Štefan Petrík: Chcem, aby mala moja dcéra v sebe pevné presvedčenie, že je hodná lásky taká, aká je

Štefan Petrík sa venuje výskumu ľudskej sexuality, sexuálnemu správaniu, vzťahom a edukácii o sexualite. Ako zakladateľ iniciatívy Sexualita v číslach však prináša nielen presné dáta, ale aj citlivé interpretácie tém, o ktorých sa často mlčí, vďaka čomu prepája odborný výskum so zrozumiteľnou komunikáciou pre verejnosť.

No nie je „iba” výskumníkom. Je aj otcom malej Tamarky, ktorú nesmierne ľúbi a na jej výchovu sa nepozerá len cez vedecké poznatky.

Vyrastal v prostredí, kde ženské témy neboli tabu, a dnes túto otvorenosť prenáša aj do svojho rodičovstva. Verí, že zdravý vzťah k telu a sexualite sa buduje v malých, každodenných rozhovoroch plných úprimnosti, rešpektu a bezpečia.

Výskumník, ale aj otec

Okrem toho, že ste výskumníkom sexuality, ste aj milujúci otec milovanej dcérky. Ovplyvnila vaša profesia pohľad na jej výchovu?

Určite áno – a nielen profesia, ale aj prostredie, v ktorom som vyrastal. Vyrastal som v ženskom svete – s maminou a sestrou. Naučilo ma to, že ženské témy nemusia byť tabu, a že o tele, emóciách či vzťahoch sa dá hovoriť otvorene, bez hanby a vyhýbavých odpovedí.

Moja mamina so mnou takto hovorila odmalička a som jej za to nesmierne vďačný. Dala mi niečo, čo veľa chlapcov nedostane – schopnosť počúvať bez predsudkov, pýtať sa bez hanby a rešpektovať ženský svet zvnútra.

Viem, že mnohí rodičia sa boja, že ak dieťa vyrastá len s jedným rodičom, bude to preň nevýhoda. Moja vlastná skúsenosť je dôkazom, že to tak byť nemusí. Vyrastal som len s maminou a sestrou, a práve toto prostredie mi dalo veľa – citlivosť, schopnosť počúvať, rešpekt k druhým. Nejde o počet rodičov v domácnosti, ale o kvalitu vzťahu, ktorý tam je. Jeden prítomný, láskavý a otvorený rodič dokáže dieťaťu dať viac než dvaja, ktorí sú síce fyzicky prítomní, ale emocionálne neprístupní.

Ako výskumník sexuality…

…dnes viem, že zdravý vzťah k telu a sexualite sa nebuduje jednou „veľkou rodinnou debatou”, ale cez množstvo malých, každodenných interakcií – v tom, ako reagujeme na detské otázky, aké slová používame, či sa pri nepríjemnej téme usmejeme a odpovieme, alebo ju zahmlíme. Aj drobné situácie majú kumulatívny efekt a formujú sebahodnotenie dieťaťa. Preto sa doma s Tamarkou snažím, aby otvorenosť a úprimnosť boli samozrejmosťou.

Zároveň mám ešte jednu špeciálnu skúsenosť, ktorá to celé prehlbuje – na vysokej škole som učil napríklad aj vývinovú psychológiu. Vysvetľoval som študentom teórie, štádiá vývinu, spôsoby, akými deti spoznávajú svet. A dnes to vidím naživo doma. Je fascinujúce sledovať, ako sa to, čo som prednášal, reálne odohráva pred mojimi očami – od prvých úsmevov cez obdobia vzdoru až po prvé zvedavé otázky o svete.

Tamarka je pre mňa nielen dcéra, ale aj každodenný výskum v praxi – a to je skúsenosť, ktorú by som za nič nevymenil.

Táto kombinácia profesionálneho a osobného pohľadu ma učí aj pokore. V mojich výskumoch vidím modely a štatistiky, ale doma vidím konkrétne dieťa, ktoré má svoj rytmus, nálady a individuálne potreby. A niekedy je najväčšou lekciou prestať byť „odborník” a byť jednoducho rodič – prítomný, vnímavý a trpezlivý.

Zároveň si uvedomujem, že moje povolanie mi umožňuje byť vedomejší aj pri tých „neviditeľných” výchovných momentoch – ako napríklad pri reakciách na vlastnú chybu. Keď pred dieťaťom priznám, že som sa mýlil, učím ho, že chyba nie je koniec sveta, ale príležitosť učiť sa. A to je rovnako dôležité pre vzťah k sebe ako rozhovory o sexualite či vzťahoch.

Prečítajte si: Výskumník ľudskej sexuality Štefan Petrík: Sexuálna spokojnosť má v manželstve klesajúcu tendenciu

Myslíte si, že vaše profesijné poznanie vám dáva výhodu, alebo vás skôr znepokojuje, keď uvažujete o budúcnosti vašej dcérky?

