviem. (Smiech) Už som to párkrát skúšala, ale moja myseľ sa stále rozbehne krížom krážom.

Chceli by ste mať iné podmienky na písanie?

Ak by som mala také dokonalé podmienky ako mávajú chlapi spisovatelia, to by sa písalo. Raz mi rozprávala kamoška, ktorá mala otca spisovateľa, že oni doma obchádzali okolo dverí otcovej pracovne po špičkách. Doniesli mu obedík, vychladené vínko. Ale my ženy na takéto niečo môžeme zabudnúť. Riešime milión vecí.

Prečítajte si: Sprievodkyňa symbolikou rozprávok Terézia Sinčáková: Rozprávky ako liek

Tak ako je možné, že ste napísali toľko úspešných kníh?

Mám v pamäti jedno vyjadrenie Karla Čapka. Keď sa ho pýtali, ako dokázal napísať toľko celosvetovo úspešných divadelných hier a kníh, odpovedal dvoma slovami, že na zadku. A tak to je. Písanie kníh treba vysedieť. Niekedy to bolí, lebo vám duša kdesi slobodne poletuje, no musíte obsedieť a písať a písať. Nie je to sranda. A žena spisovateľka to už vôbec nemá ľahké.

Zhovárame sa o tom, aké majú muži spisovatelia vytvorené prostredie na písanie, a teda aj o tom, že sú jednoznačne vo výhode. Ste aj napriek tomu rada, že ste žena telom aj dušou?

Áno. Maximálne. Musím povedať, že by som nikdy nechcela byť chlapom, a to aj z toho dôvodu, že som veľmi rada mamou. Materstvo ma vnútorne neskutočne naplnilo. Keď sa mi narodilo prvé dieťa, tak som trochu môjho muža ľutovala, že sa síce stal otcom, ale že vlastne netuší, aké to v skutočnosti byť rodičom je. Pupočná šnúra funguje nejakým iným spôsobom. Keď som ešte pracovala v televízii a vrátila som sa po materskej späť na obrazovku, všetci sa ma pýtali, čo sa so mnou stalo. Vraj som iná. Ten vnútorný pocit, ktorý mi dalo materstvo spôsobil, že mi zrazu bolo to alebo hento úplne fuk. Nikdy som ani len neuvažovala o tom, že by som chcela byť chlapom. V koži ženy som absolútne spokojná.

Písanie kníh a málo času

Rodina, a vo vašom prípade pekne početná rodina, je u vás vždy na prvom mieste. Popri rodine ste si však plnili aj svoj profesijný sen. Váš knižný debut vyšiel v roku 2005. Ako ste sa vtedy cítili?

Bol to neskutočný pocit, lebo ja som byť spisovateľkou chcela, ale keď som ešte nemala deti, nechápala som, aký je čas vzácny a nič som nestihla dokončiť. A v čase, keď som bola asi rok vydatá a bezdetná, hovorí mi môj muž, aby som už konečne začala písať a nielen o písaní rozprávala. Mama mi poslala starú konzulku, strojopis som ovládala, takže už zostávalo naozaj len začať a ukázať manželovi, že to dokážem. Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď som si do stroja natiahla prvú bielu A4.

Šlo to ako po masle?

No, ani nie. Veď ja som nevedela, ako sa kniha píše. (Smiech) Šla som teda k poličke s knihami a začala som študovať, kde je kapitola, medzera, odsek… Samozrejme som sa rozbehla, ale zase som nič nedokázala dokončiť. Podarilo sa mi to až vtedy, keď sa mi narodilo prvé dieťa. V ten moment som pochopila, že už nikdy v živote nebudem mať čas. To už nebude, že najprv dožehlím, doprišívam, okúpem psov a potom budem písať. Uvedomila som si, že ak si hneď a zaraz nesadnem na zadok, knihu nenapíšem a môžem na svoj sen zabudnúť.

Lebo malé deti, malé starosti a veľké deti, veľké starosti?

Tak nejako… Alebo… Najskôr sa postarám o malé deti, potom sa budem starať o deti v puberte, neskôr o mojich rodičov, o vnúčatá a potom sa už budú starať o mňa. Takže aj keď som mala deti dosť rýchlo za sebou, písala som, keď spali počas obeda. Jednoducho som si na tú hodinku sadla a podarilo sa mi dopísať prvú knihu. Keď prišiel ďalší nápad, písala som ďalej, takže za šesť rokov z toho boli tri deti a tri knižné deti.

To bol teda dôvod na poriadnu oslavu, nie?

