Katarína Urban Richterová je významnou postavou podcastovej scény, ktorá svoje dlhoročné skúsenosti z rozhlasu pretavila do modernej audio tvorby. Stala sa dokonca jednou z 5 finalistiek na prvom svetovom podcastovom akcelerátore v Los Angeles.
Jej vášeň pre podcasty a novinársku profesiu ju zaviedli na svetovú úroveň, spolupracovala s renomovanými médiami a získala prestížne ocenenia. Vytvárala reportáže pre New York Times, CNN, spolupracovala s BBC, ORF, ale aj so slovenskými médiami.
V rozhovore nám prezradila:
- ako objavila podcasty a prečo ju fascinovali,
- aké sú výzvy naratívnych podcastov – prečo sú časovo náročné a ako sa líšia od tradičných rozhovorov,
- ako si vyberá témy a s kým najčastejšie spolupracuje,
- o medzinárodných úspechoch – o spolupráci s BBC, New York Times či ako získala ocenenie Lovie Award,
- o čom je ocenený podcast The Secret Struggle for Cold War Dominance,
- ako pripravuje podcasty Tajné korene alebo Moderná láska,
- a ako si buduje vzťah so svojimi poslucháčmi.
Po rokoch v rozhlasovom vysielaní ste objavili podcasty. Čo vás na tomto médiu tak fascinovalo, že ste sa rozhodli venovať mu svoju kariéru?
V RTVS (dnes SRTV) som pracovala viac ako 15 rokov v anglickom vysielaní Radio
Slovakia International. Bolo to nádherné obdobie, mala som možnosť naučiť sa množstvo vecí. Okolo roku 2013 – 2014 som objavila podcasty. Spoznala som ich najprv cez legendárne tituly ako This American Life a Radiolab. Úplne ma očarili. Napriek tomu, že sa zaoberali vážnymi, ťažkými témami a bola za nimi kvalitná novinárska práca, zneli odľahčene a pútavo, boli plné príbehov, prekvapení, a nebolo v nich cítiť pátos, či odstup od poslucháča. Nadchlo ma aj to, že môžem počúvať, čo chcem – kedy chcem, čo možno dnes neznie veľmi výnimočne, ale pred érou podcastov sme ozaj počúvali úplne inak.
V tomto období podcasty v Amerike zažívali obrovský boom, no na Slovensku boli raritou. Počúvala som vtedy (a ešte stále počúvam) hodiny a hodiny denne a veľmi rýchlo som pochopila, že toto je moje ďalšie médium! Krátko nato sa mi podarilo dostať do prvého podcastového akcelerátora na svete, ktorý organizovala New York Public Radio WNYC – legendárna stanica, ktorá stojí za podcastmi ako Radiolab či Freakonomics Radio. Stala som sa jednou z piatich finalistiek, a zároveň jedinou ne-Američankou v tomto prestížnom programe. Vtedy sa mi otvoril podcastový svet a totálne si ma získal – vyzerá, že doteraz! Rozhlas, respektíve audio je moje prvé a srdcové médium a podcasty v mojom ponímaní sú moderným rozšírením, alebo pokračovaním rozhlasového vysielania. Aktuálne sa predstavujem ako novinárka a podcastová producentka (Úsmev).
Aké boli vaše prvé skúsenosti s tvorbou podcastov? Zmenilo sa niečo v spôsobe, akým pristupujete k tvorbe obsahov počas vašich rokov v tejto oblasti?
Podcasty tvorím už 10 rokov a som veľmi rada, že som za ten čas mala priestor pracovať na viacerých formátoch. Spočiatku som produkovala podcasty, ktoré sa opierali o rozhovory – interview. Ale postupne sa to vyvíjalo, prepájala som rozhovory, autentické nahrávky, osobné výpovede a príbehy s vysvetleniami odborníkov. A postupne som prešla aj k naratívnym podcastom, alebo audio-dokumentom, ktoré sú mojou špecialitou.
