Zaujímajú vás cudzokrajné kultúry? Ste zvedaví na iný spôsob života, na aký sme zvyknutí? Alebo sa len chcete na svet pozrieť inými očami? Vďaka knihe Hovor ústami Yaka od slovenskej sociálnej antropologičky Daše Bombjakovej spoznáte lovecko-zberačskú komunitu BaYaka z konžského pralesa.
Autorka, ktorá s touto komunitou strávila viac než rok a pol a dokonale ovláda ich jazyk, sa vyhýba povrchnému cestopisnému tónu a namiesto toho ponúka hlbokú analýzu fungovania spoločnosti, ktorá si dodnes uchovala alternatívny prístup k životu.
Kniha úspešne búra stereotypy a predsudky bez toho, aby komunitu idealizovala. Výsledkom je faktograficky bohatá, no čitateľsky prístupná sonda do civilizácie, ktorá redefinúva pojmy ako úspech, majetok a solidarita.
Táto kniha nie je len o nich, o ľuďoch Yaka. Je to zrkadlo nastavené nám samým. Ukazuje nám, že prales nemusí byť nebezpečná džungľa, ale priestor pokoja a hojnosti, a že spoločnosť bez osobného vlastníctva môže fungovať s obrovskou mierou solidarity. Pre mňa osobne ide o jednu z najobjavnejších kníh uplynulých rokov, ktorú odporúčam každému, kto chce lepšie porozumieť rozmanitosti ľudského bytia.
Daša Bombjaková
Pôsobí v Ústave sociálnej antropológie Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Viac ako rok a pol strávila s lovecko-zberačskou komunitou BaYaka v Kongu. Jej výskum sa zameriava na to, ako v spoločnosti takmer bez formálneho vzdelávania deti preberajú hodnoty a spôsoby života svojej komunity. Publikovala v časopisoch Scientific Reports, American Journal of Physical Anthropology, Proceedings of the Royal Society B a ďalších medzinárodných vedeckých periodikách. V súčasnosti sa venuje zabezpečovaniu odbornej praxe pre študentstvo sociálnej antropológie a pôsobí na Ministerstve školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, kde má na starosti medzinárodné hodnotenie vedy, umenia a spoločenského dosahu tvorivej činnosti.
Komunita BaYaka
Čomu sa venujete ako antropologička?
Sociálna antropológia sa zaoberá tým, ako ľudia žijú v spoločnosti – ako sa správajú, ako spolupracujú, ako riešia konflikty, ako vychovávajú deti, ako organizujú moc. Ja sa konkrétne venujem lovecko-zberačským komunitám, teda ľuďom, ktorí sa prevažne živia lovom a zberom. Mojím výskumom je komunita BaYaka v Kongu-Brazzaville – strávila som s nimi rok a pol v pralese, učila sa ich jazyk a žila ich každodenným životom. Zaujíma ma najmä to, ako sa deti v takejto komunite učia hodnoty a spôsoby života bez toho, aby existovalo formálne vzdelávanie, a tiež to, ako sa tieto komunity vyrovnávajú s globalizáciou, klimatickými zmenami a politickými tlakmi zvonku.
Na Univerzite Komenského v Bratislave sa momentálne venujem najmä odbornej praxi a stážam pre študentov a študentky sociálnej antropológie. Záleží mi na tom, aby tí, ktorí sa nerozhodnú ísť akademickou cestou, mali čo najhladší prechod na trh práce – to je moje hlavné súčasné poslanie na Ústave sociálnej antropológie.
Prečo ste chceli písať dizertačnú prácu práve o BaYaka?