Uletelo veľa času a mne sa blížili Kristove roky. Povedala som si teraz alebo nikdy. Rok mi trvala úprava poslednej knižky, potom som ju poslala do dvoch vydavateľstiev a nakoniec knihu chceli vydať obe. Vyšlo to naozaj krásne. V deň mojich narodenín, tretieho marca, kedy som oslávili tridsaťtri rokov sme knihu krstili. Krajšie narodeniny neexistovali, lebo iba človek, ktorý píše šesť rokov do zásuvky a nikto to nechce čítať, okrem najlepšej kamošky, chápe, aký je to pocit, držať svoju vydanú knihu reálne vo vlastných rukách.

Milujúca mama a mimoriadne aktívna bytosť

Máte štyri deti. Sú pri písaní vašou inšpiráciou?

Nemyslím si, že sú mi inšpiráciou. Ja mám nápadov dosť, len času málo. (Smiech) Hovorí sa, že malé deti vám nedajú spať a veľké deti vám nedajú žiť. A je to úplná pravda. A ešte existuje jedna múdrosť. Malé deti vám napĺňajú srdce láskou a veľké deti vám ho roztrhajú na kúsky. Ale nesťažujem sa, lebo byť matkou som vždy chcela zo všetkého najviac.

Akou ste mamou?

Samozrejme tou najlepšou, akou dokážem byť, takže to má určite nejaké obmedzenia. (Smiech) Chcela som byť mamou, ktorá bude mať u detí dôveru a deti zase budú dôverovať mne. A to sa mi podarilo. Minule sme sa rozprávali na besede s Veronou Šikulovou, že mala strašne prísnu mamu. Pýtala som sa jej, či je prísnou mamou aj ona. Povedala, že je absolútny opak. A u nás doma je to to isté. Moja mama bola tiež veľmi prísna. Zato ja som dala deťom totálnu slobodu. Chcela som, aby mi všetko mohli povedať, kým ja som musela mame klamať, lebo ma do osemnástky nepustila ani na diskotéku a zo stužkovej som musela ísť o polnoci domov.

Občas je ale ťažké počúvať úprimné detské spovede…

To teda je. Hovoria mi občas také veci, že by som si najradšej vlasy vytrhala a lepšie by mi bolo, keby som nič nepočula. Ale zaujímavé je, keď mi povedia, že oni takí benevolentní rodičia nebudú. Ale to už je na nich, ako naložia so svojím životom. Ja budem pri nich stáť za každých okolností a snažiť sa im pomôcť.

Okrem toho, že ste mamou, ste aj veľmi akčnou ženou. Máte k dispozícii viac hodín počas dňa než ostatní, keď toho toľko stíhate?

Deň máme všetci rovnako dlhý. Tých dvadsaťštyri hodín je potrebné si správne zadeliť. U mňa je možno výhodou, že nepotrebujem veľa spánku. Spávam päť až šesť hodín a určím si priority. Vraví sa, že zvyk musíte tridsať dní nejakým spôsobom opakovať, až sa stane vašou prirodzenou súčasťou. Čiže ak mi niekto povie, že prší, nechoď behať, ja poviem, že nevadí a idem. Mama mi hovorievala, že po päťdesiatke už človek toľko energie nemá. Ja si to zatiaľ odmietam pripustiť. Nedávno som čítala rozhovor s maratóncom, ktorý má osemdesiatdva rokov, aj o žene, ktorá má sedemdesiatpäť a zabehla päťsto maratónov. Tak čo sa budem sťažovať, že si ráno zabehnem desať kilometrov.

Je pre vás pohyb dôležitý?

Je pre mňa prioritou kvôli zdraviu. Napríklad aj kvôli tomu, aby sa moje deti o mňa raz nemuseli starať. Musím povedať, že som sa od malička rada hýbala. Nemusím sa, chvalabohu, do športu nútiť.

Aký požierač času ste zo svojho denného režimu vypustili?

Televíziu. Radšej sa postarám o telo a o dušu. Čítam a učím sa jazyky. Je to dobrá prevencia proti Alzheimerovi. Lepšia ako krížovky. Človek by si mal vybrať aktivitu, ktorá mu robí dobre. Ja som si vybrala písanie a skutočnosť, že život nechcem prespať, ani preležať pred telkou. Život je krásny a krátky. Normálne na to myslím každý deň. Poviem si, že tento deň chcem prežiť naplno.

Manželstvo na druhý pokus, kniha receptov a nová kniha 

Aj keď vo vašom prvom manželstve vyzeralo ešte pred rokmi všetko idylicky, napokon ste sa rozvodu nevyhli. Láska si vás však našla opäť a tesne po päťdesiatke prišlo požiadanie o ruku pri spadnutej reťazi na bicykli. Je druhé manželstvo stále také krásne ako na začiatku?

