Niektoré deti prichádzajú na svet, kde ich nevíta bezpečie, ale strach, kde namiesto lásky cítia chlad a na každom kroku ich sprevádza neistota. Keď iní snívajú o hračkách či dobrodružstvách, ony snívajú o mieste, ktoré by mohli nazvať domovom.
Dá sa prerušiť kruh bolesti a chudoby, do ktorého sa narodili? Kde môžu nájsť skutočnú rodinu? A kto im podá pomocnú ruku, keď ich vlastní rodičia zlyhajú?
OZ Za dôstojný život
Od svojho vzniku v roku 2000 poskytuje OZ Za dôstojný život pomoc rodinám v kríze, deťom bez domova a ľuďom, ktorých životy poznačila strata, násilie alebo extrémna chudoba. Kľúčovým pilierom tejto misie je Centrum pre deti a rodiny Margarétka, ktoré už dve desaťročia slúži ako útočisko pre deti, ktoré bolo treba ochrániť – či už pred svetom, alebo pred vlastnými rodičmi.
Alexandra Furješová, žena, pre ktorú sa starostlivosť o deti stala celoživotným poslaním, je súčasťou tímu odborníkov, profesionálnych náhradných rodičov a vychovávateľov, ktorí denne bojujú o každý detský úsmev a lepší zajtrajšok. V rozhovore hovorí nielen o náročných osudoch detí, ktoré k nim prichádzajú, ale aj o nádeji, ktorú prináša každé úspešné umiestnenie do rodiny.
Prečítajte si: Patrícia Jarjabková Garajová: Poďakovať, odpustiť, ale aj poprosiť o odpustenie a povedať zbohom
Aká je vaša bežná každodenná náplň práce? Čomu sa venujete?
Moja práca je prevažne o sociálnych a organizačných činnostiach, ktoré sú potrebné pre fungovanie centra pre deti a rodiny. Máme štrnásť profesionálnych náhradných rodičov, vychovávateľov a odborný tím, do ktorého patria psychológovia či sociálni pracovníci. Moja úloha je teda najmä spolupracovať s týmito ľuďmi, koordinovať ich činnosť a, samozrejme, venovať sa aj samotným deťom a kolegom.
S čím momentálne najviac zápasíte? Ktoré výzvy sú pre vaše združenie tie najväčšie?
Najväčšou výzvou je pre nás udržať každodenný chod zariadenia, pretože situácia sa stáva zo dňa na deň náročnejšou. Deti, ktoré k nám prichádzajú, sú čoraz častejšie vo veľmi zlom stave – či už po fyzickej, alebo psychickej stránke. To znamená, že potrebujeme kvalitných odborníkov a ľudí, ktorí dokážu s deťmi pracovať v reálnom živote a posúvať ich ďalej.
„Našou snahou je čo najlepšie napĺňať ich potreby v rámci možností a kapacít, ktoré máme.”
Je pre vás momentálne ťažké nájsť profesionálnych náhradných rodičov?
Áno, je to ťažké. Odkedy sa finančné podmienky tejto práce zlepšili, mnohí ľudia o ňu prejavili záujem. No často si úplne nevedia predstaviť, čo všetko táto práca obnáša, alebo na ňu jednoducho nie sú dostatočne pripravení. Práca s deťmi v takýchto situáciách si vyžaduje špecifické nastavenie, kvalifikáciu a veľkú odolnosť. Je to krásna, ale zároveň veľmi náročná práca.
Čo všetko musí spĺňať profesionálny náhradný rodič?
Musí spĺňať zákonom stanovené kvalifikačné predpoklady. Nevyhnutnou podmienkou je absolvovanie prípravy na profesionálne náhradné rodičovstvo. Zároveň musí mať psychickú spôsobilosť pracovať s deťmi. A to nielen samotný rodič, ale aj jeho partner či všetci dospelí, ktorí žijú v danej domácnosti. Samozrejmosťou je aj bezúhonnosť.
Majú profesionálni náhradní rodičia ešte nejaké kurzy? Prechádzajú ďalšími školeniami?
