Soňa Matiová: „Všetci ľudia na tomto svete majú rovnakú ľudskú dôstojnosť“

0
Soňa Matiová: „Všetci ľudia na tomto svete majú rovnakú ľudskú dôstojnosť“
Soňa Matiová

Soňa Matiová je mladá akčná žena, ktorá mala už od začiatku našliapnuté na sľubnú kariéru. Pracovala pre známy startup, ale dala prednosť práci vo vzdelávacej inštitúcii, kde sa nakoniec stala aj riaditeľkou. A medzitým stihla aj misie v Ugande.

Vyštudovali ste manažment na Univerzite Komenského v Bratislave. Čo vás viedlo k tomu, že ste si vybrali túto školu?

Nebyť zásahu mojich rodičov, tak som dnes absolventkou Drevárskej fakulty vo Zvolene (úsmev). Naši totiž majú stolárstvo, tam som odmala veľmi rada trávila čas. Chcela som byť stolárkou. Dohovorili mi, že drevárske remeslo už tak či tak ovládam, radšej nech idem študovať do väčšieho mesta. O tom, že to bude manažérsky smer, som však nemala pochýb: bavilo ma zamýšľať sa nad vedením ľudí u nás vo firme, na strednej sme mali študentskú spoločnosť, kde ma zvolili za prezidentku. Tak som napokon prikvitla na manažment na UK. A bolo to dobré rozhodnutie.

Zúčastnili ste sa programu Erasmus a vaše kroky viedli do Fínska, ako dlho ste tam pôsobili a čo vám tento pobyt dal?

Vo Fínsku som študovala jeden semester. Bol to krásny, ale aj ťaživý čas. Krásny kvôli poctivej študijnej skúsenosti – Fíni sú vo vzdelávaní naozajstní profíci. Pri nich som pochopila, že manažment, to nie je len ovládanie teórií vedenia ľudí alebo optimalizácie výroby, ale aj to, že poznám vývoj cien akcií Microsoftu alebo viem, prečo Danone neuspelo na čínskom trhu.
Ťaživý bol preto, lebo som sa ocitla sama v chladnej krajine s ochotnými, no na môj vkus príliš rezervovanými ľuďmi. V niektorých dňoch slnko vychádzalo o desiatej pred obedom a zapadalo o tretej popoludní – to na pohode človeku tiež veru nepridáva. Navyše, z fínskeho jazyka nerozumiete ani piaď. Spätne to však vnímam ako nesmierne vzácnu skúsenosť, posilnila ma. Teraz Erasmus presvedčivo odporúčam všetkým vysokoškolákom, ktorých stretnem.

Cestovali ste aj do Ameriky, ako hodnotíte program Work&Travel, ktorého ste sa zúčastnili?

Ďalšia vec, ktorú by som každému odporúčala (úsmev). Pracovala som ako upratovačka v letnom kempe pre seniorov, mojimi kolegami boli ľudia z celého sveta. Naučila som sa, čo znamená „How are you“ pre Američana, pre Brazílčana aj pre Slováka. A je to teda riadny rozdiel!
Leto v Amerike ma však dosť vyčerpalo. Po namáhavých desiatich týždňoch práce sme si mali užiť dva týždne cestovania po východnom pobreží. Z New Yorku som však nebola očarená, pôsobil na mňa príliš preplnene, príliš špinavo. V Miami sme sa s kamarátkou hneď v druhý deň na pláži spálili – a bolo po dovolenke. Navyše, celé sa to odohrávalo v čase, keď USA zvažovali útok na Sýriu. Nuž a necítite sa zrovna najpríjemnejšie, keď ste v krajine potenciálneho agresora.
Znova však musím povedať, že som sa, myslím, stala vďaka Amerike odvážnejšou: objednávať letenky krížom krážom, preberať hotely, otáčať mapy, prosiť cudzích ľudí o pomoc, dôverovať okoloidúcim, keď sa vám prihovoria. Iste mi v tom pomohla aj taká tá mladícka ľahkomyseľnosť. A boli sme s kamarátkou Martinou dve, to bolo tiež obrovskou výhodou.

Popri štúdiu na vysokej škole ste absolvovali ročný program v Kolégiu Antona Neuwirtha. Prečo ste sa rozhodli pribrať si ešte ďalšie štúdium a čím vás Kolégium obohatilo?