Úprimne – bola to trochu náhoda, ale tá správna. Počas Erasmu v Londýne ma jedna z prednášajúcich pozvala na večerné prednášky o lovecko-zberačských komunitách. Jeden z prednášajúcich, Jerome Lewis, rozprával o BaYaka a bolo to také fascinujúce, že som vedela: toto je ono. Vtedy som stála na rázcestí – netušila som, čo budem robiť po magisterskom štúdiu. BaYaka sa mi zdali ako spoločnosť, ktorá funguje podľa úplne iných pravidiel, než na aké som bola zvyknutá, a to ma priťahovalo. Zaujímalo ma, ako môže komunita fungovať bez formálnych vodcov, bez škôl, bez inštitúcií tak, ako ich poznáme my. Výskum prebiehal v rámci väčšieho projektu financovaného Leverhulme Trust na University College London, kde sa iní členovia výskumnej skupiny vydali napríklad na Filipíny alebo do Thajska. Mňa to ťahalo do Afriky.
Prečo máme my, ľudia zo Západu, takú silnú vnútornú potrebu veriť, že niekde na svete ešte existujú moderným svetom nedotknuté civilizácie? Čo to hovorí o našej vlastnej nespokojnosti so súčasnosťou?
Neviem na to celkom odpovedať. Môžem len hovoriť o dojmoch. Zdá sa mi, že je to zmes nostalgie, romantiky a akejsi túžby spoznať seba samých – akoby pohľad na tieto komunity bol časovou bránou do vlastnej minulosti. Akoby sme si chceli pozrieť, kým sme kedysi boli. Viem to však povedať aj osobnejšie: ja sama som tejto ilúzii prepadla. Keď som sa prvýkrát plavila po rieke Motaba, premkol ma pocit, ktorý sa dal ťažko pomenovať – akoby sa čas zastavil a ja som sa vrátila hlboko do minulosti. Vedela som, že je to ilúzia. A predsa som jej podľahla. V knihe tento moment opisujem celkom presne, pretože mi príde dôležité ho neprikrášliť – práve preto, že ten pocit pozná asi každý, kto sa tam ocitne. A je veľmi mocný.
Hovoríte, že v minulosti cestovatelia považovali všetko, čo nezapadalo do ich šablóny o lovcoch-zberačoch, za nános histórie alebo vplyv zvonku. Ako sa človek v teréne odnaučí ignorovať fakty, ktoré mu nesedia do jeho vedeckej hypotézy?
Toto je pre mňa veľmi osobná otázka, pretože s tým sama bojujem dodnes. Vyrástla som vo vedeckom prostredí, ktoré lovecko-zberačské spoločnosti romantizuje – hľadáme v nich obraz toho, čím sme boli vo svojich počiatkoch. Keď som prišla do Konga, nosila som si tento obraz v hlave aj ja. A terén mi ho postupne rozbíjal. Videla som konflikty, alkoholizmus, domáce násilie, žiarlivosť či hnev. Videla som, ako ľudia skrývajú jedlo pred susedmi.
Tým vôbec nechcem spochybňovať to, čo opisuje literatúra – egalitarizmus, zdieľanie či kolektívne rozhodovanie. Tieto veci sú skutočné. Píše sa o nich však tak intenzívne, až človek poľahky zabudne, že popri nich existuje aj všetko ostatné. A keď to potom v teréne uvidí na vlastné oči, ostane zaskočený. Ja som ostala.
Zároveň si musíme priznať ešte jednu vec, ktorú ľahko prehliadneme: keď som robila výskum, bola som veľmi mladá. A v mnohých ohľadoch naivnejšia, než som si vtedy dokázala pripustiť. Aj to musím vziať do úvahy – pri svojom pohľade, pri interpretácii dát aj pri tom, čo som vtedy uvidela a čo mi naopak uniklo.
Čo podstatné človeku unikne, ak v komunitách nestrávi pár mesiacov a nezažije nudu či stereotyp bežného dňa?
