Začnite písať ak chcete vyhľadať článok

AKČNÉ ŽENY BLOG KNIHY ROZHOVORY

Spisovateľka Soňa Bulbeck: Saudská Arábia ma tak ohromila, že som začala písať

REDAKCIA
Zdieľať

Spisovateľka, ktorá vydala jedenástich kníh, a žila v Saudskej Arábii aj v Londýne, má určite zaujímavý život a hovorí, že nikdy nie je neskoro začať. Porozprávali sme sa so Soňou Bulbeck, autorkou románov aj cestopisov. V rozhovore nám prezradila:

  • čo ju inšpirovalo k písaniu,
  • aký bol jej život v Rijáde a Kuvajte,
  • ako vníma arabský svet,
  • aká smutná udalosť ju zasiahla v Londýne,
  • akí sú jej obľúbení autori a čo rada číta,
  • o čom je jej román Unesená a aký má na neho ohlas,
  • čo by poradila začínajúcim autorom.

Vydali ste už jedenásť kníh. Niektoré z nich sú romány, iné romány s detektívnou zápletkou, ale napísali ste aj cestopisy. Kedy a prečo ste sa začali venovať písaniu?

Začínala som ako blogerka na sme.sk a preto aj logicky moje cestopisy nie sú takými typickými cestopismi, ale sú to v podstate akési dlhšie blogy, v ktorých komentujem jednotlivé aspekty života v krajinách, kde som žila. Už v najbližších dňoch mi vyjde druhé vydanie cestopisu o Saudskej Arábii pod názvom Tajomstvo závoja, ktorým sa snažím priblížiť čitateľom práve túto krajinu, ktorá ma po mojom príchode v roku 2011 tak ohromila, že som začala písať.

Aj keď, samozrejme, veľa sa tam za tých desať rokov zmenilo a v súčasnosti už aj Slováci môžu do Saudskej Arábie cestovať na turistické víza, takže verím, že táto kniha poslúži aj ako akýsi sprievodca, keďže som ju doplnila o svoje vlastné skúsenosti z návštevy Rijádu v decembri roku 2019…

Kedy prišiel moment, že ste si prvý raz uvedomili, že chcete vydať knihu?

Bolo to práve v Rijáde, hlavnom meste Saudskej Arábie, v roku 2013, kedy som okrem blogov už mala v hlave aj príbehy zo života Sloveniek a Češiek, žijúcich na Blízkom Východe a chcela som ich priniesť aj našim čitateľkám. A tak vznikla románová trilógia o nás, „akčných ženách“, pod názvom Ženy z Rijádu, Z Rijádu do sveta a Vo svete a v Rijáde, kde približujem zaujímavé osudy našich žien, ktoré sa z rôznych dôvodov ocitli práve v tejto vzdialenej časti sveta…

Šesť rokov ste žili v Saudskej Arábii, ktorá pre vás bola a aj stále je nevyčerpateľnou inšpiráciou. Ako ste sa vlastne dostali do arabského sveta?

Do Saudskej Arábie som sa dostala vďaka manželovi, britskému architektovi, ktorý dostal v roku 2011 ponuku pracovať na jednom z najväčších projektov Blízkeho Východu a síce stavbe King Abdullah Financial District v Rijáde. Neskôr v roku 2017 sme sa presťahovali do Kuvajtu, kde sa manžel podieľal na stavbe Kuvajtskej Univerzity, takže napríklad dej mojej novinky Unesená som situovala práve tam, keďže toto prostredie dôverne poznám…

Ako sa vám žilo na Blízkom Východe? Čo považujete za pozitívne a čo, naopak, za negatívne?

Saudská brána

Nehodnotila by som to tak striktne, že pozitívne a negatívne, skôr by som to charakterizovala ako „iné“, keďže ten život tam je naozaj úplne odlišný od života v Európe a keď tam chcete žiť, musíte sa jednoducho prispôsobiť. Samozrejme, bola som tam v postavení manželky britského experta, čiže v podstate „na najvrchnejšom šteblíčku spoločenského rebríčku“ a rozhodne som si nemohla sťažovať.

Bývali sme vo vile s bazénom pod oknom, chodili sme na spoločenské podujatia na rôzne ambasády, učila som súkromne angličtinu v saudských rodinách a bola tak sama sebe paňou, takže ja som bola naozaj spokojná a tie pozitíva prevažovali nad negatívami, ako bolo napríklad nosenie abáje či zatváranie obchodov v čase modlitby alebo večne meškajúci a po anglicky nehovoriaci šoféri…

Momentálne žijete v Brne. Prečo práve tam ?