S obľubou vravievam, že môj život sa delí na život pred Kolégiom a život po Kolégiu. Z Kolégia som poznala zopár ľudí a povedala som si, že taká ako oni by som naozaj chcela byť. Tí ľudia mali rozhľad, fascinovalo ma, že nekĺžu po povrchu, ale zamýšľajú sa do hĺbky. Boli angažovaní, priateľskí a o Kolégiu hovorili samé pekné veci. Až sa mi nechcelo veriť, že niečo také môže v tomto domotanom svete existovať. Tak som sa chcela presvedčiť na vlastné oči. Pol hodinu pred deadlinom som odoslala prihlášku, potom ma pozvali do výberového procesu. Zúčastnila som sa ho a vzali ma.

Soňa Matiová
Soňa Matiová ešte počas štúdia na Kolégiu

Vráťme sa k vašim pracovných začiatkom. Ako si spomínate na svoju prvú prácu v startup centre?

Teraz žasnem nad tým, ako ma v The Spot prijali. Bola som riadne mladunká, iba druháčka na výške a oni mi rovno zverili organizovanie podujatí, mala som sa starať o komunitu startupistov, o marketing. Aj keď tí podnikatelia mali skúsenosťami radikálne navrch, nedali mi to pocítiť. Práve naopak: vľúdne mi vysvetľovali, čo a ako mám spraviť a potom mi to s dôverou odovzdali. Nesmierne veľa som sa tam naučila – vďaka tým ľuďom a aj vďaka tomu, že ako osoba zodpovedná za ranné odomknutie aj večerné zamknutie Spotu, som sa zúčastnila na všetkých možných tréningoch pre začínajúcich podnikateľov, ktoré sme tam mali a na ktoré chodili prednášať fakt dobrí lektori.

So startupmi súvisela aj vaša nová práca v známej platforme sli.do, ktorá ponúka aplikáciu na interaktívne kladenie otázok, napríklad pre konferencie. Prečo ste sa rozhodli odísť z tejto úspešnej firmy do Kolégia?

Dva pekné príbehy vnímam vo svojom živote: jeden z nich je, ako sme sa s mojim priateľom Andrejom päť rokov ku sebe blížili, kým sme pochopili, že spolu to celé dáva zmysel. Druhý je, ako som začala pracovať v Kolégiu. Rektor mi jedného dňa zavolal, že otvárajú pozíciu fundraisera a myslí si, že je to ako hotové pre mňa. Povedala som mu, že nie, že ja mám v sli.do výbornú prácu, darí sa nám, rozširujeme sa po svete, vládne v našom tíme výborná atmosféra. Nemám skrátka najmenší dôvod meniť. Na to mi Martin, rektor, odpovedal, že si to mám ešte premyslieť.

Týždeň som sa v sli.do cítila ako najväčší pokrytec na svete – pracujúc pre túto firmu, ale premýšľajúc, dokedy vlastne. O týždeň mi rektor znova zavolal. Na otázku, ako som sa rozhodla, zo mňa (na moje vlastné prekvapenie) vtedy celkom pokojne zaznelo: „Čo vymením za také Božie dielo ako je Kolégium?“ A tak som teda odišla zo sli.do. To, že prvý pracovný polrok v Kolégiu bol urputne ťažký, je zas na ďalší rozhovor…

Prečítajte si aj rozhovor s riaditeľkou neziskovej organizácie Plamienok

Soňa Matiová s bývalými kolegami v sli.do

Začali ste robiť fundraising, mali ste už predtým so získavaním financií skúsenosti? Pravdepodobne to nebolo jednoduché…

Skúsenosti som nemala a, samozrejme, mala som pred fundraisingom obrovskú bázeň. Pýtať peniaze, pomyslíte si. Ono to však nie je také strašidelné, ako by sa mohlo zdať. Stačí zopár vecí: mať silný „case“, mať rád tento „case“ a mať dobré know-how. Kolégium je skutočne veľmi dobré dielo, mám ho úprimne rada a Martin mi odovzdal prvotriedne know-how. Takže štartovaciu výzbroj som pre prácu fundraiserky mala ideálnu.

Dnes ste riaditeľka a Kolégium nedávno oslávilo 10. výročie. Aké ste mali pocity na galavečere?