Áno, pravidelne sa zúčastňujú rôznych školení a kurzov, ktoré im pomáhajú pri práci s deťmi. Tieto školenia sa zameriavajú napríklad na zvládanie náročných situácií, prácu s traumou, rozvoj výchovných zručností či spoluprácu s odborníkmi. Je dôležité, aby mali neustálu podporu a mohli sa ďalej vzdelávať, pretože každé dieťa prináša iné potreby a výzvy.
Prečítajte si: Veronika Hudáková o živote s endometriózou: „Okolie mi hovorilo, že preháňam.”
Ako dlho takýto proces trvá?
Príprava zvyčajne trvá približne 60 hodín, pričom jej rozsah sa odvíja aj od vzdelania záujemcov. Pre stredoškolsky vzdelaných uchádzačov je spravidla dlhšia, pri vysokoškolsky vzdelaných kratšia. Samotný nástup do praxe je však veľmi individuálny, záleží od konkrétneho človeka, jeho skúseností a schopností adaptovať sa na túto náročnú prácu.
Kto sa zvyčajne chce stať profesionálnym náhradným rodičom? Sú to ľudia bez vlastných detí, alebo je to skôr naopak?
Najčastejšie sú to ľudia, ktorí majú vlastné deti, väčšinou už odrastené. Osvedčilo sa nám, že práve tí, ktorí mali skúsenosť aj s problémovými deťmi, sú pripravení najlepšie. So svojimi deťmi si totiž prirodzene prešli náročnými situáciami – hľadali odbornú pomoc, učili sa trpezlivosti a získali pochopenie pre detské problémy. A práve tieto skúsenosti im potom veľmi pomáhajú aj pri práci s deťmi, ktoré im zveríme.
Koľko máte momentálne detí?
Momentálne máme 40 detí. Z toho 30 je umiestnených v profesionálnych náhradných rodinách a 10 detí žije v samostatnej skupine, kde sa o ne starajú vychovávatelia.
V akom stave k vám deti prichádzajú? Spomínali ste, že to má často aj fyzický aj psychický rozmer a že situácia sa zhoršuje. Viete pomenovať príčiny?
Áno, je to tak. Keď porovnávame posledných 20 rokov, jednoznačne vidíme zhoršujúcu sa tendenciu. Deti k nám prichádzajú v horšom fyzickom aj psychickom stave. Hlavnou príčinou je zhoršujúca sa sociálna situácia na Slovensku. Niektoré rodiny majú 7 – 8 detí, niekedy aj viac. Mali sme už prípad matky so 16 deťmi, pričom ani jedno nebolo v jej starostlivosti.
Za tým všetkým sú často problémy s alkoholom, strata bývania či celková nezodpovednosť zo strany rodičov. To všetko, žiaľ, dopadá na deti. Ony sú tie, ktoré nesú najväčšie následky.
Čo sa s tým dá robiť do budúcna?
Je to veľmi náročná otázka. Potrebujeme robiť osvetu a individuálne pracovať s rodinami, no ak im chýba mentálny potenciál alebo základná motivácia, dosiahnuť skutočnú zmenu je veľmi ťažké.
Rovnako musíme systematicky pracovať s deťmi už od útleho veku, napríklad aj v rómskych komunitách, viesť ich k zodpovednosti, aby si osvojili zdravé návyky a iný pohľad na život. Ak tento proces neuchopíme a nebudeme venovať pozornosť aj regulácii pôrodnosti v rizikových skupinách, štát bude v budúcnosti čeliť veľmi náročnej situácii.
Vidíte nejaké svetielko na konci tunela?
Osobne áno. Pre mňa je na tejto práci najkrajšie, keď sa podarí sprostredkovať adopciu alebo pestúnsku starostlivosť. Keď dieťa nájde nový, milujúci domov a rodinu, ktorá ho chce prijať a skutočne sa oň starať, to je ten moment, ktorý dáva našej práci najväčší zmysel.
Prečítajte si: Zuzana Dravecká Mikulová: Deti chcú s chuťou hrať koledy doma aj na koncerte
Máte prehľad aj o adopciách? Vidíte rozdiel medzi tým, ako to bolo kedysi a ako je to teraz?
Aj toto patrí k našej práci. Zabezpečujeme celý interakčný proces s budúcimi rodičmi.