Naratívne formáty sú na Slovensku veľmi výnimočné. Aké výzvy prináša tvorba takýchto podcastov?
Naratívne podcasty sa stali mojou srdcovkou. Podobajú sa audio-dokumentom v tom, ako znejú, ale aj v tom, ako sa tvoria. Tému poctivo novinársky začnem objavovať z rôznych uhlov, strán, pátram po dátach, informáciách, zisteniach, novinkách a nečakaných súvislostiach a poslucháča beriem na tento „objavný výlet“ so sebou. Z poslucháčskych emailov a reakcií viem, že práve toto sa im páči. Keď začínam robiť na takomto podcaste, nikdy neviem, ako presne dopadne.
Prečítajte si aj: Vedkyňa Lenka Belicová: Vysoko kvalifikované ženy na nedostávajú na vyššie pozície
Naratívne podcasty sú fantastické, ale aj ťažké. Vyžadujú si oveľa viac času a práce, ako rozhovorové podcasty. Často nahráte niekoľko hodín materiálu na jednu 40-minútovú epizódu z takejto série. Tému, ktorú spracúvam v naratívnom podcaste často podávam cez príbehy, no zároveň to všetko dopĺňam reportážnymi nahrávkami a dátami a všetko fact-checkujem. Veľa času trávim strihom, post-produkciou, detailne sa tu pracuje so scenárom, dramaturgiou, ale aj hudbou. Avšak cieľom je, aby si poslucháč túto prácu nevšimol. Všetko to musí znieť pútavo, zaujímavo, odľahčene, ako keby sa to len tak celé dialo pred mojím mikrofónom.
Ako vyberáte témy pre svoje projekty?
Témy si vyberám v závislosti od typu projektu, na ktorom pracujem. V rámci mojej podcastovej tvorby často spolupracujem s klientmi, ako sú firmy či neziskové organizácie, ktoré ma oslovia aby som im naštartovala podcast, alebo ho pomohla tvoriť. S týmito organizáciami často pracujem na témach, ktoré považujú za dôležité a chcú ich odprezentovať, a na mne je, aby som našla najlepší spôsob a formát na takýto podcast. V niektorých prípadoch ide o krátke minisérie, v iných o dlhodobé projekty.
Ďalšou veľkou skupinou podcastov, ktoré tvorím, sú moje autorské novinárske podcasty, kde si témy definujem sama. Tematicky sa nedržím jednej oblasti; dôležité je, aby bola téma zaujímavá, ponúkala priestor na rôzne pohľady. V podcastoch som pokryla už naozaj všeličo: od elektro-mobility, cez menšiny a lásku, od histórie, sveta tajných služieb a špiónov, po mladých ľudí či prekvapivo rebelský svet štrikovania. A všetky ma veľmi bavili!
Vytvorili ste aj podcast o Ukrajine a jej ľuďoch. Aké skúsenosti a príbehy vás najviac zasiahli pri tomto nahrávaní?
Táto podcastová séria sa volá Noví Susedia. Vymyslela som ju pár dní po ruskej invázii na Ukrajinu a spustení celoplošnej vojny. Po prvotnom zhrození prišli otázky – kto sú Ukrajinci a Ukrajinky, ktorí k nám utekajú? Kto sú títo naši noví susedia? Čo o nich viem? Pýtala som sa dokopy asi 6 mesiacov a výsledkom je podcast, v ktorom predstavujeme modernú Ukrajinu a jej ľudí. Hovoríme o jej histórii, kultúre, ale aj o nových technológiách, otvárame tradičné témy ako jedlo, sviatky či šport, ale zabŕdame aj do jazykovej politiky, či kultúrneho kolonializmu.