Unikne mu vlastne všetko podstatné. Keď prídete na dva týždne, vidíte povrch – sviatky, rituály, to, čo vám ľudia ukážu, pretože to považujú za hodné pozornosti cudzinca. Bežný deň je nudný, opakujúci sa, plný malých každodenných napätí a rutín. Ale práve v tej každodennosti sa skrýva skutočný spôsob fungovania komunity – ako si ľudia rozdeľujú jedlo, ako riešia drobné konflikty, ako vychovávajú deti, aké sú reálne mocenské vzťahy medzi mužmi a ženami. Ja som potrebovala pol roka len na to, aby som sa naučila jazyk na dostatočnú úroveň. Bez jazyka ste odkázaní na to, čo vám tlmočník preloží – a ten vám nemusí vždy dobre preložiť nuansy, humor, iróniu, ani to, čo sa hovorí potichu. Navyše, keď ste tam dlho, ľudia na vás zabudnú ako na cudzinca a správajú sa prirodzenejšie – zvyknú si na vašu prítomnosť. To je moment, keď sa skutočný výskum začína.
Viac super tipov na skvelé knihy nájdete TU
Dlhodobý výskum vás núti budovať si s ľuďmi hlboké emočné väzby. Kedy ste sa v Kongu cítili viac ako susedka a kamoška než ako vedkyňa? Ako ste si v takej chvíli dokázali udržať profesionálny odstup?
Tieto momenty prichádzali pravidelne a niekedy bolo naozaj ťažké nájsť rovnováhu. Bola som niekedy tak hlboko ponorená do každodennosti komunity – do ich hádok, radostí, starostí –, že systematický zber dát išiel bokom. Spomínam si, ako som niekedy sedela so ženami pri ohni a smiala sa s nimi, a v tej chvíli mi ani nenapadlo vytiahnuť zápisník. A práve toto je dôležité – mať disciplínu, aj keď si vytvoríte emočne hlboké vzťahy. Profesionálny odstup som si udržala hlavne tým, že som vedenie terénneho denníka brala veľmi vážne. Každý večer, bez ohľadu na únavu, som zapisovala – čo sa stalo, čo som cítila, čo mi bolo divné, čo ma prekvapilo. Ten denník bol mojou kotvou. Musím ale priznať, že toto neprišlo samo od seba – na začiatku som mala problém nastaviť si túto rutinu. Chvíľu trvalo, kým sa zo zapisovania stala skutočná každodenná disciplína.
Vyhýbate sa akademickému termínu Pygmejovia, prečo? A ako vnímajú toto označenie samotní BaYaka? Sú si vedomí toho, že pre vonkajší svet (napríklad pre turistov) sú predávaní ako exotická senzácia?
Slovíčko Pygmej pochádza zo starovekého gréckeho slova pygmē, čo bola merná jednotka dĺžky, nie meno konkrétneho národa. Tento termín považujem za ponižujúci, pretože redukuje celú rozmanitú skupinu ľudí len na ich telesný vzrast. Samotní BaYaka sa takto nenazývajú. Používajú ho najmä cudzinci a nesie v sebe ťažkú koloniálnu minulosť – veď ešte v roku 1906 vystavovali mladého muža z konžského pralesa v newyorskej zoo. Preto sa tomuto označeniu zámerne vyhýbam, aj keď ho verejnosť dobre pozná.
A či si uvedomujú svoju rolu „exotickej atrakcie”? BaYaka sú mimoriadne vnímaví ľudia. Veľmi dobre chápu, čo cudzinci hľadajú a za čo sú ochotní zaplatiť. Sama som zažila situáciu, keď predvádzali rituál pre filmový štáb. Moderátor prežíval obrovské privilégium a dojatie z toho, akú „autentickú” chvíľu zachytáva. Bolo to krásne a emotívne – no zároveň šlo o priamu odpoveď na objednávku zvonka. To však neznamená, že hrali divadlo. Ukazuje to len to, že ich kultúra žije a dokáže sa prispôsobovať, namiesto toho, aby zostala len skamenelým exponátom.
