Kedysi sme Patríciu Jarjabkovú Garajovú poznali ako najlepšiu Kukovu kamarátku. Neskôr sa stala Slovenkou roka 2014, dnes sa venuje umierajúcim ako Dula duší a pripravuje knihu Cesta do Raja, ktorá odkrýva tabuizovanú tému umierania a smrti.
Bývalá slovenská moderátorka moderovala detskú televíznu reláciu Od Kuka do Kuka približne 16 rokov. Túto kapitolu vystriedali reality a mnohoročná aktivita v organizáciách ako Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím, Inklúzia, Agentúra podporovaného zamestnávania či Nadácia Krajina harmónie. Aktívne tiež podporovala zviditeľnenie a zdôrazňovala práva ľudí s mentálnym postihnutím pri akciách ako Deň krivých zrkadiel, Radničkine trhy aj Jašidielňa.
O prijatí smrti, hneve na mamu, dcérke Miške, manželovi Jožkovi a knihe Ceste do Raja, ktorej vydanie môžete podporiť aj vy, sme sa pozhovárali s Patríciou Jarjabkovou Garajovou.
Smrť je stále tabu
Ľudia sa smrti boja prakticky celý život. Nevieme, čo nás čaká, či všetko skončí a keď to skončí, aké to je. Téma smrti je stále veľké tabu a zhovárať sa o nej je pomerne ťažké.
Vy ste sa o nej hovoriť nebáli. Lepšie povedané, začali ste o smrti písať. Čo sa stalo vo vašom živote? Čo bolo spúšťačom?
Bola to strata maminky. Mala ťažkú chorobu, pľúcnu fibrózu, čo je rýchlo sa zhoršujúce vážne ochorenie pľúc a končí sa fatálne. Mama to vedela a pripravovala sa na to, ale nás sa celú dobu snažila čo najviac ušetriť od starostí a zložitých situácií. Posledný rok, kedy už to bolo veľmi náročné, mama dýchala len s pomocou veľkého kyslíkového prístroja, ktorý mala doma a stále pri sebe, a vtedy som jej mohla byť oporou a pomocou. Ten posledný rok bol pre mňa veľkou školou sprevádzania, a žiaľ aj mnohých chýb, ktoré som pochopila až omnoho neskôr, keď som sa začala vedome tejto téme venovať.
V relácii Opri sa o mňa, ktorú odvysielala STVR ste priznali, že ste po smrti svojej mamy prežívali okrem smútku aj hnev. Hnevali ste sa, že vás opustila?
Hnev je jedna z fáz smútenia. Keď som sa to na kurze dozvedela, a dovolila si ho uvoľniť, naša lektorka dula Janka Gorst mi vysvetlila, že pod hnevom býva ukrytý hlboký smútok. My máme pocit, že sa na nášho blízkeho, ktorý zomrel, predsa nemôžeme hnevať. Už naňho môžeme len s láskou spomínať. Ale všetky emócie sú dôležité, a keď ich neuvoľníme, niekde sa usadia. Ja som napríklad mala zdravotné problémy, lebo som obrazne povedané nevedela maminu smrť stráviť.
Dá sa vôbec so smrťou najbližšej osoby niekedy vyrovnať? Dá sa odpustiť?
Okrem tých silných emócií, ktoré prežívame, od potlačenia a odmietania faktu smrti cez hnev, výčitky až po prijatie, je tam ešte druhá cesta. Tá v našom mozgu, ktorú popísala neurovedkyňa Frances O. Connor. Vysvetľuje, že náš mozog sa musí akoby naučiť preinštalovať sa na novú situáciu bez človeka, ktorého sme tam mali uloženého. Smútenie dáva čas mozgovým bunkám, aby preprogramovali staré mapy na nové a naučili sa v nich fungovať. Mozog sa musí naučiť, že ten človek už nepríde a učí sa pracovať s týmto novým obrazom. Takže človek, ktorý zomrel tu už s nami síce nie je, ale ostáva v nás. Nezabudneme, nevygumujeme ho, len si vytvoríme nový spôsob fungovania. Máme ho v spomienkach a to je pre mňa ten dar, ktorý nám zanechal.
Zmenil sa po odchode vašej mamy pohľad na dcérku Mišku, ktorá má zdravotné postihnutie?