Kvôli vlastnej zvedavosti som sa ho nevedela dočkať. Chcela som už vedieť, ako to celé dopadne. Predsa len: na konci dňa je to vždy o tom, ako sa cítia hostia. A tí naši sa podľa vlastných slov cítili výnimočne dobre. Myslím, že Moyzesovou sieňou sa počas toho večera niesol pocit spolupatričnosti, zdieľania vďačnosti, vzájomnej inšpirácie k šíreniu dobra v našej spoločnosti. Pocit, že naozaj je tu dielo, ktoré všetci spoločne tvoríme, a ono nás presahuje. Znova raz som tiež precitla, ako som vďačná za každého jedného donora Kolégia. Bola som taká natešená (a vnútri zároveň kvôli organizovaniu vypätá), až som dva dni potom ochorela (úsmev).

Absolvovali ste šesťtýždenný pobyt v Ugande. Ako ste sa dostali do tejto pomerne exotickej krajiny?

Túžba vydať sa na misie vo mne driemala dlhšiu dobu. Väčšina dobrovoľníckych programov však vyžaduje, aby dobrovoľníci vycestovali aspoň na tri mesiace. Keď ste pracujúci človek, tak buď máte zhovievavého zamestnávateľa alebo to zoberiete zostra a dáte výpoveď. Na tri mesiace som z Kolégia odísť nechcela.

Šťastie však praje pripraveným: dozvedela sa o mne Mirka – kamarátka, ktorá poznala rehoľnú sestru sr. Angeline v Ugande, ktorá mala na starosti centrum pre postihnuté deti. Sr. Angeline bola úslužná, vymenili sme si zopár e-mailov a ona napísala, že mám prísť. Z rýchlika som sa bola dať šesťkrát zaočkovať, zaplatila letenky, vyklikala cez web víza a vďaka združeniu eRko som absolvovala dva prípravné kurzy.

Prečítala som si na Wikipedii o Ugande, zbalila Biolit aj power banku. A letela som, ani som poriadne netušila, do čoho.

Soňa Matiová v Ugande
Soňa Matiová v Ugande

Ako ste strávili týchto 6 týždňov? Odniesli ste si aj nejaký nevšedný zážitok?

Nevšedný zážitok, ktorý sa hádam v mojom živote už nezopakuje, bolo polnočné zabíjanie sedem centimetrového švába gumenou Tesco šľapkou (smiech).

Zážitkom bolo, samozrejme, tých šesť týždňov samých o sebe. Život v Ugande bol úplne iný, ako si tu na Slovensku vôbec dokážeme predstaviť. Na čo asi nikdy nezabudnem bol moment, keď som si celkom zvnútornila, že naozaj máme všetci ľudia na tomto svete rovnakú ľudskú dôstojnosť. Aj navoňaná Európanka, aj nie práve voňavé ugandské dieťa.

A vec, ktorú sama v sebe doteraz nemám vyriešenú, je, či vieme povedať, kto sa má lepšie. Či tá Európanka alebo ten Uganďan. Podľa čoho to zmeriame? Podľa HDP, chorobnosti, užívania antidepresív, dĺžky života, subjektívnej spokojnosti so životom ako takým? Neviem, naozaj neviem, kto z nás je na tom lepšie.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Bývam v Bratislave, takže deň čo deň dochádzam do Ivanky pri Dunaji, kde je Kolégium. Nesťažujem si však: trvá mi to 50 minút a za ten čas stihnem raňajky, čítanie knihy, rannú modlitbu. Je to príjemný štart do dňa. Samotný pracovný úväzok mám rozdelený na riaditeľskú časť a druhú polovicu stále tvorí môj obľúbený fundraising.

Takže vymýšľam, ako sa prihovárať našim donorom a ako pre Kolégium hľadať nových donorov. Pravidelne sa stretávam s členmi nášho tímu, aby sme hodnotili uplynulý a plánovali nasledujúci týždeň. Čerstvo mám za sebou napríklad obdobie tvorby rozpočtu a plánovanie kalendára na akademický rok 2019/2020. Obrovskou výhodou mojej práce je okrem iných aj to, že som denne v priamom, priam priateľskom kontakte s našimi študentmi, pre ktorých to celé koniec koncov robíme.

Ako zvyknete tráviť svoj voľný čas?

