Raper Kali je aktívny aj mimo hudobnej scény, najmä pokiaľ ide o podporu detí a charitatívnych projektov.
Pri príležitosti účasti na podujatí Úsmev ako dar sme sa s ním porozprávali nielen o tom, čo ho k týmto aktivitám vedie, ale aj o tom, ako vníma silu úsmevu a pozitívnej nálady v živote. Porozprávali sme sa aj o zodpovednosti voči fanúšikom a o tom, ako ho rodičovstvo ovplyvnilo v pohľade na svet.
Kali nám tiež prezradil, na čo sa najviac teší počas tohtoročných Vianoc a prečo pre neho znamenajú „kapustnicu a čas bez telefónu”.
Dnes večer ste súčasťou podujatia Úsmev ako dar. Prečo ste sa rozhodli podporiť túto akciu?
Viete, nie je to len toto jedno podujatie, ale každé, ktoré je spojené s deťmi a dokáže vyčarovať úsmev na ich tvári. V rámci možností sa ich snažíme vždy podporiť. Dnes som mal byť pôvodne v štúdiu, nahrávame s tímom jeden projekt, ale som tu, a som za to nesmierne rád. Znamená to pre mňa naozaj veľa. Ak dokáže moje vystúpenie priniesť radosť a vyčarí úsmev, je to tá najlepšia odmena.
Ste známy tým, že ste vždy úprimný a ľudský. Ako vnímate silu úsmevu, či už u iných ľudí, alebo vo svojom živote?
Priznám sa, nikdy predtým som sa vedome nezamýšľal nad tým, ako veľmi dokáže naša nálada ovplyvniť sled udalostí a dianie okolo nás. Ale čím som starší a čím viac sa o túto tému zaujímam a aplikujem ju do svojho života, tým jasnejšie vidím: keď človek prinesie dobrú náladu tam, kde panuje skôr pochmúrnejšia atmosféra, minimálne osem z desiatich ľudí sa v tej chvíli nakazí a zdvihne im to náladu, aspoň na ten krátky čas.
Najlepšie sa to ukáže na reálnych príkladoch. Včera som napríklad „pindal” za volantom, lebo predo mnou išiel traktor a ja som sa naozaj ponáhľal pre dcéru do školy. Po necelých tridsiatich sekundách som sa však zastavil, zhlboka sa nadýchol a hovorím si: Čo to robíš? Ten traktor nezmizne, keď ty budeš hundrať! A aj tak nebudem riskovať predbiehanie. V tej sekunde som sa začal na sebe smiať, aký som hlupák.
Preto sa neustále snažím udržiavať si pozitívny náhľad a priniesť ho do každého priestoru, v ktorom sa ocitnem. Nie vždy je to ľahké, každý prechádzame nejakým stavom a nie každý deň je slnečný, ale dôležité je to úsilie. A som naozaj rád, keď sa aj ľudia v mojom okolí snažia byť pozitívne naladení a vyčariť úsmev niekomu inému. To je pre mňa hnací motor.
Prečítajte si: Deti nepotrebujú viac faktov, potrebujú viac porozumenia, hovorí Anna Symington-Maar z občianskeho združenia Rozmanita
Čiže veríte tomu, že ten úsmev nie je len nositeľom radosti ako emócie, ale taktiež vie byť aj liečivým prostriedkom?
Vnímam to tak, že úsmev dokáže spríjemniť náladu, a v tomto zmysle určite áno, je liečivým prostriedkom. Keby ste sa však opýtali mojej manželky, zrejme by vám potvrdila, že doma nie som človek, ktorý sa ustavične usmieva. Je to dané tým, že mám neustále hlavu plnú starostí – čo treba stihnúť, čo zaplatiť, čo spraviť… V tom strese akosi zabúdam na tie drobné veci, ktoré tvoria pekné a uvoľnené prostredie. Uvedomím si to, no väčšinou až s odstupom času.
Napriek tomu sa vždy snažím byť človekom, ku ktorému ľudia radi prídu a porozprávajú sa s ním. Tu narážam na zaujímavý paradox: dokonca aj moja malá mi hovorí, že mám „blbý ksicht” a že vyzerám, akoby som bol neustále nahnevaný. Naozaj takto navonok pôsobím a veľa ľudí, ktorí ma nepoznajú, má prirodzený rešpekt, a radšej za mnou neprídu. No je dôležité povedať, že je to naozaj len ten môj výraz tváre a v skutočnosti taký vôbec nie som. Snažím sa s tým pracovať, aby som aj navonok vyžaroval to, čo mám vnútri.