Miška prijala smrť maminky, ešte pred tým môjho ocka, teda jej deduška, ale aj smrť svojho otca, racionálne. Ale keď som začala písať knihu s témou smrti, umierania, bola súčasťou našich rozhovorov, lebo sa stále pýtala: O čom píšeš? O tej smrti? A začala o nej asi tiež omnoho viac premýšľať aj ona. Spustili sa jej spomienky, ba aj smútky a krásne riešenia, keď písala do neba listy a kreslila odkazy.
Naučila vás Miška vnímať život a smrť inak?
Miška žije tu a teraz. Aj s emóciami, ktoré v tej chvíli naplno prežíva. A keďže rada maľuje, vyjadruje sa aj jazykom farieb, vie aké sú farby života a ako by namaľovala smrť. Som rada, že súhlasila a ilustrovala moju knihu Cesta do Raja. Hľadala si k tomu dlho svoju vlastnú cestičku. A tak sme sa ocitli v našej knihe spolu. Som za to veľmi vďačná.
Dula duší
Vždy ste mali k pomoci tým, ktorí ju potrebujú, blízko. Čo vás priviedlo k tomu, aby ste sa stali dulou pre umierajúcich?
Keď maminka zomrela, veľmi silno som pocítila akoby vnútorný hlas, alebo nutkanie pomáhať veľmi starým ľuďom. Takým, ktorí už vlastne len ležia a nekomunikujú, sú uzavretí vo svojom svete. Ale stále sú tu s nami a my by sme si mali hľadať k nim cestu. Najprv som si myslela, že to súvisí s mojím smútením, ale ten pocit neprestával, a tak som ho nakoniec prijala a išla som za touto výzvou.
Nemala som vôbec predstavu, netušila som, kde začať a dostala som múdru radu: Paťka, spravte si kurz validácie a bazálnej stimulácie. To je pre prácu so seniormi kľúčové. A tak som sa do toho pustila. A popritom som ešte naďabila aj na kurz dúl pre umierajúcich. Tak som sa postupne začala učiť a učím sa stále. Je to cesta.
Ako vyzerá váš deň alebo proces sprevádzania niekoho na jeho poslednej ceste?
Som v zariadení pre seniorov, v Stredisku Evanjelickej Diakonie v Bratislave. Tam som začala trénovať validáciu, lebo to bolo potrebné k ďalšiemu učeniu sa tejto metódy a techník. Pridala som bazálnu stimuláciu (pedagogicko-ošetrovateľský koncept, pozn. red.) a keďže v zariadení aj umierali a stále umierajú naši klienti, tak som ponúkala a využívala aj skúsenosti z kurzov dúl pre umierajúcich. Tam som prvý raz odprevádzala klientku na jej ceste k smrti.
Denne pracujem najmä individuálne s vysoko starými seniormi, komunikujem s nimi veľmi jednoduchým jazykom, prihováram sa ich emóciám, potrebám, náladám a prostredníctvom rôznych techník, vnímam ich pocity, potreby, dávam im pozornosť, aby vedeli, že tu nie sú osamotení, ale stále sme tu spolu.
Čo je pre vás najdôležitejšie pri práci s ľuďmi, ktorí sú na konci svojej životnej púte?
Keď sa celkom stíšim a som tu a teraz len s tým človekom. Ticho, len tu byť a dať mu priestor. Učím sa to. A keď sa to deje, je to veľmi hlboký pocit. Cítim akoby dojatie, radosť i smútok a vďačnosť i pokoru.
Cesta do Raja
O čom je kniha Cesta do Raja a prečo by sme tému umierania a smrti mali viac otvárať?
Je to moje osobné rozprávanie na ceste od smrti mojej mamy až po dnešnú prácu so seniormi. Cez zážitky zo vzdelávania na kurzoch, rozhovory s odborníkmi na témy, ktoré súvisia so smútením.
Tu som oslovila MUDr. Martina Ondrejkoviča, psychiatra a pschoterapeuta, lektorku vzdelávania validácie Máriu Wirth, vďaka ktorej sa validácia stáva súčasťou sociálne práce nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, dulu duše Janu Gorst, o odprevádzaní umierajúcich, ale aj smútiacich. Je tam rozhovor s hospicovou lekárkou MUDr. Zuzanou Hajster Vozárovou z mobilného hospicu Most domov, lebo aj táto téma je veľmi dôležitá pri prijímaní a spracovávaní konca života. Kde a ako zomierať dobre. Sú tam úžasné rozhovory s našimi seniormi a ich pohľad na koniec života.