Je to neuveriteľné, a nikdy by som tomu neverila, ale je to stále lepšie a lepšie. Za môjho muža som fakt veľmi vďačná, lebo po prvýkrát zažívam absolútny pokoj. Môjho manžela som nikdy nepočula zvýšiť hlas na mňa, ani na iných ľudí. Priniesol mi do života pohodu a pokoj, čo si nesmierne vážim.

Bicykel sa stal súčasťou vašej lásky…

Na ten moment, keď ma manžel pri spadnutej reťazi na bicykli požiadal o ruku, sa zabudnúť nedá. Vymyslela som jeden slogan aj na naše svadobné oznámenie. Znie takto: Všetko čo potrebuješ, je láska, a ešte bicykel. Na bicyklovanie som môjho muža nahovorila ja. Tak sa nám to zapáčilo, že sa chodíme bicyklovať po celý rok. Aj v zime.

Vráťme sa ešte k písaniu a k zatiaľ vašej poslednej knihe, ktorá sa volá Recepty z terasky. Manžela ste si určite získali aj tým, že skvele varíte, ale príbeh vzniku knihy je trošku iný… Ako sa vám kniha písala?

Veľmi dobre, pretože pri recepte nemusíte toľko vymýšľať a toľko pri písaní sedieť. Ale k tomu príbehu vzniku… Všetko to začalo ešte počas korony, pretože som mala doma všetky štyri deti. Jeden syn sa učil na anatómiu, druhý písal bakalárku. Staršia dcérka sa učila na maturity, mladšia mala online školu. No a môj najstarší mal pocit, že je stále hladný a nič nie je uvarené. A pritom som varila non stop. (Smiech)

Tak ste varili ešte viac, začali svoje výtvory fotiť a pridávať na sociálne siete…

Áno… Prvý recept bolo pečené šošovicovo-tekvicové karí z rúry. A k tomu ešte servírované na teraske, kde sme jedávali, a ktorá nás pri zákaze vychádzania zachránila.

Prečítajte si: Patria ženy do nohavíc?

Množili sa žiadosti o recept?

Pravdaže. A keďže som nemala čas, posielať každému recept osobitne, nazdieľala som ho na svojom profile. A potom druhý, tretí… Ale povedala som si, že by to malo aj nejako pekne vyzerať. Často som preto navarila deťom aj niečo iné, aby som to, čo malo ísť na sociálne siete, mohla pekne nafotiť skôr, než mi to zjedia. Veľmi sa to ľuďom zapáčilo a pribúdali ohlasy, aby som z receptov vydala knihu. A ja som si povedala, prečo nie a knihu som si vydala po prvý raz sama.

Koľká kniha je to v poradí?

Moja pätnásta kniha a akoby moje piate dieťa, lebo len ten, kto fotí pravidelne na siete vie, čo všetko to obnáša. Jedlo treba naaranžovať, čakať na to svetlo, ale aj odháňať hladošov.

Aké boli na knihu odozvy?

Veľmi dobré. Dokonca aj od profíkov, ktorí sa ma pýtali, kto mi do knihy fotil. Mám z tejto knihy veľkú radosť. Je v nej kopec dobrých receptov rozdelených do kapitol, akými sú polievky, slané hlavné jedlá, vegetariánske jedlá, dezerty a drobnosti, ale aj fit jedlá. Tie sú tam preto, lebo sa celá rodina nevzdávame a stále bojujeme s váhou. (Smiech) Som na seba hrdá, že som to všetko dokázala sama a knihu sme dokonca aj pokrstili. Krstnou mamou aj moderátorkou krstu bola Majka Ďurianová, ktorá je aj krstnou mamou mojej dcéry a nechýbali pravdaže ani všetky moje štyri deti. Bola to krásna akcia.

Ste skutočne nádherná bytosť plná lásky a stretnutie s vami je za odmenu. A odmenou sú aj vaše knihy. Pracujete na šestnástej?

Áno, momentálne píšem knihu pre dospelých. Bude to príbeh štyroch priateliek a časť deja sa bude odohrávať aj vo Viedni, kde som cez prázdniny na vysokej škole brigádovala ako kuchárka. Môžete sa tešiť na príbeh plný emócií. Na príbeh o láske aj smrti. No názov ešte vymyslený nemám. (Smiech)

Zdroj titulná foto: Zuzana Kubašáková, foto archív Petra Džerengová