Už som prešla celé kníhkupectvo krížom-krážom, diagonálne, horizontálne a už som sa chystala skúsiť aj vertikálne. Očami som prebehla najnovšie kuchárky, veď načo, aj tak varím dokola to isté, životopisy ľudí, o ktorých som v živote nepočula, až po červenú knižnicu, kde romantika kvapká z každej stránky ako med.
A kamoška? Nikde. Nechápem, ako ma ešte vždy dokáže prekvapiť svojím meškaním. Ale však, nádej umiera posledná, či nie? Zvolila som taktický ústup – kávu. Tvárim sa, že to bol od začiatku plán.
Jediné voľné miesto bolo pri okrúhlom stole, kde už klebetili dve päťdesiatničky. Vyzerali, akoby si odbehli z natáčania reklamy na krém proti vráskam – blond vlasy a sebavedomé držanie tela ako absolventky pilatesu s diplomom na stene. Jedna z nich mala krátky šik zostrih, biele tričko a rifle, ktoré by som vlastnej dcére asi zakázala. Vyzerala ako žena, ktorá vie, čo chce a zjavne to aj dostane. Druhá mala jemné vlny po ramená a bodkované šaty, ktoré akoby vypadli z románu Jane Austenovej.
Pôsobili, ako keby podpísali zmluvu s genetikou a jej predĺženie si poistili armádou kelímkov, olejčekov a krémikov – kozmetický arzenál, ktorý by zaplnil nejednu kúpeľňu. Ich rozhovor o mužoch bol taký hlasný, že som nepotrebovala titulky. Gabriela – tá krátkovlasá – mala úsmev, ktorý by rozžiaril aj pondelkové ráno. Určite tak vyzerá aj na občianskom.
V tej chvíli mi bolo jasné – cestou domov sa zastavím v drogérii. Kúpim si červený rúž. Možno aj dva. A pleťovú masku, ktorá sľubuje zázraky za jednu noc. Ich energia sa šírila po stole ako wifi a ja som sa práve prihlásila bez hesla. Z kontextu som rýchlo pochopila, že Gabrielin fešák má 35 a víkend strávili niekde na Morave.
Trochu turistiky, trochu bicyklov, trochu vína, trochu sexu, trochu všetkého…
„Gabika, veď to znie ako víkend snov!” vzdychla Gréta: „Čo ja by som za to dala, keby ma ten môj niekam vzal. Sú skoro rovesníci a nič z toho.”
„Ale áno,” mávla rukou Gabriela. „Lenže žiadny oddych. A žiadna káva.”
„Káva? Veď tú máš doma kedykoľvek,” čudovala sa Gréta.
„Nie je káva ako káva,” zasmiala sa Gabriela. „Ide o ten moment – sadneš si, vyložíš nohy, máš výhľad a nič nemusíš. To nie je len káva, to je terapia.”
„Ten môj ju pije len doma. Ale keď mu ju urobím ja,” zamračila sa Gréta.
„Tak si ich vymeníme!” navrhla Gabriela so smiechom.
Gréta sa zamyslene pohrávala s lyžičkou: „Myslíš, že by som to zvládla? Taký výkon? Svalovica… Stálo by mi to za to?”
„Zvládla! Ale bavilo by ťa to? Samé stopky, kilometre, výkony, naplánované trasy. Žiadne vyložené nohy, žiadne kochanie sa krajinkou,” povzdychla si Gabriela.
A ja som ich počúvala a rozmýšľala, čo by sa páčilo mne
Asi taký mix. Trochu pohybu, samozrejme rôzneho druhu, potom zaslúžený oddych. Kávička, koláčik, víno. A muž? Mladý športovec alebo pohodlný domased? A vekový rozdiel? Asi je to fuk. Hlavne, že si máme, čo povedať a spolu sa nenudíme.
Škoda len, že som nestihla koniec ich rozhovoru – obidve sa zdvihli. Jedna išla kúpiť vedľa kávu, druhá tenisky. A ja si vravím – vieme, my ženy, čo vlastne chceme? Ale áno, ten červený rúž. Ten moment ticha s kávou a výhľadom. Ten víkend, kde sa nepočíta počet kilometrov, ale úsmevov. A muža, ktorý sa smeje s nami, nie z nás.