Veľkou inšpiráciou pri tvorbe podcastu boli moje „nové susedy“, Maryna a Uľa Osipové, ktoré utiekli pred vojnou z Charkiva. Veľmi otvorene so mnou hovorili o ich úteku, ale aj o tom ako mladá, vtedy 15 ročná Uľa, zo dňa na deň odmietla ruštinu, ktorú dovtedy často používala a začala hovoriť výlučne po ukrajinsky.
„Mnohé rozhovory pre tento podcast boli veľmi emocionálne a končili slzami.“
Spomínam si však na rozhovor s mladými baletkami, ktoré utiekli z Charkivu. Každá z nich mi opísala svoj príbeh, strach o rodinu, ktorá zostala na Ukrajine, či obavu o vlastnú budúcnosť, no slza nepadla ani jedna. Vraj baletky sú zvyknuté na bolesť a nič ich nezlomí.
Tento podcast bol pre mňa veľkou školou. Okrem emócií, ktoré som si snažila strážiť, som veľmi dbala na fakty a presné údaje a je to prvýkrát, čo som pri podcaste využila spoluprácu fact-checkera. Podcast dostal niekoľko prestížnych nominácií na rôzne podcastové a novinárske ceny, ale mám pocit, že najsilnejšie ocenenie zaň dostala moja kolegyňa, producentka Oxana Ferancová. Keď si v kaviarni kupovala kávu a držala tričko Noví Susedia, mladá čašníčka ukrajinského pôvodu jej veľmi ďakovala, že sme jej krajinu a ľudí predstavili Slovensku. Neviem, či náhodou nedostala aj koláč zdarma.
V roku 2024 vám vyšli dve podcastové série. Jednou z nich bol podcast Tajné korene. Prezradíte nám, čomu sa venuje?
V podcastovej mini-sérii Tajné korene hovoríme o osobných a rodinných príbehoch, o tom, ako blízko súvisia s veľkými dejinami nášho územia, ale aj o prekvapeniach, ktoré skrývajú, a o tom, prečo sa nám oplatí poznať naše rodostromy. Nájdete tu príbehy stand-up komika a „profesionálneho Žida“ Michaela Szatmáryho, moderátorky Oľgy Džupinkovej – hrdej Rusínky, ale napríklad aj herečky Táňi Pauhofovej, ktorá v ňom prvýkrát verejne hovorí o svojich chorvátskych koreňoch.
Obávala som sa, že budem musieť ľudí na tému prehovárať, ale prekvapivo hovoriť o rodinných koreňoch, o tom, kto sme, aká je naša identita, a s akými predsudkami musíme bojovať – išlo hladko a chuť bola veľká. Ľudia mi ukazovali ich zvyky, domovy, nadšene sme spolu listovali v ich rodostromoch a s emóciami spomínali na ich predkov. Hovorili so mnou veľmi otvorene a nevyhýbali sme sa ani ťažkým a odvráteným stránkam ich rodinných histórií, a pýtali sme sa, ako súvisia s veľkými dejinami. Ide o veľmi osobné rozprávania, intímne a dojímavé spovede, ale aj bolestivé zistenia ktoré dopĺňam o historický kontext.
„Snahou podcastu bolo ukázať, že Slovensko je a vždy bolo veľmi multi-kultúrnym územím a naše dnešné korene sú ozaj veľmi pestré.“
Musím povedať, že pri žiadnom inom podcaste mi neprišlo tak veľa správ od poslucháčov, v ktorých mi písali o ich vlastných rodinných príbehoch. Z ich reakcií bolo jasné, že téma rodinných koreňov je „in“, že sa nad ňou mnohí zamýšľajú, že túžia poznať nielen svoje korene, ale aj korene Slovenska a chápať ich v súvislostiach. A navyše bolo z tejto spätnej väzby veľmi cítiť aktuálnosť témy, potrebu hovoriť o tom, že Slovensko je domovom ľudí, v ktorých sa snúbia mnohé kultúry, národnosti a etnicity. Aby to však neznelo celé príliš ťažko, snažím sa, aby bol podcast uvoľnený, vycestujem v ňom na rôzne road-tripy a „stretnem sa“ s Warholom, ale aj s Deduškom Večerníčkom. Podcast si môžete vypočuť na Denníku N a vznikol vďaka podpore Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.
