Ako vyzerá štúdium na University College Dublin a život v jednej z najdrahších európskych metropol?
Slovenka Klára v rozhovore približuje prijímací proces na UCD, akademickú angličtinu, spôsob výučby, náklady na bývanie aj svoje skúsenosti s írskou kultúrou. Prezrádza tiež, čo jej pobyt v zahraničí priniesol a čo by poradila študentom, ktorí ešte váhajú nad odchodom.
Kto je Klára Gubíková
Klára Gubíková pochádza zo Slovenska a za štúdiom sa rozhodla vycestovať do zahraničia s cieľom rozšíriť si obzory a nadobudnúť medzinárodnú skúsenosť. Na University College Dublin vyštudovala aplikovanú lingvistiku a v Írsku zostala aj po skončení školy.
Kedy si si povedala, že chceš ísť ďalej študovať do zahraničia? Prečo padla voľba práve na Írsko a UCD?
Moje konečné rozhodnutie odísť študovať do zahraničia bolo, pravdupovediac, veľmi spontánne. Hoci som nad touto myšlienkou pasívne uvažovala už počas druhého ročníka, definitívny krok som urobila až v apríli 2024. Živo si spomínam, ako som po návrate z Banskej Bystrice sedela vo svojej izbe a povedala si: Teraz alebo nikdy.
Čo sa týka samotného Írska, ťahalo ma to tam už dlhšie; bola to dokonca jedna z mojich volieb pre Erasmus. Výber Dublinu a univerzity UCD bol však čisto strategický – práve do tohto mesta totiž smerujú jediné priame lety zo Slovenska. Keďže pochádzam z malého mesta na východe, moje dopravné možnosti sú dosť obmedzené. Po troch rokoch cestovania slovenskými železnicami som chcela mať presuny čo najjednoduchšie. V rámci Dublinu som sa rozhodovala najmä medzi Trinity a UCD. Na UCD ma však oslovila modernejšia koncepcia lingvistického programu, a tak bola moja voľba jasná.
Aký náročný bol prijímací proces na UCD v porovnaní s tým, čo poznáme zo slovenských vysokých škôl? Čo všetko si musela splniť?
Prijímací proces na magisterské štúdium je prekvapivo priamočiary. Základom je preukázať znalosť angličtiny na úrovni C1 a ideálne dosiahnuť z bakalárskeho štúdia hodnotenie 1:1 až 2:1, čo zodpovedá nášmu priemeru do 1,6. Ďalej ich zaujímalo, čomu som sa venovala mimo školy, aká je moja motivácia a výskumné zámery. Súčasťou motivačného listu bola aj krátka sekcia, v ktorej som musela načrtnúť svoj výskumný projekt (tzv. research proposal). Taktiež bolo potrebné doložiť odporúčania od dvoch vyučujúcich z bakalárskeho stupňa. V skratke – ak je človek motivovaný a má pre to, čo robí, skutočnú vášeň, nie je to až také náročné.
Mnoho študentov má strach z akademickej angličtiny. Aká bola tvoja jazyková príprava a bol to na začiatku šok?
Myslím si, že UMB v Banskej Bystrici mi dala veľmi dobrý základ, čo sa týka akademickej angličtiny. Najmä písanie bakalárskej práce ma výrazne posunulo vpred. Klamala by som však, keby som tvrdila, že skok zo slovenského akademického prostredia do toho anglického nebol šok. Pamätám si, ako som v októbri 2024 písala svoju prvú akademickú esej. Bolo to trápenie. Štýl akademického písania v anglicky hovoriacich krajinách sa totiž čiastočne líši od toho nášho na Slovensku. Taktiež som musela upustiť od svojho milovaného citačného štýlu Chicago a prejsť na systém APA.
Ak by si mala porovnať prístup profesorov a štýl výučby na Slovensku a na UCD, v čom vidíš najväčší rozdiel?
V porovnaní so Slovenskom sme na UCD mali menej teórie a oveľa väčší dôraz sa kládol na praktické využitie – či už v záverečných projektoch, alebo priamo na vyučovaní. Neustále nám pripomínali, že sme tam pre seba, pre svoj vlastný rozvoj a že všetko, čo sa na hodinách naučíme, sa priamo odrazí na našom výkone v budúcom zamestnaní. Takzvané transferable skills (prenosné zručnosti) tam boli jednoducho na prvom mieste.
V čom by si mali slovenské vysoké školy brať príklad z írskej UCD?
Tu by som spomenula len dva body – otvorenosť voči zmenám a potrebu viac si vážiť a podporovať vyučujúcich. Práve oni sú totiž v každodennom kontakte so študentmi a často, hlavne na Slovensku, pracujú nad rámec svojich hodín bez toho, aby sa im dostalo uznania. Na írskych univerzitách naozaj vidno, že sú vyučujúci viac docenení, čo sa odráža aj na ich motivácii učiť.
Viac inšpiratívnych rozhovorov nájdete TU
Ako na teba zapôsobilo tamojšie prostredie, vybavenie a celková atmosféra školy?
