Klára a Juraj si vzali do náhradnej starostlivosti malú Majku a ich svet odrazu naplnil detský smiech. Všetko bolo také, ako má byť. Až kým jedného dňa nezazvonil telefón. Zrazu sa ich rodinný život zmenil na boj so systémom, v ktorom city ustupujú paragrafom a byrokracia dokáže rozbiť to, čo sa s láskou budovalo celé mesiace.
Klára s Jurajom sa rozhodli zdieľať svoj príbeh so svetom, aby si už žiadne dieťa nemuselo prejsť tým, čím si bude teraz prechádzať to ich. Dúfajú, že ich príbeh pomôže iným deťom aj náhradným rodinám.
Ako sa to celé začalo?
S manželom Jurajom sa Klára pozná od detstva. Po rokoch sa náhodou stretli v jednej firme a spojila ich láska ku psom. Spoločné prechádzky s ich štvornohými miláčikmi sa časom zmenili na spoločné dni a ich priateľstvo prerástlo v lásku.
Už na začiatku Klára povedala Jurajovi, že sa v minulosti pokúsila otehotnieť prostredníctvom metódy IVF, no neúspešne. Hlboko v srdci však už bola rozhodnutá, že si raz vezme dieťatko do pestúnskej starostlivosti. Po pár mesiacoch jej Juraj navrhol, aby sa vzali a osvojili si dieťa. So smiechom ho odmietla, nechcela sa ešte vydávať.
Po dvoch rokoch vzťahu Kláre vážne ochorela mama, a tak sa rozhodli plánovanú svadbu urýchliť. Krátko po nej sa prihlásili na školenie pre náhradných rodičov. S manželom sa rozhodli, že si buď dieťatko osvoja, alebo vezmú do pestúnskej starostlivosti.
Plne si uvedomovali, že pestúnstvo nemusí byť najschodnejšou cestou, kedykoľvek sa totiž môže ozvať biologická rodina, aby malú videli, stretávali sa s ňou. Prípadne sa môže ozvať jej biologická mama, aby malinkú videla aspoň cez videohovor. Na toto však boli pripravení.
Nasledoval rok testov, rozhovorov, posudzovania a potom čakanie. Každý deň dúfali, že zazvoní telefón, ktorý im zmení život. A raz naozaj zazvonil: „Máme pre vás malú Majku, má 9 mesiacov.”
Prečítajte si: Centrum pre deti a rodiny Margarétka: Miesto, kde deti nachádzajú druhú šancu na lásku
Môžete nám priblížiť, za akých okolností sa Majka dostala do vašej starostlivosti?
Narodila sa žene závislej od drog, ktorá bola zároveň dílerkou. Po narodení mala Majka v tele drogy a tri týždne musela zostať v pôrodnici, kým úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVAR) hľadal, kto z príbuzných by sa vedel a mohol o ňu postarať. Nenašli nikoho z biologických pribuzných, a tak si ju do starostlivosti prevzala profesionálna mamina. Je to žena so srdcom na pravom mieste, ktorá Majke dala prvý dotyk istoty a lásky. S touto úžasnou profesionálnou maminou sme sa spriatelili, dodnes sa navštevujeme a telefonujeme si. Veľmi si ju vážime. Ona bola predsa prvá, kto našu malinkú objal, keď jej svet ešte len začínal dávať šancu.
Nasledovali tzv. interakcie – precestovali sme denne stovky kilometrov, sprevádzali nás silné emócií a boli sme plný očakávania.
A po dvoch týždňoch bola malinká doma.
Ako sa Majka u vás adaptovala? Aký vzťah ste si spolu vybudovali?
Z dievčatka, ktoré sotva sedelo, sa stalo šidielko, ktoré chodilo štvornožky po celom dome. Rýchlo si zvykla. Začala nás volať mama a tata. Počas hry sa ku mne pritúli, viem, že sa cíti v bezpečí. Keď sa zobudí, prinesiem ju na rukách do obývačky a ona prvé čo urobí, pritúli sa k tatinovi, položí hlávku na jeho prsia a bľaboce si svoje Keja, hava, ďuďu.
Manžel pracuje z domu, má svoju kanceláriu, ale malá mu tam stále lozí po štyroch. Už od dverí sa smeje a volá ho, aby sa jej venoval. A on si na ňu vždy nájde čas.
Máme dvoch psov a ona ich zbožňuje. A oni ju tiež. Náš pes Keja ju sprevádza všade. Je pri nej, keď ide spať. Keď ráno vstáva. A keď naňho zavolá „Kejááá”, pes ozlomkrky uteká za ňou.
Cítime, že sme konečne rodina.
Ako Majku prijali vaši blízki?
Všetci boli nadšení. Po pár týždňoch nás prišli navštíviť naši priatelia a rodina. Každý chcel vidieť náš malý zázrak, vziať Majku na ruky, hýčkať ju, hrať sa s ňou. Kolegovia z práce boli vo vytržení. Malinká dostala kopec pozornosti, hračiek, oblečenia.
Kedy a akým spôsobom ste sa dozvedeli, že o Majku prejavila záujem jej biologická stará mama?
Začiatkom augusta som nastúpila na materskú dovolenku. O desať dní mi zazvonil telefón. Volali z úradu: „Ozvala sa biologická babička. Chce si vnučku vziať do osobnej starostlivosti.” Nevedela som dýchať, nerozumela som, čo mi hovorí hlas na druhej strane linky. Veď ÚPSVAR nám predsa dvakrát potvrdil, že z biologickej rodiny nikto o dieťa nejaví záujem. A teraz sa zrazu ozvala babička?