Váš výskum sa zameriaval na to, ako sa tieto komunity adaptujú na globalizáciu, technologické a klimatické zmeny. Hoci si ich predstavujeme v lone prírody, oni sami sadia, žnú, obchodujú a predávajú. Prečo je predstava, že lovec-zberač nesmie obchodovať, ak chce zostať autentickým, taká scestná?
Pretože vychádza z falošnej predstavy o tom, čo je autentické. Cestovatelia a vedci v minulosti si vytvorili obraz „čistých” lovcov-zberačov a keď videli, že títo ľudia obchodujú, sadia, vymieňajú tovary s farmármi, pripisovali to vonkajšiemu vplyvu – kontaminácii moderným svetom. Obchod a výmena sú súčasťou ľudskej histórie od nepamäti. Keď sa BaYaka zapoja do lokálnej výmeny alebo obchodu, nie je to dôkaz úpadku ani straty identity – je to normálny spôsob, akým ľudia fungujú. A treba dodať, že môžu existovať obdobia alebo situácie, keď sa skupina viac zameriava na obchod ako na zber, alebo naopak – dôvodov môže byť mnoho. Život komunity nie je statický. Náš romantický obraz nedotknutého prírodného národa je naša projekcia, nie ich realita. A projekcia, ktorá im v skutočnosti škodí – pretože popiera ich vlastné dejiny a ich právo na fungovanie, aké si zvolia.
Západný svet má často mesiášsky komplex – prídeme do rozvojového sveta a chceme ho opraviť. Kde podľa vás robia humanitárne organizácie alebo štát najväčšiu chybu pri pokusoch pomáhať ľuďom BaYaka?
Najväčšia chyba je, keď niekto prichádza s hotovým riešením a len ho implementuje – bez toho, aby sa pýtal, čo tí ľudia skutočne potrebujú a chcú. Zažila som to napríklad pri zavádzaní školského programu ORA, ktorý mal vzdelávať deti BaYaka. Na prvý pohľad dobre mienená iniciatíva. Ale v praxi vyžadovala pevný rozvrh, monofónny spev, hlásenie sa v triede a aktívnu verbálnu komunikáciu – čo všetko je v priamom rozpore s hodnotami a spôsobom života BaYaka. Deti BaYaka, ktoré sa v škole prihlásili a ukázali, že vedia viac ako ostatné, by boli doma kritizované, pretože také správanie je pre nich nevhodné. BaYaka sa učia hlavne pozorovaním a zapojením sa do aktivít, nie sedením v laviciach. Keď sa komunita v určitom ročnom období presúva do lesa za lovom alebo na rituály, škola to jednoducho nerešpektovala. Riešenia, ktoré fungujú, nevznikajú vnucovaním, ale spoluprácou.
Viac inšpiratívnych rozhovorov nájdete TU
Ako interpretovať kultúru niekoho iného tak, aby ste z neho neurobili len pasívny objekt svojho výskumu, ale skutočného partnera v dialógu?
To je otázka, ktorá ma sprevádza celou kariérou a neexistuje na ňu jednoduchá odpoveď. Vo svojej knihe hovorím otvorene: nerozprávam v mene ľudí BaYaka, hovorím sama za seba – ponúkam vlastné interpretácie ich života. Snažím sa o maximálnu transparentnosť.
Jednu z ciest k nej vidím v dlhodobom vzťahu. Keď s ľuďmi trávite veľa času, naučíte sa ich jazyk a získate si ich dôveru, môžete sa ich priamo pýtať na to, ako rozumejú svetu oni sami. Moje kľúčové informátorky som nevnímala len ako zdroje dát, ale ako rovnocenné partnerky. Ďalšou cestou je neustála reflexia: pýtať sa samej seba, čo do výskumu vnášam, aké mám predsudky, čo si všímam a čo mi naopak uniká.