Po manželovej smrti v auguste 2019 v Londýne som sa cítila veľmi osamelá. Musela som tam však zostať – najprv kvôli riešeniu pozostalosti a neskôr ma tam uväznila korona. Bol to veľmi ťažký rok a doteraz nechápem, ako som to dala.

Môj starší syn s rodinou žije v Brne a keď sa už dalo cestovať, tak som sa rozhodla prísť sem a tešiť sa s vnúčat. Bohužiaľ, stále som nedoriešila vhodné bývanie plus všetky tie protiepidemické opatrenia spôsobili, že som nemala príležitosť vytvoriť si istý vzťah nielen k tomuto mestu, ale ani nájsť si nejakú komunitu blízkych ľudí, takže sa tu stále necítim ako doma…

O čom je vaša najnovšia kniha Unesená?

Unesená je z kategórie románov s detektívnou zápletkou a jej dej sa točí okolo únosu dcéry kuvajtského Emira, snúbenice saudského korunného princa. Príbeh je posadený do reálneho času začínajúcej sa pandémie a je ovplyvnený skutočnými cestovnými a inými obmedzeniami, ktoré tak sťažujú hlavnej hrdinke Lessley vyšetrovanie, keďže nitky únosu vedú z Blízkeho Východu až do Londýna. Kniha vyšla v polovici mája a mám na ňu už mimoriadne priaznivé ohlasy, čomu sa veľmi teším, keďže jej voľné pokračovanie pod názvom Prekliata nevesta je by malo byť na pultoch kníhkupectiev už na jeseň…

Prečítajte si aj: Zo zákuliasia vydania knihy: Ako sa dostať do časopisu, keď nemám kontakty?

Čo rada čítate? Máte nejakých obľúbených autorov?

Priznám sa, že aj ako čitateľka mám rada cestopisy a aj detektívky, hlavne tie klasické od Agathy Christie či príbehy Sherlocka Holmesa (na rozdiel od mnohých nemám rada „temné severské“, kde je veľa násilia a veľa krvi). Momentálne sa snažím urobiť si trochu prehľad o súčasných českých autoroch, takže čítam hlavne tých, ako napr. Ziburu, Vondrušku, Mornštajnovú, Tučkovú a podobne.

Zo slovenských ma nedávno zaujala kniha Cudzinec od Pavla Božíka a zo svetových Roy Jacobsen a jeho kniha The Unseen, ktorú som čítala v angličtine, čo mi dalo celkom zabrať. Vo všeobecnosti mám rada knihy, v ktorých je humor a dá sa na nich aj zasmiať. Veľmi sa teším, že sa mi jednu takú podarilo aj napísať – volá sa Denník saudskej manželky a je to de facto paródia na tzv. arabské klišé o týraných a väznených arabských manželkách – na letnú dovolenku vrelo odporúčam…

S manželom v Londýne v lete 2018

Kde a kedy píšete najradšej? Máte na tvorbu nejaké špeciálne miesto?

Nie, v tomto ohľade nie som vôbec ničím obmedzovaná, píšem hocikde, kde môžem otvoriť svoj laptop, bežne aj na palube lietadla, napríklad minulý rok tesne pred koronou som ešte stihla návštevu Argentíny a keďže let z Londýna do Buenos Aires trval skoro 14 hodín, tak som veselo písala aj počas letu – mám to šťastie, že sa viem sústrediť aj keď je okolo mňa hluk. Čo neviem, neviem písať ráno, keďže som rozhodne nie ranné vtáča a určite sa nedostanem k počítaču pred desiatou, zato ale večer pred spaním „píšem v hlave“ a potom ráno hodím takto napísanú kapitolu na papier…

Ak práve nepíšete, čomu sa ešte rada venujete?

Stále učím angličtinu, aj keď iba online a väčšinu mojich študentov tvoria Slováci a Česi, žijúci v Anglicku alebo v Saudskej Arábii, čo mi umožňuje ostať v kontakte nielen s jazykom, ale mať stále k dispozícii aj čerstvé novinky z týchto krajín. Keď sa dá, venujem sa vnúčatám, čítam, poprípade vyšívam a samozrejme, chatujem s rodinou a priateľmi, ktorých mám po celom svete. Momentálne mám tzv. hluché obdobie, kedy po urobení korektúr ostatnej knihy nemám zatiaľ v hlave žiadnu novú. Takže len tak pozorujem život okolo a ukladám si všetko do pamäti, aby som to mohla v prípade potreby vytiahnuť…

Aké máte plány do budúcnosti?