Je to kombinácia oboch pocitov. Na jednej strane mám vedomosti, ktoré mi dávajú veľkú výhodu – viem, aké faktory posilňujú sebahodnotenie, aké výchovné prístupy podporujú zdravé hranice a čo zvyšuje odolnosť voči manipulácii či zneužitiu. Vidím jasné súvislosti medzi tým, ako dieťa vyrastá, a tým, ako sa neskôr cíti vo vzťahoch, ako reaguje na kritiku, či dokáže odmietnuť niečo, čo mu nevyhovuje.

Na druhej strane práve tieto poznatky prinášajú aj veľkú mieru zodpovednosti a niekedy aj obavy. Keď vo svojom výskume vidím, že 68 % žien cíti pravidelný tlak vyhovieť spoločenským predstavám o vzhľade alebo že každá desiata žena na Slovensku nemá prístup k menštruačným potrebám, uvedomujem si, že moja dcéra bude vyrastať v prostredí, ktoré vie byť k ženám nespravodlivé a kruté. A to znamená, že musím cielene pracovať na tom, aby vedela svoju hodnotu rozoznať a udržať si ju bez ohľadu na vonkajšie tlaky.

Pre mňa to znamená…

…nielen pripravovať ju na realitu, ale aj robiť maximum preto, aby sa realita zmenila. Aj z tohto dôvodu sa vo svojom výskume zameriavam aj na vzdelávanie chlapcov – nie preto, že by boli problémom, ale preto, že sú súčasťou riešenia. Ak sa chlapci naučia, že súhlas, empatia a rešpekt sú normou, nebudeme musieť dievčatá učiť len tomu, ako sa brániť.

Zároveň si uvedomujem, že aj so všetkými vedomosťami nikdy nebudem mať pod kontrolou úplne všetko. A to je pre rodiča náročné prijať – že môžete ponúknuť všetky nástroje, ale dieťa si bude robiť svoje voľby. To, čo môžem urobiť, je vytvoriť pevný základ, aby tieto voľby robila z miesta sily, nie strachu.

A napokon – je tu aj ľudský rozmer. Keď sa ma ľudia pýtajú, či mám pocit, že viem viac ako „bežný rodič”, odpovedám, že áno, ale že to neznamená, že robím všetko lepšie. Aj ja sa učím, aj ja robím chyby. Nie som dokonalý rodič, ani otec, ale snažím sa. Rozdiel je možno v tom, že sa snažím tieto chyby pomenovať a napraviť – a to je pre mňa kľúčová súčasť rodičovstva.

Ako sa zmenil váš pohľad na ženskú sexualitu a spoločenské postavenie žien odvtedy, ako sa vám narodila dcérka? Možno aj v tom zmysle, aké dôležité témy by podľa vás mala vnímať už od detstva, aby si vybudovala zdravý vzťah k svojmu telu a sexualite?

Narodenie dcéry mi dalo nový, osobnejší pohľad na nerovnosti, o ktorých som dovtedy hovoril skôr akademicky. Už predtým som sa vo svojich výskumoch stretával so ženami, ktoré opisovali tlak na vzhľad, obmedzovanie, komentáre či zahanbovanie. Ale až keď máte vlastné dieťa, si naplno uvedomíte, že tieto skúsenosti môžu čakať aj naň.

Dáta sú jasné…

…68 % žien cíti pravidelný tlak vyhovieť predstave spoločnosti o vzhľade, 43 % sa necíti slobodne ani pri výbere oblečenia, keď vie, že bude medzi mužmi a 74 % si uvedomuje, že médiá ich zobrazujú predovšetkým ako vizuálne objekty. Tento tlak má hlboké následky – od autocenzúry cez telesnú neistotu až po obmedzenie autenticity vo vzťahoch.

Ženy začnú svoje telo vnímať ako projekt na úpravu, nie ako živý, autentický prejav seba.

Keď tieto čísla čítam ako vedec, vidím štruktúry spoločenských problémov. Keď ich čítam ako otec, vidím Tamarku v školských laviciach, na prvých rande, v práci – a rozmýšľam, čo môžem urobiť, aby sa necítila zmenšená alebo definovaná cudzím pohľadom. Preto nechcem, aby vnímala svoju hodnotu cez cudzie meradlá. Chcem, aby si ju niesla zvnútra, nezávisle od toho, aké trendy či očakávania prídu.

Toto však nie je len téma dievčat. Keď vychovávame chlapcov tak, aby videli ženy ako plnohodnotných partnerov, ktorí majú svoje sny, schopnosti a hodnoty, meníme celý spoločenský obraz. A keď sa učia, že vzhľad nie je to, čo definuje človeka, budú tvoriť iné vzťahy – bezpečnejšie, hlbšie a úprimnejšie.

Zároveň som si začal viac všímať, ako veľmi sa spoločenské očakávania prekrývajú s mediálnymi obrazmi. Je dôležité, aby sa menil spôsob, akým zobrazujeme ženy a mužov. Len tak sa môže zmeniť aj to, čo považujeme za „normálne”.