A potom prichádza rozhodnutie, ako s výskumom naložíte. Aj preto som napísala knihu v slovenčine pre širšiu verejnosť, a nezostala len pri odbornom článku. Z rovnakého dôvodu posielam výťažok z predaja do projektu Bwanga, ktorý prevádzkuje mobilné kliniky v konžskom pralese. Je to môj spôsob, ako sa usilujem o reciprocitu.
Musím však dodať, že dnes už nejde len o osobnú voľbu jednotlivých výskumníkov. Na tento problém v súčasnosti aktívne apelujú mnohé grantové agentúry. Keď dnes uchádzač žiada o výskumný grant, čoraz častejšie musí presne ukázať, ako plánuje komunitu zapojiť a aký konkrétny úžitok z toho pre ňu vyplynie. A to je podľa mňa správny smer.
Čo na živote BaYaka vás fascinuje? Čo na ňom obdivujete? A čo by sme sa od nich mohli naučiť?
BaYaka sú pre mňa inšpiratívni najmä v troch veciach: v spolupráci medzi ženami, v spôsobe, akým celá komunita zdieľa zodpovednosť za výchovu detí, a v tom, že bremeno politického života nesú naozaj všetci. Keď nejaká žena vidí plakať cudzie dieťa, bez váhania mu ponúkne prsník. Matka môže kedykoľvek odísť, pretože vie, že ľudia sa o jej dieťa postarajú. Deti počas dňa prejdú náručím zhruba dvadsiatich piatich rôznych ľudí. To nie je žiadne komunitné klišé – ide o konkrétnu, každodennú prax. A každý člen komunity aktívne bráni tomu, aby si niekto uzurpoval moc nad ostatnými. Nie preto, že by im to prikazovali nejaké pravidlá, ale preto, že tak jednoducho žijú.
Fascinuje ma tiež to, ako sa deti učia. V jazyku yaka dokonca ani neexistuje slovo pre vzdelávanie v našom zmysle – hovoria o zdieľaní múdrosti, kaba majéle. Deti nasávajú poznatky pozorovaním, zapájaním sa do života a pohybom v lese. Ich zmysly nevalcujú hromady informácií vytrhnutých z kontextu – dostávajú k nim len to, čo má v danej chvíli zmysel, čoho sa môžu dotknúť, čo si môžu vyskúšať a následne sa vrátiť k hre.
Čo by sme sa od nich mohli naučiť? Ťažko povedať – a nechcem to zjednodušovať. Nemyslím si, že dokážeme jednoducho prevziať rodičovské praktiky ľudu BaYaka, keďže žijeme v úplne inom prostredí a kontexte. No pohľad na ich svet nám pomáha uvedomiť si, že náš model nie je jediný správny. A presne to považujem za nesmierne cenné.
V čom sú BaYaka iní? Môžete sa s nami podeliť o nejaké zaujímavosti z ich každodenného života?
BaYaka sú takzvaná egalitárna spoločnosť – nemajú náčelníkov, nikto nemá formálnu moc nad ostatnými. Ak sa niekto pokúsi správať ako vodca, komunita ho skoriguje – smiechom, iróniou, verejným zosmiešnením, alebo jednoducho tým, že ho prestanú počúvať. Ženy majú silnú pozíciu a aktívne sa bránia mužskému násiliu – spoločne, solidárne.
A ešte jedna vec, ktorú možno nečakáte: zmysel pre humor. BaYaka sa veľa smejú, veľa si robia žarty – aj z cudzincov, aj zo seba navzájom. Smiech je u nich spoločenský tmel.
Čo najdôležitejšie ste sa počas toho roka a pol v Kongu o tom, čo znamená byť človekom, naučili vy sama o sebe?
Terén ma naučil pokore. Prišla som s otázkami a odišla s ďalšími – len lepšími. A naučila som sa, že to, čo nás spája so všetkými ľuďmi, prevyšuje to, čo nás rozdeľuje: túžime po uznaní, po láske, po bezpečí a po tom, aby sa naše deti mali dobre.