V podcaste Krajina Mladých sa venujete téme mladých ľudí. Aké výzvy a problémy sú podľa vás najaktuálnejšie pre mladú generáciu na Slovensku?
Krajinou mladých žijem už 5 rokov a stále ma neprestáva udivovať, aký plný, zaujímavý a často aj ťažký je život dnešných mladých ľudí. Na podcaste spolupracujem s Radou mládeže Slovenska. Jeden z najsilnejších dielov tohto podcastu z minulého roku bol o strachu, či pocite bezpečia po streľbe na premiéra Fica. Pri jeho nahrávaní som so zatajeným dychom počúvala, čoho sa mladí ľudia na Slovensku naozaj boja. Téma strachu sa často objavovala aj v rozhovoroch po spustení ruskej vojny na Ukrajine, ale neistota a obava z budúcnosti často vypláva na povrch aj pri diskusiách s mladými o témach bývania, budovania si kariéry…
Mladí ľudia reflektujú všetko, čo sa deje v našej spoločnosti, a zároveň je to veľmi rôznorodá skupina. Témy, ktoré v dnešnej generácii mladých rezonujú oveľa viac, ako napríklad v čase, keď som ja patrila medzi mladých, je určite téma duševného zdravia, enviromentálne témy, ale aj život v digitálnej dobe a veľký tlak na dokonalý vzhľad (najmä u mladých dievčat).
Často ma prekvapí s akými vlastnými predsudkami, či úsudkami idem do prípravy nejakej témy a ako ma veľmi rýchlo mladí ľudia vyvedú z omylu.
Vaša práca vás priviedla k spolupráci s medzinárodnými médiami ako New York Times, CNN a BBC. Aký bol váš najväčší profesionálny zážitok z tejto spolupráce?
S medzinárodnými médiami spolupracujem dlho. Väčšinou ide o pokrývanie veľkých tém, udalostí, momentov, ktoré sa dejú na Slovensku. Nejde len o to, že reportujeme, či nahrávame v angličtine, ale často je dôležité doplnenie kontextu, vysvetlenia významu daného momentu, alebo témy pre Slovensko. Takéto „prekladanie“ spoločenských tém na Slovensku pre zahraničných poslucháčov bolo aj mojou prácou v Radio Slovakia International a možno vďaka tomu dnes lepšie viem, čo dané médium potrebuje, kde mám doplniť kontext…
Streľba na premiéra minulý rok bola témou, o ktorú sa prirodzene zaujímali mnohé svetové média. Veľmi zaujímavé bolo pre mňa pracovať na nej pre New York Times a sledovať aké prísne štandardy na overovanie informácií u nich vládnu. Rovnako pútavé bolo sledovať zaskočenie, či prekvapenie rôznych inštitúcií na to, že im volajú z New York Times. Naopak, v rozhovoroch s ľuďmi tesne po tejto streľbe bolo vidieť, že oveľa dôležitejšie ako meno média bolo pre nich vyjadriť sa.
Za podcast The Secret Struggle for Cold War Dominance ste spolu so sestrou získali prestížne ocenenie Lovie Award. Ako vnímate tento úspech a čo pre vás znamenal?
Secret Struggle je moja veľká srdcovka. Je to podcast o tajných službách, operáciách
a agentoch v období Studenej vojny, ktorý však prináša úplne nové informácie, ktoré historici odhalili posledných pár rokov. Špionážne veci ma vždy fascinovali, ale len ako filmového diváka. Avšak, keď mi moja sestra Daniela, ktorá sa venuje bezpečnostným štúdiám a prednáša na King’s College London začala rozprávať o tajných výcvikoch či operáciách, ktoré objavila v nejakom archíve, pochopila som, že to musím nahrať. Do podcastu sme pozvali najprestížnejších historikov a odborníkov z celého sveta. V podcaste tak prejdeme od Československa, Poľska, Nemecka, do Vietnamu, Konga, či Libanonu. Formát, ktorý som zvolila mal za cieľ spraviť historický výskum pútavým a ľahko počúvateľným.
