Zmrzlina, deti, Rimini a nekonečná energia. Barbara Szalaiová, zakladateľka ikonickej bratislavskej zmrzlinárne KOUN, hovorí, že aj v zime má zmrzlinár čo robiť. Že rovnováha medzi prácou a materstvom neexistuje a že vášeň je tou najdôležitejšou ingredienciou nielen v zmrzline, ale aj v živote.
Čo robí zmrzlinárka v zime?
Oddychuje. Aktívne, s dieťaťom. Väčšinou sú moje deti v zime choré, takže ten oddych je dosť svojský. Ale v januári chodíme na veľtrh zmrzliny do Rimini – zídu sa tam zmrzlinári z celej Európy. A od januára sa už aj chystáme na novú sezónu. Popritom sú Vianoce, všetko ubehne tak rýchlo, že ani nestihneme zistiť, že sme mali voľno. Aj keď sa to tak možno zdá.
Ako teda vyzerajú vaše prípravy na sezónu?
Vymýšľame, skúšame, študujeme. Ja najradšej prichádzam na nové nápady pri varení – keď stojím v kuchyni, vždy mi niečo napadne. A, samozrejme, všetko treba aj ochutnať… To je tá najlepšia časť práce.
Kto je u vás doma najlepší ochutnávač?
Jednoznačne ja. Moje deti nie – tie už majú zmrzliny plné zuby. Ale ja mám všetko sladké rada dodnes.
Ako sa vám darí kombinovať podnikanie a materstvo?
Našťastie, už moja dcéra chodí do škôlky, ale predtým bola stále so mnou. Teraz všetkým chýba – najmä mne. Bola vždy moja najväčšia pomocníčka, ochutnávačka, vyjedávačka zmrzliny. Ale je to náročné. Dieťa nemáte kam dať, ak nechcete pestúnku – u nás to ani finančne, ani ľudsky neprichádzalo do úvahy. A úprimne, nechcela som ju zveriť nikomu – vedela som, že je posledná, tak som si ju chcela užiť.
Neviem, či si to ona so mnou užívala, keď som ju ťahala všade so sebou, ale verím, že raz mi povie, že áno. A ak nie, aspoň bude mať fantastický pracovný základ. Vidí, že treba pracovať, že peniaze nepadajú z neba.
Prečítajte si: FARMOVE: Spojili sme farmárov a firmy, aby sme priniesli čerstvé chute, poctivé potraviny a radosť z kvality
Dá sa podľa vás vyvážiť podnikanie a rodina?
Úprimne? Nemyslím si. Ja som vorkoholička. Keď mám voľno, upratujem. Som ako Monika z Priateľov. A keď prídu deti a všetko rozhádžu, tak frflem. Ale neviem nepracovať – stále musím niečo robiť. Najviac unaví hlava, tá psychická stránka podnikania. Teraz, keď už sú deti v škôlke, cítim sa trochu mentálne „vyflusnutá”.
Čo vám pomáha zregenerovať sa?
Byť pozitívna, ísť do prírody, s kamarátkami na kávu – ženská energia je nenahraditeľná. Keď sa človek rozpráva s inými ženami, zrazu sú tie problémy ľahšie. Stačí, že vás niekto len vypočuje.
Ako by ste opísali „akčnú ženu“?
Ako neposednú, plnú energie, úsmevu, radosti z toho, čo robí. Možno aj trochu bláznivú. Ja som asi až príliš akčná – niekedy by som potrebovala skôr sanitku ako dovolenku. Ale podľa mňa práve v tom je sila – robiť veci s chuťou.
Niekedy mám však pocit, že keď som medzi ženami, hrám muža – všetko organizujem, upratujem, riešim. A potom doma zase frflem. Ale to je normálne – pri tých, ktorých máme najradšej, si dovolíme aj viac.
Čo vás momentálne zamestnáva najviac?
Stále niečo nové vymýšľame. Tento rok som mala plán urobiť niečo špeciálne na Vianoce, ale zistila som, že na Slovensku ani v okolí nemáme dodávateľa potrebných surovín. Tak z toho nakoniec nič nebolo. Ale nevzdávam sa, budem to skúšať ďalej, možno to vyjde o rok. Chcem aj trochu pocestovať, načerpať inšpirácie.
Aké je podľa vás podnikanie na Slovensku?
Keď som začínala, najťažšie bolo to, že som žena v mužskom biznise. Zmrzlinárstvo je fyzicky náročné, a aj v Taliansku mi hovorili: „Ako môže žena robiť zmrzlinu?”. Tam to robia len muži, ženy maximálne umývajú riad.
A aj tu, keď som začínala, všetci zmrzlinári boli muži. Mnohí si mysleli, že nič nedokážem. A práve to ma poháňalo. Keď mi niekto povie, že niečo nedokážem, idem do toho a dokážem to dvojnásobne.
Teraz je zas ťažké prežiť – dane, odvody, poplatky, transakčné dane. Väčšina ľudí platí kartou, z čoho nám odchádza veľa peňazí. A ľudia celkovo šetria. A na čom sa šetrí ako na prvom? Na radosti, zmrzline. Na veciach, ktoré robia život krajším.
Napriek tomu si držíte kvalitu a poctivosť…
To je pre nás základ. Radšej by sme zatvorili, ako by sme ju znížili. Ja nechcem dávať mojim deťom žiadne „sračky”, ako hovorím. KOUN je o kvalite.
Keď sme začínali, boli sme v centre Bratislavy len dvaja zmrzlinári. Dnes ich je šestnásť. Ľudia sa rozptýlili, ale my máme stále svojich stálich – lokálcov, ktorí k nám chodia roky. Poznáme ich deti, ktoré vyrástli, a to je krásne. Je to rodinné, autentické.
Prečítajte si: Fotografka Veronika Kuchárová: Spomienky patria aj do rúk, nielen na obrazovku
Čo je pre vás najväčšou inšpiráciou?
Život. Ľudia. Nápady prichádzajú z rozhovorov, z bežných situácií. Ja veľa necestujem, maximálne s deťmi do Chorvátska. Ale inšpirácia sa dá nájsť hocikde, aj v obyčajnej váze či vôni.
A ako je to s vaším vzťahom k zmrzline po toľkých rokoch?
Sú dva typy zmrzlinárov – tí, ktorí ju už nemôžu ani cítiť, a tí, ktorí ju milujú stále. Ja som niekde medzi. V zime ju paradoxne jem najradšej, lebo ju doma nemáme. Tajne si kúpim ruskú.
Aké je teda tajomstvo dobrej zmrzliny?
Vášeň. A láska. To znie ako klišé, ale je to pravda. Keď do toho dáte srdce, ľudia to cítia.
Ako trávite Vianoce?
Bez pečenia! Neznášam piecť, všetko sa mi pripáli. Takže uvaríme kapustnicu, zahráme sa, pohádame sa – úplne normálna rodina.
A čo by ste odkázali začínajúcim podnikateľkám?
Nech sa neboja. Nech začnú. Je jedno, či tu, alebo niekde inde – značku si môžu vybudovať kdekoľvek. Teraz je ťažké obdobie, ale nebude to tak navždy. Bude lepšie.
Máte plány do budúcna?
Už veľmi neplánujem. S deťmi sa to ani nedá. Snažím sa žiť tu a teraz. Ale určite nechcem KOUN zavrieť – chcem robiť poctivú zmrzlinu a prinášať stále niečo nové.