To je veľmi ťažká otázka a priznám sa, že na ňu neviem odpovedať. Udalosti posledných rokov ma odučili robiť si akékoľvek plány. Napríklad, manželova choroba nás neplánovane prinútila opustiť Blízky Východ, jeho smrť ma zanechala samu v Londýne, s čím som vôbec nerátala, korona mi neumožnila etablovať sa v Brne tak, ako som si to predstavovala, takže momentálne naozaj neviem, čo ďalej.

Okrem toho sa mi dosť zhoršil zdravotný stav a musím myslieť už aj na to, že nielen kvôli protipandemickým opatreniam bude pre mňa trochu náročné cestovať tak ako predtým, takže jednoducho zatiaľ čakám, ako sa všetko vyvinie a nerobím si žiadne plány – niekedy sa to jednoducho nedá…

Čo by ste poradili začínajúcim autorom?

Nuž, ja rozhodne nie som z tých, čo povie, že písať môže každý. Ako učiteľka Literárno-dramatického odboru som absolvovala štúdium, v rámci ktorého sme sa mali aj Tvorivé písanie, takže nejakú tú základnú prípravu som predsa len mala a nevhupla som do písania len tak „mirnix-dirnix“.

V každom prípade som ale typickým príkladom, že nikdy nie je neskoro začať, keďže môj prvý román vyšiel, keď som už mala vyše päťdesiat. Pre mňa je písanie predovšetkým o tom, že musíte mať jasno, prečo chcete niečo napísať, čo tým chcete povedať a koho chcete osloviť. Angličania majú na to také pravidlo, hovoria tomu „5W and 1H“ – Why, Where, When, Who, What and How…

Knihy Soni Bulbeck

Čo považujete za svoj doteraz najväčší úspech?

Možno ste očakávali inú odpoveď, ale za svoj najväčší úspech nepovažujem svoje knihy, ale svojich synov, z ktorých vyrástli skvelí mladí muži. Nielen úspešní vo svojom povolaní, ale predovšetkým citliví a dobrí ľudia a starostliví manželia a otcovia. Keďže žijú každý v inej krajine, stretli sme sa všetci spolu pred pár dňami prakticky po roku a ja som bola tou najšťastnejšou osobou pod slnkom, že som ich mala aspoň jeden víkend obidvoch pri sebe.

Samozrejme, moja spisovateľská kariéra je tiež niečo, čo mi dáva pocit uspokojenia. Každá nová kniha je pre mňa výzvou a vždy netrpezlivo čakám na ohlasy čitateľov. Ale napríklad aj úspechy mojich bývalých študentov ma naplňujú hrdosťou, teším sa, že som aj ja prispela „svojou troškou do mlyna“, ako sa hovorí…

Skúste nám dať tri rady, pre ženy, ktoré by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom.

Hovorí sa, že nikto nie je zvedavý na nevyžiadané rady, takže by som to nenazvala radami, skôr životnými skúsenosťami. Ako prvé, treba si veriť, že to dokážete. Keď som v roku 2007 odchádzala zo Slovenska do Londýna s jedným kufrom, netušila som absolútne, čo ma čaká, kde ma osud zaveje, len som verila svojmu inštinktu, že je táto zmena pre môj život nevyhnutná.

Za druhé, treba bojovať. Keď manželovi v septembri 2018 oznámili, že má zhubný nádor na mozgu a pár týždňov života pred sebou, zrútil sa nám svet. Napriek tomu som bojovala a vďaka mojej odhodlanosti a starostlivosti prežil ešte rok a nakoniec odišiel pokojne, keď už sme obidvaja vedeli, že je to tak lepšie.

A za tretie, treba dúfať, že sa vždy nájde nový dôvod, prečo treba žiť, neľutovať sa, nezúfať, ale hľadať a tešiť sa z maličkostí. Ja som od prírody naozaj mimoriadne „akčná“ a verím, že aj tento fakt, že som sa nikdy nebála vziať svoj osud do vlastných rúk, mi pomohol prežiť mimoriadne zaujímavý život, aj keď som sa niekedy musela riadne popasovať s osudom. Podľa mňa české príslovie „Sedávej panenko v koutě, budeš-li hodná, najdou tě…“ už v dnešnej dobe neplatí…

Soňu Bulbeck nájdete aj na jej profile na Facebooku: https://www.facebook.com/sonabulbeck

Tagy
REDAKCIA
REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1

Aj toto by sa vám mohlo páčiť

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X