Úradníčka mi bez emócií povedala, že by bolo vhodné dieťa vrátiť do centra pre rodiny s deťmi, vraj by to bolo „menej bolestné”. Pre koho menej bolestné? Pre mňa, ktorá ju uspávam každý večer? Alebo pre ňu, ktorá ma volá mama?
Ako prebiehali stretnutia Majky s biologickou babičkou?
Áno, stretli sme sa. Dali sme jej priestor, aby sa s vnučkou pohrala. Malá sa smiala, ako vždy – je priateľská, zvedavá. Ale stále na nás pozerala, či sme nablízku. Počuje naše hlasy. Sme pre ňu istota. Bezpečie. Domov.
Druhé stretnutie sa konalo o týždeň v parku. Babička ju povozila v kočíku, pohojdala v parku. Snažila som sa nedať to najavo, ale vnútri som cítila len strach a bezmocnosť. Do očí sa mi hrnuli slzy, cítila som, že moje dieťa mi chce niekto vziať. Bola som natoľko ochromená, že som nedokázala premýšľať. Nedokázala som poskladať súvislé vety. Nevedela som slovami vyjadriť, čo cítim, ako mi trhá srdce na kusy.
Pred pár dňami sa uskutočnilo stretnutie na pôde Centra pre deti a rodiny (CDR), bol tam môj manžel, domnelá babička, teta dieťaťa, pracovníci ÚPSVAR a sociálna pracovníčka CDR. Dozvedeli sme sa, že babička vedela o narodení Majky od začiatku. Keďže však pripadal do úvahy aj iný otec a nejaká známa jej potvrdila, že otcom je ten druhý, tak jej uverila. Po roku jej známa povedala, že otcom je syn babičky a tá začala konať.
ÚPSVAR sa vyjadril, že za všetko môže syn babičky, a že na ňu nemali kontakt. S manželom sme zmätení, kto vlastne je zodpovedný za to, že takto nášmu dieťatku skomplikoval život.
Poskytli vám úrady pomoc?
ÚPSVAR nám neposkytol žiadnu formu pomoci. Zavolala som preto do organizácie Návrat. Pripravili sme podľa ich inštrukcií aspoň návod pre babičku. Aké má malinká zvyky, čo rada papá.
Hľadali sme ďalej, kto nám poskytne pomoc. Všetky odpovede sú rovnaké: „Právny systém na Slovensku uprednostňuje biologickú rodinu pred cudzími. A vy ste cudzí. Pripravte dieťa na prechod do biologickej rodiny, inú možnosť nemáte.”
Ako na celú situáciu reagovali vaši blízki?
Prvé týždne som im to vôbec nedokázala povedať. Tvárila som sa, že je všetko v poriadku. Keď sa ma rodina cez telefón pýtala, čo máme nové, odpovedala som im, že sa máme dobre. Snažila som sa, aby sa mi netriasol hlas a potajme som si utierala slzy. Tvrdila som, že mám nádchu.
Až po viac ako mesiaci sme všetkým povedali, čo sa udialo.
Mali ste možnosť sa voči rozhodnutiu odovzdať Majku biologickej rodine nejako brániť alebo ho ovplyvniť?
Zákon hovorí, že dieťa má prednostne vyrastať v biologickej rodine. Rozumieme. Ale čo ak má už rodinu, kde je milované, chcené a šťastné? Úrad s nami po prvom telefonáte nekomunikuje. Po rozhovore so sociálnou pracovníčkou sme zistili, že biologickú babičku úrad vôbec neoslovil. Poskytli nám klamlivé informácie. Opakovane nás uisťovali, že biologickú rodinu kontaktovali a nikto nemá záujem. Pravda je však iná.
Prečítajte si: Nina Wenzl o modernom materstve a podpore medzi ženami: Ženy by sa mali prestať súdiť
Poskytol vám ÚPSVAR aspoň nejaké vysvetlenie alebo ospravedlnenie za vzniknutú situáciu?
ÚPSVAR sa nám dnes neozýva, pretože vie, že nastalo hrubé pochybenie. Dá sa to dokázať, ak sa prešetrí celá dokumentácia dieťatka. Nikto sa nám však neospravedlnil. Skôr to pôsobí, akoby boli prekvapení, že sa čudujeme. Veď dieťa odovzdáte a vec je vybavená.
Nerozumiem takémuto zmýšľaniu. Vstúpili do našich životov, dali nám nádej, my sme sa tešili z dieťatka, poskytli sme mu milujúci a stabilný domov, venovali sme mu každú minútu nášho času, s láskou a nadšením. Jediné, čo sme chceli, bolo vidieť jej úsmev, počuť jej nádherný smiech, byť jej rodičmi.
O malinkú sa staráme s láskou a nehou každý deň. Súd má v najbližších týždňoch rozhodnúť, čo sa s týmto malým človiečikom stane. A my musíme prijať jeho rozhodnutie. Nech bude akékoľvek.
Možno niekto povie: Bojujte! Ale pre nás je dôležitejšie, ako to zvládne ona. Nezmyselný boj by len ublížil tej najzraniteľnejšej bytosti v celom procese – nášmu dieťatku. Preto to chceme uľahčiť práve jej. Nie úradom. Nie sebe. Ale jej.
Pre citlivosť celého prípadu sú v článku použité fiktívne mená.
Zaujal vás tento rozhovor? Chceme vám prinášať takýchto príbehov viac. Reálne skúsenosti môžu pomôcť aj ďalším. Podporiť ich a ukázať im, že v tom nie sú sami.
Staňte sa súčasťou najväčšej komunity žien na Slovensku. Získate viac než len prístup k článkom. Čaká vás pomoc, podpora a veľká dávka pozitívnej energie aj v najťažších chvíľach.