Prostredie a atmosféra školy boli už od prvého momentu úžasné. Kampus UCD sa nachádza v Belfielde, v južnej časti Dublinu. Ide o oveľa pokojnejšie prostredie, než aké ponúka napríklad kampus Trinity College sídliaci priamo v centre mesta. Práve preto mnohí hovoria o UCD ako o takom malom mestečku. A niet divu, keďže univerzita má celkovo vyše 38-tisíc študentov.
Ako vyzeral tvoj bežný študijný týždeň? Kladie sa väčší dôraz na samostatné projekty a prax, alebo na teóriu a skúšky?
Môj bežný študijný týždeň trval od pondelka do štvrtka. Pondelky sme mali vyhradené na dodatočné predmety alebo venovanie sa študentským spolkom. Čo som si naozaj cenila, bola možnosť zapisovať si predmety aj mimo nášho odboru – takto som sa párkrát ocitla na prednáškach z írskej histórie či arabčiny.
Prekvapil ťa systém hodnotenia alebo spôsob, akým sa na UCD pristupuje k skúškam?
Forma skúšok závisí od konkrétneho študijného programu. V rámci aplikovanej lingvistiky naše skúšky pozostávali najmä z výskumných projektov či praktických zadaní, ktoré sme museli vypracovať. Do hodnotenia sa však zarátavala aj aktívna účasť na seminároch – veľmi podobne ako na Slovensku.
Na druhej strane ma veľmi prekvapilo, aké ťažké je na írskej univerzite získať hodnotenie A alebo A+. Človek sa môže snažiť, ako sa len dá, no málokedy sa dostane nad A-. Samozrejme, závisí to aj od vyučujúceho a daného predmetu, no celkovo je to oveľa náročnejšie. Pamätám si, ako som strávila hodiny štúdiom a písaním eseje o demokratizácii anglického jazyka v rámci predmetu korpusová lingvistika. Dala som do toho úplné maximum a výsledkom bolo B-. Nie je to, samozrejme, zlá známka, ale po toľkom úsilí to jednoducho zamrzí.
Ako sa ti podarilo vyriešiť bývanie a aké sú reálne náklady na život študenta v Írsku?
Táto téma je tak trochu kapitolou sama osebe. Pre mňa, podobne ako pre mnohých iných cudzincov, ktorí sa presťahovali do Írska, bol obrovský šok, keď som zistila, že cena za zdieľanú izbu na internáte sa začína na 650 eurách mesačne. Ak by som chcela samostatnú izbu priamo v kampuse, vyšlo by ma to aj na 1 000 eur.
Ak si však človek dá tú námahu a nemá problém v rámci Dublinu dochádzať, dokáže si nájsť izbu v zdieľanom dome či byte aj o niečo lacnejšie. Celkovo by som však povedala, že taká tisícka mesačne je absolútne minimum, ktoré človek potrebuje na základné náklady – ubytovanie, stravu a dopravu. Táto suma sa však môže vyšplhať aj vyššie, všetko závisí od životného štýlu a nárokov.
Klamala by som, keby som tvrdila, že to nie je finančne náročné. Úprimne, bez podpory rodiny alebo získania štipendia to asi ani nejde. Základom je mať niečo nasporené vopred, využiť dostupné štipendiá či študentské pôžičky a, samozrejme, spoliehať sa na už spomínanú pomoc rodiny. Ja sama by som to inak určite finančne neutiahla.
Akí sú Íri ako domáci a ako ťa prijal miestny kolektív? Našla si si priateľov skôr medzi Írmi alebo v medzinárodnej komunite?
Mladí Íri na univerzitách vedia byť dosť cliquey, čo znamená, že si len tak hocikoho k sebe do partie nepustia. Nájdu sa však aj takí, ktorí radi trávia čas s cudzincami a uprednostňujú medzinárodné skupinky. Starší Íri sa, naopak, vždy potešia, keď zistia, že som do Írska prišla až zo Slovenska. Zaujímajú sa o náš jazyk, kultúru a pýtajú sa, prečo som si vybrala práve ich krajinu.
Veľmi pekné zážitky mám z pub kvízov v podniku Arthur Maynes v štvrti Donnybrook. Stretávajú sa tam nielen ľudia rôznych národností, ale aj vekových kategórií, a práve tam som spoznala mnohých starších Írov. Kým som v Donnybrooku bývala, bežne sme si vymieňali recepty alebo si nosili vlastnoručne upečené koláče.
Keď sa na to tak spätne pozriem, na univerzite som sa pohybovala skôr v medzinárodnej komunite než medzi domácimi. To však mohlo byť aj tým, že v našom odbore sme mali len dvoch Írov a zvyšok tvorili študenti z celého sveta – od Sicílie cez Mongolsko, Čínu, Poľsko, Česko až po Nemecko. Nenadarmo sa UCD označuje za najglobálnejšiu univerzitu v Írsku. Z celého sveta totiž pochádzali aj naši vyučujúci. Napríklad môj školiteľ bol z komunity Amazighov v Maroku. Ako nám však rád pripomínal: We all are citizens of Earth (Všetci sme predsa občanmi Zeme).
