Len pred pár dňami som si niekoľkokrát prečítala post od Michala Siváka, ktorý pochádza zo Stropkova, z rómskej rodiny, a dnes pôsobí ako učiteľ na Súkromnej základnej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním v Bratislave.
Mám rada jeho ľudský prístup a snahu o inklúziu a prijatie rozmanitosti, ktorá nás všetkých obohacuje. A vôbec pre mňa nebolo prekvapením, keď v júni tohto roka získal Cenu verejnosti v rámci ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska 2025. Verejnosť mu odovzdala svoje hlasy v ankete, ja tiež.
Obdivujem na ňom, že nie je človek, ktorý školstvo kritizuje zvonku. Sám si prešiel rôznymi školskými prostrediami, a práve jeho skúsenosť odzrkadľuje to, akú veľkú úlohu môže mať učiteľ v živote dieťaťa.
Svojím postom o 10 red flags slovenského školstva ma vrátil do detstva, ale pripomenul mi aj vety a situácie, s ktorými som sa stretávala ešte aj počas základnej a strednej školy našich detí. Skutočnosť, že to stále pretrváva, je viac než smutná.
„Z teba nikdy nič nebude.” „Veď ostatní to zvládajú.” „Načo sa stále pýtaš?” „Nevšímaj si ich.” „Ty na to nemáš.”
Poznáte tieto vety? Ovplyvnili vás? Strašia vás aj po rokoch? Mňa niektoré veruže aj áno. Zavŕtali do mňa červíka pochybnosti. Ale toho nesprávneho je oveľa viac…
Keď sa rodič musí doprosovať podpory pre vlastné dieťa
Predstavte si rodiča, ktorý roky chodí do školy, vysvetľuje, prosí, upozorňuje a hľadá spôsob, ako svojmu dieťaťu pomôcť. Namiesto partnera však v škole nachádza protivníka. Ak rodič miesto spolupráce neustále naráža na zatvorené dvere, frustrácia postupne prerastá do bezmocnosti. A niekedy aj do pocitu, že zlyhal on sám. Rodič a škola by nemali stáť na opačných stranách. Majú rovnaký cieľ – aby sa dieťaťu darilo.
Keď sa chyba dieťaťa stane predstavením pred celou triedou
Čítanie nahlas môže byť úplne obyčajnou súčasťou vyučovania. Pre dieťa s dyslexiou však môže znamenať niečo úplne iné. Zakoktá sa. Pomýli. Trieda čaká. Niekto sa zasmeje. A dieťa si nezapamätá to, že sa naučilo nové slovo. Zapamätá si predovšetkým pocit hanby. Nie každé precvičovanie totiž pomáha. Niekedy môže dieťa naučiť skôr to, že je bezpečnejšie mlčať a nevystavovať sa pozornosti.
Rozdiel medzi podporou a ponížením môže byť prekvapivo malý. Niekedy stačí dať dieťaťu možnosť voľby.
Keď učiteľ môže ponížiť, ale žiak sa nesmie ozvať
„Lebo som to povedal.” Pre mnohých z nás je to jedna z viet, ktorá dokonale vystihuje školskú autoritu minulosti. Učiteľ mal pravdu preto, že bol učiteľ. Žiak mal poslúchať. A ak sa mu niečo nepáčilo, najlepšou odpoveďou bolo mlčať. Lenže rešpekt sa nedá vynútiť. Ak môže dospelý prekročiť hranicu, no dieťa nemá právo povedať, že mu to ublížilo, nejde o rešpekt. Ide o moc. A autorita, ktorá sa bojí spätnej väzby, nie je veľmi pevná autorita.
Dobrá škola nemusí znamenať školu bez pravidiel. Práve naopak. Deti potrebujú hranice. Potrebujú však zároveň vedieť, že aj dospelý môže urobiť chybu a že na ňu možno upozorniť.
Keď sa šikana rieši jednou vetou
Ak neprávosť odbijete radou, aby ju obeť ignorovala, zodpovednosť sa presúva z dospelého na dieťa, ktoré na to nemá silu ani moc. Prehliadanie problému však nie je riešenie. Šikana nezmizne, len sa presunie mimo dohľadu dospelých. Vyriešiť ju treba tam, kde vzniká, a to dôsledným zásahom dospelých, nie tichom obete.
A potom sú tu ďalšie red flags…
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Niektoré vety v nás zostanú pridlho
Možno sme si ich zo školy odniesli ako drobnosti. Jednu poznámku, zlú známku, výsmech pred spolužiakmi alebo vetu, ktorú učiteľ povedal asi bez toho, aby si uvedomil, čo v dieťati zanechá. Lenže deti si z takýchto momentov väčšinou nevytvárajú len spomienky. Tvoria si z nich predstavu o sebe.
No nehľadajme vinníkov… Radšej si všímajme veci, ktoré sme kedysi považovali za normálne a ktoré už normálne byť nemusia. Škola nemá deti naučiť, že chyba je hanba. Má ich naučiť, že chyba je súčasť učenia. Nemala by ich učiť báť sa autority. Mala by ich naučiť rešpektovať druhých a zároveň rešpektovať aj seba. A nesmie byť miestom, z ktorého si dieťa odnáša pocit menejcennosti. Nech je miestom, z ktorého vyletia šťastné deti.