Je pondelok ráno a keby len to! Sedím v práci, hľadím do monitora a kávovar si práve doprial welnes pobyt – odvápňuje sa. Zatiaľ čo on oddychuje, moje nervy bežia na plné obrátky. Tie by si tiež zaslúžili prepláchnuť.
Maily prichádzajú podľa zvláštneho algoritmu: vyriešiš jeden, hneď sa z ničoho nič objavia ďalšie dva – samozrejme zložitejšie. Škoda, že sa takto nemnožia aj peniaze na mojom účte. Tam to ide skôr smerom dolu – ako na tobogane. Jediné, čo rastie, sú trvalé príkazy, platby kartou a úroky. Môj počítač by sa mal nad sebou vážne zamyslieť.
Ako tak hypnotizujem pribúdajúce úlohy, zrazu sa z chodby vynorí Hana. Uterák prehodený cez plece, plná taška vecí v ruke. Vyzerá, akoby práve skončila súboj s Tysonom.
„Ty si bola plávať?” pýtam sa so smiechom. „Plávať? Ha! Prerábam kúpeľňu a záchod. Najhorší nápad v mojom živote!” vyhlási dramaticky. „Fíha! A prečo?”
„Lebo žijem ako za čias starých rodičov na dedine. Vodu si nahrievam v hrnci, kúpeľ rovná sa lavór, a prach je úplne všade. Hlavne na mne.”
A naozaj – na nohaviciach mala umelecké dielo. Niečo medzi Picassom a cementom. Našťastie išlo zotrieť, teda väčšina.
„Ešteže máme v kancelárii sprchy,” povzdychla si. „Nikdy by som nepovedala, že sa na ne budem tešiť viac ako na obed.”
Ani ja. Ale človek nikdy nevie, kedy sa mu sprcha zíde – najmä po pondelkovom stretnutí s vedením.
„Tak ako to ide? Máš fotky?” pýtam sa s nádejou, že to aspoň trochu odľahčí náladu.
„Ani sa nepýtaj! Povedali 2 – 3 týždne. A zjavne mysleli 2 – 3 mesiace. Dnes oslavujem tretí mesiac úspešnej katastrofy.”
Aj by som sa zasmiala, ale ten uterák na jej pleci vyzeral nebezpečne. Z neho by mohla byť smrtonosná zbraň na krátke vzdialenosti.
„A to je ešte stále koniec v nedohľadne.”
„Ako je to možné?”
„Oni sú jednoducho skvelí. Jeden deň niečo postavia, druhý to zbúrajú. A tretí vymurujú znova. Tanečný maratón – jeden krok vpred, dva vzad, potom doľava a pre istotu aj doprava.”
„Deti som radšej poslala k starým rodičom. Už sú tam celé prázdniny. Nie som si istá, kto z nich má väčšiu ponorku.”
„A Ty? Ako to zvládaš doma? Nemyslím tým bez detí,” skúšam ju rozveseliť. „Je to hrôza! Keď idem na záchod, čakám, čo vylezie z diery v stupačke. Alebo ktorý sused mi zaklope, že mu niečo preteká.”
„To si ani neviem predstaviť,” hovorím so súcitom. „Stres na záchode určite nie je ideálny začiatok dňa. Ale keď to skončí, budeš sa z tej kúpeľne tešiť.”
„Dúfam,” povzdychla si. „Len škoda, že nikto nevie, kedy bude ten slávny koniec.”
Zobrala tašku, uterák a odišla ku svojmu stolu – ako hrdinka po ďalšom kole stavebného boja.
Večer som si doma napustila vaňu, pustila relaxačnú hudbu a s knihou v ruke si vydýchla „Bože, to je pôžitok! Len tak si ležať v horúcej vode a nehádať sa s robotníkmi.”
Zrak mi padol na prasknutú oranžovú kachličku, ktorá ma už mesiace irituje. Na chvíľu som uvažovala, že by som ju konečne vymenila. Potom som si spomenula na Hanu – a tie myšlienky som s úľavou spláchla v odtoku spolu s vodou.
Prečítajte si aj príbeh Zo života žien: Gabriela
