Pri výchove detí sa stáva, že veci nejdú tak, ako by si rodičia želali.
Deti sú niekedy neposlušné, odvrávajú, klamú, bijú sa, zámerne vyvolávajú konflikty a porušujú hranice. Ich prejavy nemusia hneď znamenať poruchy správania.
Je však potrebné rozlišovať medzi nevedomosťou a úmyselnou neposlušnosťou
O úmyselnej neposlušnosti hovoríme vtedy, ak dieťa presne vie, čo má a čo nemá robiť, čo od neho v danej situácii očakávate, a predsa si vyberie opačný spôsob správania. Vtedy je potrestanie dieťaťa spravodlivé. Ak dieťa naschvál niečo pokazí, môžete mu napríklad zakázať danú vec používať.
Nie je však spravodlivé trestať dieťa, ak spraví nejakú chybu nevedome, zabudne na niečo, alebo keď nevie, ako sa malo v danej chvíli zachovať. Dieťa si nezaslúži trest za to, že nevedelo, ako sa má správať. Odporúčam dieťaťu vysvetliť, prečo sa nezachovalo správne a ponúknuť mu možnosti, ako situáciu zvládnuť nabudúce.
Prečítajte si: Najkrajšie myšlienky z Malého princa
Je dôležité, aby rodičia naučili deti všetko, čo od nich budú vyžadovať
Tak ako dieťa učíte jesť príborom, hovoriť a obliecť sa, naučte ho, ako sa má správať sa v rôznych okolnostiach života. Často od rodičov počúvam: Ale veď to má vedieť, ako sa má správať, bez toho, aby dieťa vhodnému konaniu naučili. No dieťa sa nerodí s manuálom správania sa v každom okamihu života.
Preto neočakávajte, že v určitej situácii samo „vytiahne” správny postoj alebo vetu.
Rodičia sú zodpovední za to, ako naučia svoje deti správať sa
Rady pre rodičov:
- Učte deti vlastným príkladom. Je to najlepšia cesta.
- Ak karháte dieťa za to, že situáciu „nezvládlo”, ukážte mu aj spôsoby, ako ju môže riešiť nabudúce.
- Ak vyžadujeme od dieťaťa ospravedlnenie za chybu, aj vy sa ospravedlňte pri pochybení.
- Ukážte, že mýliť sa môže aj dospelý. Rozhodujúce nie je nerobiť chyby, ale to, čo nasleduje po nich.
- Najhoršie však je vyžadovať od dieťaťa to, čo sami nedokážete urobiť.
Úlohou rodičov je učiť dieťa tým vlastnostiam, ktoré chcú, aby malo. Nestačí len dúfať, že také dieťa bude.
Rodičom vo výchove detí odporúčam:
- Dieťa nebude láskavé, keď sú rodičia sebeckí a nevrlí.
- Nebude slušné, ak od dospelého nepočuje slová „prosím” a „ďakujem”.
- Nebude pravdovravné, ak ho dospelí nútia klamať: „Povedz, že ocko nie je doma.”
- Myslite na to, že dieťa vníma vaše správanie neustále, nielen vtedy, keď si myslíte, že sa pozerá.
- Určite dieťaťu hranice skôr, než budete chcieť ich dodržiavanie. Dieťa má poznať hranice predtým, než bude za ich plnenie zodpovedné. Nemôžete očakávať dodržiavanie toho, čo ste vopred nestanovili.
- Ak s vami dieťa bojuje, je neposlušné, schválne nedodržuje pravidlá, vyzýva vás tým na súboj. Ak sa rodičia vzdajú, ustúpia (krik, plač, hysterické prejavy, útek rodiča), dieťa víťazí, rodič stráca rešpekt, autoritu. V očiach dieťaťa môže vyzerať ako „slaboch”, ktorý sa nakoniec aj tak vzdá. Dieťa získalo cenné poznanie o svojom rodičovi, ktoré patrične využije v ďalšom „súboji”.
