Rodina je podľa vedca Bianchiho najvýznamnejším prvkom spoločnosti, ale zároveň aj hlavným nástrojom vykorisťovania žien. Spoločenské normy často očakávajú, že žena „odovzdá žezlo” materstvu, čím sa môže obmedziť jej profesionálny rozvoj.
V stredu 12. marca 2025 sa konalo výročné stretnutie Charty diverzity Slovensko, združujúcej všetkých zamestnávateľov na Slovensku, ktorého súčasťou je aj združenie Akčné ženy.
Na témy debaty: “Prečo stále nie je dosť žien na riadiacich pozíciách vo firmách a čo sa s tým dá robiť? Čo funguje a čo nefunguje v búraní rodových stereotypov (nielen) na pracovisku? A aký vplyv má na kariérny rast žien atmosféra v spoločnosti?” sa vyjadroval aj vedec doc. PhDr. Gabriel Bianchi, PhD., DrSc. Podelil sa o postrehy a skúsenosti z vedeckej obce.
Podpora žien nielen na pracovisku: Realita a výzvy
Rodová rovnosť na pracovisku i v spoločnosti je stále aktuálnou témou, ktorá rezonuje v odborných aj verejných diskusiách. Hoci v posledných desaťročiach došlo k výrazným zmenám v postavení žien, na Slovensku pretrvávajú nerovnosti, ktoré majú komplexné spoločenské, kultúrne aj systémové korene. Vedec doc. PhDr. Gabriel Bianchi, PhD., DrSc., sa v rámci diskusie venoval analýze týchto problémov a naznačil aj možné riešenia.
Príčiny platovej nerovnosti
Podľa Gabriela Bianchiho platová nerovnosť na Slovensku vyplýva z viacerých faktorov. Hoci legislatíva zakotvuje nástroje na elimináciu rodových rozdielov, ich uplatňovanie v praxi často zaostáva. Napríklad audit Slovenskej akadémie vied preukázal nulový platový rozdiel medzi mužmi a ženami, avšak tento stav bol dosiahnutý vďaka jednotným tarifným platom. Skutočný problém vzniká pri financovaní vedeckých projektov, kde väčšinu dobre financovaných projektov získavajú muži. To naznačuje, že nerovnosť nie je len otázkou oficiálnych miezd, ale aj širších štrukturálnych podmienok.
Historický kontext boja za práva žien
Feministické hnutia prešli štyrmi vlnami, pričom každá z nich priniesla nové zmeny a výzvy. Prvá vlna (koniec 19. – začiatok 20. storočia) bola zameraná na politické práva žien, predovšetkým na získanie volebného práva. Hnutie bolo kolektivistické a malo jasný cieľ – občianske uznanie žien ako rovnocenných členov spoločnosti. Významné predstaviteľky tejto vlny boli napríklad Emmeline Pankhurst a Susan B. Anthony. Druhá vlna v 60. rokoch 20. storočia bola spojená so sexuálnou revolúciou a bojom za individuálne práva. Toto obdobie bolo charakteristické individuálnym aktivizmom a podporou hnutia hippies. Medzi významné osobnosti patrili Simone de Beauvoir a Betty Friedan, autorka knihy The Feminine Mystique.
Tretia vlna v 90. rokoch zaviedla koncept gender mainstreamingu, teda začlenenie rodovej rovnosti do verejného diskurzu. Bojovala proti stereotypom a zdôrazňovala rôznorodosť ženskej skúsenosti, pričom sa do popredia dostávali aj práva LGBTQ+ komunity. Významnými predstaviteľkami boli Judith Butler a Rebecca Walker. Štvrtá vlna feminizmu (od roku 2010 – súčasnosť) sa sústreďuje na digitálny aktivizmus, odhalenie sexuálneho obťažovania (napríklad hnutie #MeToo) a prekonanie tradičných spoločenských očakávaní. Dôležitým aspektom tejto vlny je individuálna statočnosť žien, ktoré verejne hovoria o svojich skúsenostiach s diskrimináciou a obťažovaním.
Rodina ako dvojsečná zbraň
Rodina je podľa Bianchiho najvýznamnejším prvkom spoločnosti, ale zároveň aj hlavným nástrojom vykorisťovania žien. Spoločenské normy často očakávajú, že žena „odovzdá žezlo” materstvu, čím sa môže obmedziť jej profesionálny rozvoj. Tento problém nie je špecifický len pre Slovensko – podobné mechanizmy fungujú aj v krajinách so silným sociálnym zabezpečením, ako je Švédsko. Rodová subjektivita, teda spôsob, akým jednotlivci vnímajú svoju rodovú identitu a roly, sa neustále mení, no predsudky a tradičné očakávania stále zohrávajú významnú úlohu.