Čo ťa na živote v Írsku najviac prekvapilo (či už pozitívne, alebo negatívne)? Na čo si si musela najdlhšie zvykať?
Čo ma na živote v Írsku prekvapilo najviac, je to, s akou ľahkosťou Íri berú život. Nesťažujú sa na všetko tak ako my na Slovensku a vo všetkom sa snažia nájsť niečo pozitívne. Taktiež v školskom prostredí veria, že chybami sa človek učí najviac. Podporujú študentov v tom, aby sa veľa pýtali – razia teóriu, že žiadna otázka nie je hlúpa. Je to naozaj vidieť aj v diskusiách. Írski študenti vedia výborne argumentovať, sformulovať si vlastný názor a klásť k veci otázky.
Na druhej strane, čo ma dosť šokovalo, je politická pasivita medzi mladými. Veľmi veľa mojich spolužiakov, ktorí majú v Írsku volebné právo, mi počas tamojších parlamentných volieb koncom roka 2024 povedalo, že nevidia zmysel v tom, aby išli voliť. A pritom si myslím, že práve Írsko je krajinou, kde sa mladí ľudia berú vážne.
Och, a takmer by som zabudla spomenúť: v zime veľmi málo kúria a ich domy často nie sú dobre zateplené. Človek tam mrzne oveľa viac ako na Slovensku, hoci teplota v Írsku málokedy klesne pod nulu. Bude to však asi aj tým, že sú jednoducho viac zvyknutí na veterné a chladné počasie.
Ako si dobíjala baterky mimo školy? Využívala si študentské spolky alebo športové kluby?
Prechádzky boli mojou obľúbenou aktivitou. Dublin ponúka množstvo krásnych ulíc či prírodných chodníčkov, kde sa dá skvele odreagovať. Voľný čas som však venovala aj študentským spolkom – prihlásila som sa asi do štyroch alebo piatich. Paradoxne som najčastejšie navštevovala spolok Eastern European Society, ktorý združoval študentov z mnohých východoeurópskych krajín. Človek v zahraničí istým spôsobom od tej vlastnej kultúry uteká, no po pár mesiacoch v cudzine nie je nič lepšie, ako stretnúť niekoho, kto rozpráva vaším alebo podobným jazykom a zažíva rovnaké kultúrne šoky ako vy. Je to taký ten klasický trauma bonding.
Okrem toho som dobrovoľníčila pre iniciatívu Age Friendly AI, ktorá je organizovaná cez Technical University Dublin. Ich cieľom je edukovať staršiu generáciu ohľadom bezpečného a ohľaduplného používania AI – to znamená, ako správne rozlíšiť AI generovaný obsah od toho vytvoreného človekom a ako sa nenechať nachytať deep fake podvodmi.
Keď sa obzrieš späť, v čom ťa táto skúsenosť najviac posunula?
Život v zahraničí mi rozhodne dodal sebavedomie a pocit, že nič nie je nezvládnuteľné. Taktiež si myslím, že sa mi úplne zmenil pohľad na seba samú, ale aj na okolitý svet a jeho fungovanie. Ani som si neuvedomila, ako negatívne a prísne som voči sebe bola na Slovensku nastavená. Myslím si, že to je sčasti niečo, čo každý z nás tak trochu „dedí” z našej kultúry. Vždy sa totiž sústredíme na negatíva a vopred sa pripravujeme na ten najhorší možný scenár.
Plánuješ po skončení štúdia zostať pracovať v Írsku, alebo ťa to ťahá späť na Slovensko (prípadne inam do sveta)?
Momentálne už pracujem v komunikačnom tíme jednej SaaS firmy v Dubline. Využívam najmä nemčinu, no nedávno mi pridelili aj niekoľko českých a poľských klientov, takže áno – aj znalosť slovanských jazykov sa tu veľmi cení. Celé to však vnímam skôr ako takú medzizastávku. Veľmi ma to totiž ťahá k doktorandskému štúdiu, ale ako som už spomínala, Dublin je na život drahý. Preto som sa rozhodla dať si po magistrovi od akademického prostredia na chvíľu pauzu, nazbierať nové pracovné skúsenosti a doplniť finančné rezervy.
Úprimne, naspäť na Slovensko ma to veľmi neťahá; uvažujem skôr nad Viedňou alebo škandinávskymi krajinami. Slovensko mám však stále rada, mám tam rodinu i priateľov, no v blízkej budúcnosti tam svoju cestu nevidím.
Čo by si odkázala slovenským študentom, ktorí váhajú, či majú po bakalárovi odísť na štúdium do zahraničia?
Just do it. Nie je nič horšie ako si celý život vravieť „čo ak…”.
Akú jednu praktickú radu by si dala niekomu, kto si práve balí kufre na UCD?
Je to klišé spojené s Írskom, ale zainvestujte do dobrej nepremokavej bundy. Naozaj. Nie je totiž nič horšie, ako prísť ráno na prednášku premočený do nitky a premrznutý na kosť. Taktiež si nezabudnite včas požiadať o číslo PPSN (Public Personal Service Number), aby ste si mohli otvoriť bankový účet a začať brigádovať. A to najdôležitejšie – verte si!