- Ak už musíte použiť nejakú sankciu za nevhodné správanie, je nevyhnutné, aby potom dieťa cítilo aj vašu lásku. Dieťa musí vedieť, že ho ľúbite, avšak toto jeho správanie nie ste ochotní akceptovať.
Súrodenecká rivalita
Dieťa zvlášť citlivo prežíva neúspechy vo vlastnej rodine. Pochvalné výroky typu: „Ten náš mladší je oveľa bystrejší než starší,” venované len súrodencovi znáša dieťa bolestivo. Ak dieťa v rodine zastáva rolu „čiernej ovce” a rodičovskú pozornosť si získa len karhaním za zlé skutky, verte, že bude konať zlo.
Radšej dieťaťu ukážte, v čom je dobré, čo vás na jeho správaní teší, na čo ste hrdí.
Vyhnime sa absolutistickým výrokom: „Ty sa to nikdy nenaučíš! Ty vždy všetko rozbiješ. Ty si stále taký nešikovný.” Radšej ho povzbuďte: „Ešte ti to nejde, ale ty sa to naučíš. Musíš ešte cvičiť a potom ti to pôjde oveľa lepšie. Výborne, zlepšil si sa. Vidím, že je to pre teba ťažké, ale teší ma, že sa nevzdávaš.”
Prdčítajte si: Porucha pozornosti a hyperaktivita: Ako pomôcť deťom s ADHD?
Spoločný čas
Často deti o rozhovoroch s rodičmi hovoria ako „o krížovom výsluchu”, o množstve otázok, ktoré sledujú len výkon. Rodičia nehovoria s nimi o pocitoch, túžbach, snoch. Každý deň venujte svojmu dieťaťu chvíľku, kedy vás má len pre seba.
Rozhovor o bežných veciach môže vyústiť do tém o tom, čo dieťa trápi, čoho sa bojí. Nesnažte sa „vytiahnuť” z dieťaťa informácie „násilím”, nekritizujte ho. Len buďte s ním. Dieťa potrebuje mať pocit, že sa venujete IBA jemu.
Záverom…
Nech už je forma neposlušnosti akákoľvek, najlepšie ju zvládnete s láskou. Rodičia, vypočujte si, čo vaše deti potrebujú, prečo sa takto správajú a čo by ste mohli urobiť pre ich zlepšenie.
Viac k uvedenej téme si môžete prečítať v mojej monografii: Preventívny program pre žiakov s poruchami správania. Skúsenosti z realizácie programu.
O autorke PhDr. Dane Rosovej, PhD.
Počas celej profesionálnej kariéry sa venuje poradenstvu deťom, mládeži, rodinám, sociálne znevýhodneným, rizikovým skupinám. Je odborníčkou v prevencii sociálno-patologických javov, autorkou a lektorkou programov pre deti, mládež, rodičov, pedagógov. Vedie sociálno-psychologické výcviky. Vyjadruje sa k aktuálnym témam, publikuje, s obľubou píše aj knižky pre malých čitateľov.
Zdôrazňuje dôležitosť čítania pre deti od najútlejšieho veku. Vyzdvihuje význam emocionálnej inteligencie, prosociálneho správania a inkluzívneho prístupu vo výchove, vzdelávaní i v poradenskom systéme.
Pôsobila ako odborná asistentka na VŠ. Prednáša na medzinárodných vedeckých konferenciách, podporuje rôzne humanitné projekty, spolupracuje s mimovládnymi organizáciami.
Je presvedčená o tom, že len to, čo robíme pre druhých, má naozaj cenu.
Autorka monografií: Preventívny program pre žiakov s poruchami správania. Skúsenosti z realizácie programu; Prevencia v školských zariadeniach. Príklady dobrej praxe.
Autorka vysokoškolských učebníc: Stratégia riešenia šikanovania v školách. Možnosti prevencie; Vybrané kapitoly z prevencie v sociálnej práci.
Autorka knižných publikácií: Hurá, idem do školy!; Teším sa do 1. triedy!; a trilógie Dankine príbehy pre teba 1; Dankine príbehy pre teba 2; Dankine príbehy pre teba 3.