Vedec pritom čerpá teóriu aj z knihy: Abolish the Family – ktorá provokuje k zamysleniu nad budúcnosťou starostlivosti.
Kniha “Abolish the Family: A Manifesto for Care and Liberation” od Sophie Lewis je radikálnym a provokatívnym manifestom, ktorý spochybňuje tradičnú predstavu o rodine ako základnej jednotke spoločnosti. Lewis tvrdí, že rodina, ako ju poznáme, slúži ako nástroj kapitalizmu a patriarchátu, pričom často udržiava nerovnosti a reprodukuje systémy vykorisťovania. Namiesto toho navrhuje alternatívne formy kolektívnej starostlivosti a solidarity, ktoré by mohli nahradiť súčasný model.
Autorka knihy skúma históriu požiadaviek na zrušenie rodiny, pričom čerpá z myšlienok utopických socialistov, feministických teoretičiek a revolučných hnutí minulého storočia. Poukazuje na to, že rodina nie je prirodzená či nevyhnutná inštitúcia, ale skôr sociálna konštrukcia, ktorá môže v niektorých prípadoch fungovať ako miesto útlaku, najmä pre ženy, deti a menšinové skupiny.
Lewis zdôrazňuje, že tradičná rodina je často miestom ekonomickej závislosti a emocionálneho nátlaku. Tvrdí, že kapitalizmus využíva rodinu na presúvanie bremena starostlivosti na jednotlivcov, namiesto toho, aby bola starostlivosť riešená kolektívne a spravodlivejšie rozdelená medzi všetkých členov spoločnosti.
Alternatívne modely starostlivosti
Hlavnou myšlienkou knihy je koncept kolektívnej starostlivosti, kde sa výchova detí, emocionálna podpora a vzájomná pomoc neviažu len na biologickú rodinu, ale na širšie sociálne siete a komunity. Autorka navrhuje, aby sme sa zamysleli nad novými spôsobmi organizácie vzťahov, kde by starostlivosť bola dostupná všetkým bez ohľadu na príbuzenské väzby.
Sophie Lewis čerpá inšpiráciu z rôznych sociálnych experimentov a historických príkladov, kde sa ľudia starali o seba navzájom mimo tradičných rodinných štruktúr – od komún a kolektívnych domácností až po štátom podporované modely verejnej starostlivosti.
Ako by mohla vyzerať spoločnosť založená na rovnosti a vzájomnej starostlivosti? Lewis nehovorí, že by ľudia mali úplne opustiť svoje rodiny, ale chce otvoriť priestor pre premýšľanie nad tým, či by neexistovali lepšie, spravodlivejšie a menej obmedzujúce formy starostlivosti.
Hlavným posolstvom knihy je teda tvorba komunít, ktoré by nahradili tradičné rodinné väzby v prospech kolektívnej solidarity a spravodlivejšieho rozdelenia starostlivosti v spoločnosti. Autorka kladie otázku: Čo ak by sme nemuseli byť odkázaní len na našu biologickú rodinu, ale mohli by sme sa spoliehať na širšie spoločenské siete, ktoré by nás podporovali bez podmienok?
Opatrenia na podporu žien
Slovenská akadémia vied sa snaží prijímať opatrenia na podporu žien po návrate z materskej dovolenky, napríklad poskytovaním malých grantov. Hoci sú takéto iniciatívy dôležité, posun je podľa Bianchiho stále pomalý. Ak chceme dosiahnuť skutočnú rovnosť, je potrebné nielen zavádzať nové politiky, ale aj meniť kultúrne nastavenie spoločnosti.
Podpora žien na pracovisku i v spoločnosti si vyžaduje systematické riešenia, ktoré prekračujú legislatívne opatrenia a zahŕňajú aj zmenu kultúrnych noriem. Feministické vlny ukazujú, že pokrok je možný, no vyžaduje neustálu angažovanosť a prácu. Ako upozorňuje Bianchi, „od plienok späť k vede” – teda zabezpečenie podmienok pre návrat žien do pracovného života – je kľúčovým krokom k odstráneniu rodovej nerovnosti.