Čiže pod tou tvárou sa skrýva jemné srdce a ľudský prístup?
Samozrejme, záleží od situácie – snažím sa byť ľudský voči každému, kto si to zaslúži a kto taký prístup oceňuje. Čím som však starší, tým viac si uvedomujem, že nemá zmysel oplácať zlé veci alebo sa zapájať do zbytočných konfliktov. Už sa ani nesnažím vracať zlé. Jednoducho to nestojí za tú energiu. Moja filozofia je teraz oveľa jednoduchšia a priamočiarejšia: Buď pomôžem, alebo neublížim.
Ste práve známy tým, že pomáhate ľuďom aj cez svoju hudbu. Aký odkaz by ste chceli, aby si z nej odniesli?
Je to neuveriteľne jednoduchá otázka a zároveň extrémne ťažká. V prvom rade som rád, že naši fanúšikovia stále počúvajú moju tvorbu. Hoci dnešná doba nahráva skôr povrchnejším textom a iným témam – čo rešpektujem, je to jednoducho vývoj – ja pochádzam z inej éry. Preto si nesmierne vážim fanúšikov, ktorí nepočúvajú len melódiu, ale aktívne vnímajú aj to, čo v textoch hovorím.
Pravidelne dostávam správy od ľudí, ktorým niektorá zo skladieb skutočne pomohla. Dobrým príkladom je pieseň Púšťam ťa, ktorú som nahral po smrti mojej mamy. Množstvo ľudí mi za ňu ďakovalo. Práve vtedy som si prvýkrát naplno uvedomil, že môžem prostredníctvom svojich textov reálne niekomu pomôcť.
Na druhej strane je to však aj veľké bremeno, pretože si človek začne uvedomovať obrovskú zodpovednosť. A teraz, keď mám dcéru, vnímam ju ešte intenzívnejšie. Už si nemôžem robiť, čo chcem. Počúvajú ma nielen dospelí, ale aj deti. Nechcem, samozrejme, byť ich primárnym vzorom, ten si majú brať od svojich rodičov. Ale ak ma už počúvajú, mojím želaním je, aby si tí rodičia povedali: Áno, tohto si môžeš pustiť, to je v poriadku.
Spomínali ste vašu dcéru. Mení rodičovstvo pohľad na takéto projekty aj na vašu hudbu?
Takýchto charitatívnych projektov som sa zúčastňoval už predtým, ako som mal dieťa, no vtedy som to vnímal skôr ako „urobíme dobrú vec a vybavené”. Všetko sa zmenilo, keď som začal aktívne navštevovať nemocnice, detské domovy, ústavy a zariadenia, kde žijú choré deti, deti bez rodičov alebo z extrémne sociálne slabých rodín.
Po každej takejto návšteve, keď som prišiel domov, som okamžite objal dcéru a bol som úplne zasiahnutý tým, čo sa vo svete deje. Neustále hovorím, že deťom by sa nemali diať zlé veci. Dospelý človek sa s problémami predsa len vie vysporiadať inak. Ale dieťa, ktoré má čistú dušu a zrazu, nie vlastnou vinou, sa ocitne v situácii, v ktorej by nikdy nemalo byť? To vnímam ako obrovskú nespravodlivosť.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ako sa chystáte stráviť tohtoročné Vianoce, ak už máte plán?
Priznám sa, plány si väčšinou nerobíme, držíme sa skôr klasických a osvedčených tradícií. U nás doma staviame stromček už tri týždne dopredu, aby sme mohli tú vianočnú atmosféru poriadne nasiaknuť.
Čo sa týka samotného Štedrého dňa, obzvlášť sa teším na kapustnicu. Je to jediné jedlo, ktoré si počas roka doprajem len výnimočne, možno dva-trikrát, no na Vianoce idem „bomby”.
Tohtoročné sviatky určite strávime u rodičov mojej manželky. Sú už starší a svokra (voláme ju starká) na tom zdravotne nie je najlepšie. Preto je pre nás kľúčové byť všetci pokope, užiť si to a byť si navzájom nablízku, ako každý rok.
Pre mňa osobne sú Vianoce synonymom dvoch vecí: dobrej kapustnice a času bez telefónu. Veľmi sa teším na to, že ho jednoducho odložím, nebudem riešiť maily ani telefonáty a budem mať konečne pokoj.