Keď si teraz otvorím kalendár, na každý večer mám naplánované nejaké stretnutie. Vidím tam jedno pracovné, ostatné sú priateľské. Veľmi rada sa stretávam s ľuďmi, úplným oddychom pre mňa tiež je, keď si večer varím alebo pracujem na všakovakých svojich drobnôstkach, od žehlenia až po organizovanie „old-school“ papierového fotoalbumu.

Nuž a špeciálnu príchuť majú pre mňa víkendy, s Andrejom počas nich zámerne neriešime pracovné povinnosti: žiadne e-maily, žiadne úlohy, žiadne vybavovačky. Len tak sme, zhovárame sa, zájdeme do lesa alebo mesta, objavujeme Slovensko alebo pestujeme vzťahy s rodinou a priateľmi (minulý týždeň sme rodičom pomáhali vypratávať staré časti domu a stavali kurín).

Dávnejšie som si tiež navykla, že nedeľu svätím: nerobievam v ten deň nič, čo sa aspoň trochu podobá na prácu. A veru sa to vypláca: vďaka nedeľnému plnohodnotnému oddychu je aj ten týždeň omnoho krajší (a omnoho, omnoho produktívnejší!).

sona matiova garden party
Kolégium Garden Party – najväčšia benefičná akcia

Čo považujete za svoj najdôležitejší krok v živote?

Hm. Ťažká otázka… Slovo krok predpokladá, že som ho aktívne ja sama spravila… V tom prípade je to rozhodnutie študovať v Kolégiu (napriek nevôli môjho okolia).

Prezradíte nám svoje ďalšie plány do budúcnosti?

Mať veľa detí a spoločne s manželom ich vychovať v dobrých ľudí. A ostať pri tom v pohode ženou (úsmev). Keď sa pýtate na prácu a kariéru, tak ma fascinuje a láka myšlienka zostarnúť pri jednom diele. Veľmi ma pri tom inšpirovala kniha Buď, kde si.

Vnímam dnes najmä medzi mladými ľuďmi fenomén striedania: ak mi toto už nič nedáva, odídem a nájdem si niečo iné. Taká nestálosť, nerada by som jej tiež podľahla. Teraz som v Kolégiu a ak to mám povedať teraz, tak by som chcela zostarnúť práve pri diele Kolégia.

Skúste nám dať tri rady pre ženy, ktoré by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom.

Na rozdávanie rád sa veľmi necítim, no môžem popísať tri veci, ktoré sa snažím sama žiť a dávajú mi zmysel.
Prvou je vyberať si, čo čítam a od koho si ja sama dávam radiť. Toto je doba návodov. Ale nie každý návod je dobrý. Dokonca som presvedčená, že existujú zlé návody. Ja verím na rokmi získavanú životnú múdrosť, na myšlienky ľudí, ktorí celý svoj život oddali premýšľaniu a prišli na to, ako žiť tento život, aby sme boli šťastní (lebo veď na konci dňa šťastný život je to, po čom všetci túžime).
Druhou vecou je byť na seba zdravo prísna – mať na seba nároky a budovať si návyky. Za nároky nepovažujem len viditeľne zvýšenú aktivitu, niekedy práve naopak: je pre mňa veľmi dôležité, aby som si v strede dňa vedela nájsť 10 – 15 minút tichého času. Sama, na zastavenie sa, uvedomenie si dosiaľ prežitého dopoludnia. Jednoducho vrátenie sa k sebe samej. Taká maličkosť a predsa s človekom robí divy.
Treťou vecou je pozitívna interpretácia. Tak veľmi uľahčuje život! Okolnosti, reči iných ľudí, ich správanie. Je celkom na mne, ako si všetko toto vysvetlím. A vysvetľovať si to v najlepšom možnom variante (stále však s ohľadom na objektívne negatíva) prináša do života viac pokoja a menej konšpirácií. V ktorých sme my, ženy, mimochodom, také majsterky.

Bonus: Píšem si denník. Nie každý deň, ale z času na čas. Je to perfektný nástroj na sebareflexiu. A tie momenty, keď si čítam, ako som pred rokmi hľadala prácu, potom našla, potom s ňou chcela praštiť, potom sa mi zas darilo, keď si prečítam, ako som sa zaľúbila, odľúbila, zvažovala folklórny súbor alebo stretla výnimočného človeka – na tie momenty ľahko zabudnem, ale denník mi ich vždy ochotne pripomenie. Lebo sú v ňom vpísané navždy.

žiadne príspevky na zobrazenie