Vidno, že situácia sa postupne mení. Rodí sa menej detí, a preto možno do budúcna očakávať, že samotný proces adopcie by sa mohol urýchliť. Samozrejme, adopcia je vždy náročný proces. Pre ľudí, ktorí veľmi túžia po dieťati, je čakanie ťažké. No má to aj svoje opodstatnenie. Aj keď žena otehotnie, deväť mesiacov čaká, kým sa dieťa narodí. Podobne aj adopčný proces potrebuje určitý čas, najmä na to, aby sa vytvorili prvé väzby a interakcie.
Pri menších deťoch proces zvyčajne postupuje rýchlejšie, no potom nasleduje súdna cesta. Sama o sebe nie je veľmi komplikovaná, ale zaberá veľa času. Preťažené súdy totiž vybavujú všetky zákonné lehoty a pojednávania pomaly, a tým celý proces predlžujú.
Koľko úspešných adopcií cez vás prebehne? Ako sa vám v tomto smere darí?
Ročne ide približne o 20 detí. Tento údaj však nie je vždy možné určiť okamžite, keďže mnohé deti prichádzajú najskôr do pestúnskej starostlivosti a až neskôr sa pestúni rozhodnú pre adopciu.
Môžeme sa však pochváliť, že sme získali aj ocenenie od ministra práce, sociálnych vecí a rodiny za sanácie rodín a za umiestňovanie detí do profesionálnych náhradných rodín. Je to pre nás veľká česť a sme na to hrdí. Takže áno, darí sa nám.
Ako prebieha adopcia? Keď si chcem adoptovať dieťa, aký dlhý proces ma čaká?
Najskôr absolvujete prípravu, ktorú väčšinou zabezpečujú úrady práce. Potom vás zaradia do zoznamu žiadateľov. Súčasne existuje aj zoznam detí, ktoré sú voľné a pripravené na náhradnú starostlivosť. Ako žiadateľ si vyberáte práve z tohto zoznamu.
Keď si vyberiete dieťa, príde vám súhlas na sprostredkovanie vzťahu s ním – ten dostaneme aj my. V tom momente nás kontaktujete a my zabezpečujeme prvé stretnutie. Vždy je pri ňom prítomný psychológ, spočiatku aj sociálny pracovník. Pri týchto interakciách ide o to, aby sa postupne vytváral vzťah, aby ste dieťa spoznali čo najlepšie – jeho zvyklosti, denný režim a podobne.
Nasledujú pravidelné stretnutia a neskôr aj krátkodobé pobyty, napríklad si ho zoberiete na víkend. Keď všetci dospejú k presvedčeniu, že áno, toto je ono, že chcú ísť do toho, začne sa riešiť súdna cesta. Predosvojiteľská starostlivosť trvá približne 9 mesiacov, a až potom nasleduje samotné osvojenie.
Vrátia sa k vám potom aj rodičia už s osvojenými deťmi?
Áno, máme s nimi kontakt. Naozaj môžem povedať, že vo väčšine prípadov to tak je. Dostávame od nich spätnú väzbu. Často nám posielajú fotky, niekedy si aj zatelefonujeme. Rodičia sa nás občas pýtajú na skúsenosti alebo právne veci, keď niečomu nerozumejú, takže nás zvyknú kontaktovať aj neskôr.
Prečítajte si: Juraj Oparty, otec s panickou poruchou: Každý z nás má svoj kríž a toto je ten môj
Čo by ste si želali do budúcna pre vašu organizáciu? Čo by vám pomohlo v práci, aby ste ju mohli robiť ešte lepšie?
Najviac by som si priala, aby bolo čo najmenej detí, ktoré musia byť vyňaté zo svojich rodín. Každé dieťa by totiž malo vyrastať v rodine.
Dôležité je riešiť primárne príčiny. Veľká časť rodín zápasí s bývaním a práve to je často dôvod, prečo ženy, vo väčšine prípadov matky, prichádzajú o svoje deti a my im musíme poskytovať túto službu.
Pomohlo by aj to, keby boli zákony stabilné – aby sme vedeli, v akom prostredí budeme fungovať o rok či o dva. To je niekedy dosť náročné.
A určite by sme ocenili aj menej byrokracie a viac užitočných, praktických riešení.