Názov je odkazom na posledné želanie našej milej klientky, ktorá túžila ísť do Raja. Ešte raz a naposledy navštíviť tam svojich rodičov a staršiu 98-ročnú sestru.
Je pre mňa posolstvom, že snívať by sme mali až celkom do konca. Pozerať sa dopredu a mať želania, ktoré nám prinesú radosť a naplnenie.
Ako vnímal vašu osobnú spoveď manžel Jožko?
Veľmi som mu vďačná, lebo ma od začiatku podporoval. Nebolo to jednoduché. A trvalo to dlho. Knihu som písala 9 mesiacov. Musela som sa opäť ponoriť do smútenia, prežívala som hlboké žiale za mamou, potom zrazu sa mi otvorili smútky za ockom, ktoré som vlastne kdesi v sebe mala potlačené a aj mnoho ďalších vecí z minulosti. Bolo to aj liečivé, ale dlhé a môj manžel stál celý ten čas pri mne a to bola veľká pomoc.
Kto sa podieľal na tvorbe knihy? Bez koho by kniha nevznikla?
Predovšetkým moja editorka Soňa Borušovičová. Keď som sa rozhodla, že budem písať o tejto ťažkej téme, zavolala som jej a ona mi hneď ponúkla jeden zo svojich kurzov písania v Literárnom dome. Pomohla mi upratať si nápady, témy, oblasti, ktoré som chcela v knihe určite mať. Pridala povzbudenia, keď sa mi nedalo písať a potrebovala som pochopiť, že prečo je to písanie také ťažké. Lebo téma bola mimoriadne ťažká. A tak sa mi postupne uľavilo a chuť písať rástla. Písanie vás dostane. Teda aspoň mňa opäť dostalo. A mala som radosť.
Veľmi dôležitou bola grafička Ivana Labaš, ktorá musela nájsť tejto knihe vonkajší šat. Vložiť do nej ilustrácie mojej Mišky, nájsť formu pre verše Hugolína Gavloviča a miesto na fotky Gabiky Teplickej. Jej výnimočná fotografia z Cesty do Raja je aj na obale knihy.
Knihu som si vydávala sama a tu som bola celkom začiatočníčkou, takže musím poďakovať aj polygrafickému centru a Milanovi Balážovi. To bol tiež celkom nový a veľmi podporný priestor pri posledných krokoch s knihou, s tlačou, aj s podporou v kampani.
Čo vám písanie knihy prinieslo? Vnútorný pokoj? Odpustili ste?
Bola to liečba, ponáranie sa do seba a upratovanie si. Otvorili sa mi ďalšie témy a Soňa radila, aby som si ich ukladala na ďalšie knihy. No neviem, ako to nakoniec skončí, lebo teraz sa cítim aj veľmi ustato. Ale písať odporúčam každému. Hovorím, že nie som spisovateľka. Napísala som svoje putovanie od smútku najlepšie, ako som vedela a je to veľmi osobné rozprávanie aj o mojej smrti.
Môže vaša kniha zmeniť postoj ľudí a pomôcť tým, ktorí sa boja otvorene hovoriť o smrti?
Ja si myslím, že práve smrť, ktorá bola kedysi súčasťou života a brali sme ju ako niečo prirodzené, nám pripomína, že tu nie sme naveky a máme žiť plný, sýty a hodnotný život. So všetkým, čo k tomu patrí. Aj so starnutím, so stratami, ktoré prichádzajú na jeho konci. Aby sme si uvedomili, ako žijeme a čo si budeme na konci života rekapitulovať a upratovať, lebo pred smrťou si každý chce upratať svoj stôl. Poďakovať, odpustiť, ale aj poprosiť o odpustenie a povedať zbohom. A potom spokojne odísť na druhú stranu. Alebo ako to kto má – s pokojom uzavrieť našu cestu.
Ako môžeme vydanie vašej knihy podporiť?
Určite budem veľmi vďačná za podporu vašich čitateľov na Donio.sk. Budem vďačná za každú podporu alebo zdieľanie svojim blízkym, kamarátom, okoliu. Naša kampaň beží až do 10. októbra a stále sú tam pre vás aj odmeny a samozrejme knižky.
Verím, že Cesta do Raja každému ponúkne práve to, čo potrebuje. Radu, podporu, alebo nové informácie o tom, ako sa tešiť z posledného času, ktorý môžeme prežiť s našimi blízkymi. Je tam veľa veselých a zábavných príbehov a určite aj inšpirácie pre každého z nás.