Zapájam tu storytelling, vysvetľujem veľa o daných krajinách, situácii, v ktorej boli počas Studenej vojny, ale potom aj s pomocou odborníkov vysvetľujeme ako fungoval celý svet tajných služieb, komunikácie, odpočúvania, fake news a podobných vecí a aký to má presah či dopad aj na dnešný „tajný“ svet.
Podcast som tvorila v roku 2020, počas najťažších mesiacov lockdownu, všetko som nahrávala a editovala v mojej spálni a spájala sa s respondentmi online. Bolo to úplne sureálne. Avšak téma ma veľmi chytila a najlepšie na tom celom bolo, že som mohla na projekte spolupracovať s mojou sestrou. Keď podcast získal ocenenie najlepšieho európskeho podcastu v oblasti vedy a výskumu, bol to pre mňa silný signál, že to ako som sa rozhodla robiť podcasty, mať ich poctivo naštudované, podložené faktami, rozpovedané storytellingovo a pútavo, so silnou post-produkciou, je tá správna cesta.
Podcasty sú často považované za veľmi intímne médium. Ako vnímate tento typ komunikácie a čo pre vás znamená, že sa môžete priamo spojiť so svojimi poslucháčmi?
Súhlasím s vami, že podcast je veľmi intímne médium. Je to podľa mňa najmä tým, že sa počúvajú často cez sluchátka priamo do uší, nefungujú ako prísluchové médium, čo je spôsob ako sa často počúva prúdové rozhlasové vysielanie – že ho máte pustené niekde v miestnosti ako „křoví“. Pri podcaste funguje intencionalita: „tento podcast som si vybrala ja, aby ku mne hovoril.“ Vieme aj, že poslucháči sú naviazaní na moderátorský hlas podcastu, spájajú si ho s ním. V podcastoch hovoríme často oveľa menej proklamatívne, menej strojene, ale viac uvoľnene, ako keby vám čosi hovoril váš kamarát.
Fanúšikovia podcastov, ktorí počúvajú veľa mi určite dajú za pravdu, že s podcastmi
máme zároveň spojených mnoho momentov z našich životov. Hovorí sa tomu
„podcastový soundtrack života“. Ja napríklad presne viem, kde som bola keď som
počúvala podcast Serial (čo je true-crime podcast na pokračovanie, ktorý podcasty dostal do mainstreamu a predstavil toto médium miliónom ľudí), alebo Stuff the British Stole. Tie miesta sa mi dodnes spájajú s týmito podcastmi.
Koncom minulého roka vyšiel váš podcast Moderná láska. Aké témy v ňom rozoberáte a aké nové pohľady na vzťahy sa snažíte priniesť?
Áno, posledný pol rok som žila láskou a počúvala neskutočné love-stories. Bolo krásne na chvíľu zabudnúť na politickú a inú situáciu a len sa rozprávať o láske a o tom, ako ju kto vníma, prežíva, oslavuje. V podcaste som sa pýtala odkiaľ pochádzajú naše predstavy o tom, ako má vyzerať láska a akými pravidlami sa riadi. Máme to všetci rovnako, alebo záleží na tom, odkiaľ pochádzame – z akej rodiny, kultúry či, náboženstva? V čom sa náš prístup k láske líši a v čom nás téma lásky spája?
Začala som sa na tieto otázky pýtať, zisťovať. Najprv mi každý tvrdil, že všetko je rovnaké, láska je láska a bodka. Ale pod povrchom som našla neskutočne zaujímavé zistenia. Hovorila som napríklad so single mladou ženou, ktorá hľadá lásku v malej moslimskej komunite na Slovensku, o tom, aké výzvy, ale aj dilemy, musí pritom riešiť. Mladá židovka mi vysvetľovala ako vyzerajú rituálne prípravy na ortodoxnú židovskú svadbu, mladý maďarský pár bol ochotný sa so mnou rozprávať len dva dni pred ich svadbou, ale hovoríme aj o tom, že 700 hostí je úplný štandard na vietnamskej svadbe.
„Pre mňa boli veľmi zaujímavé aj hĺbkové debaty o vyzretých, dlhodobých vzťahoch.“
Poľsko-slovenský pár mi vysvetľoval, že život v kultúrne zmiešanom vzťahu je ako hrať šport s hendikepom. A musím sa priznať, že epizóda o rómskej láske bola pre mňa jednou z najobjavnejších. Myslela som, že budeme hovoriť o tradíciách a hudbe na svadbe, ale skončili sme pri úplne iných, veľmi hlbokých témach.
Aj takáto „ľahká“ téma, akou je láska, otvára dvere k veľkým celospoločenským témam, pri každej menšine k iným samozrejme. Pri nahrávaní debát s ľuďmi o tom ako prežívajú lásku mi vystalo mnoho otázok, a tak som oslovila aj viacerých odborníkov a odborníčok, aby mi napríklad vysvetlili, prečo určujú hviezdy dátum svadby vo vietnamskej tradícii, prečo sa u nás nevesta prenáša cez prah, alebo ako funguje psychická aj telesná očista v židovskej viere. Psychológ Aleš Bednařík mi naprieč celým podcastom vysvetľuje, aké sú a čím sa vyznačujú rôzne fázy, alebo štádiá lásky.
Mnoho podcasterov sa dnes snaží vytvoriť obsah, ktorý rezonuje s publikom. Aké sú podľa vás kľúčové faktory, ktoré robia podcast úspešným a ako sa vy vyrovnávate s výzvami, ktoré prináša neustále sa vyvíjajúca digitálna krajina?
Podľa mňa existuje niekoľko kľúčových faktorov, ktoré robia podcast úspešným. Prvým je určite téma – musí byť relevantná, zaujímavá a ak sa dá, tak aj výnimočná, alebo v niečom nová/iná. Dôležité je tiež, aby podcast prinášal niečo hodnotné, či už je to inšpirácia, informácie a ich prepojenie, ukázanie súvislostí, alebo nový pohľad. Poslucháči sú už dnes viac citliví na kvalitu zvuku, produkcie a spracovania. Čoraz viac, najmä v zahraničných podcastoch, sa hráme s formátom a podávame tému inak, ako len cez štandardný formát rozhovoru. Hráme sa s miešaním fikcie a dokumentárnych zvukov, so zvukmi z reportáží, audio-diárov… Zaujímavé, najmä pri veľkých novinárskych podcastových projektoch, je aj sledovať ako sa osobnosť moderátora vlieva do samotného podcastu. Prečo práve on/ona má rozoberať túto tému?
Obrovskou témou je práca s publikom, budovanie komunity z poslucháčov, posúvanie podcastového obsahu na viaceré, nielen zvukové, platformy, podporovanie podcastu obrazom, fotkami, newslettrom, udržiavanie vzťahu a „spojenia“ s poslucháčmi. Rok 2024 bol pre podcasty, najmä v zahraničí, veľkou výzvou, niektoré z najväčších svetových podcastov prešli na sprístupnenie, alebo čiastočné uzavretie ich obsahu len pre predplatiteľov. Podcasty si prechádzajú vývojom, majú lepšie aj horšie roky, ale myslím, že nekončia, práve naopak, podľa mňa je budúcnosť podcastov veľmi sľubná. A podpora od poslucháčov bude v nej kľúčovou.
