Mladá spisovateľka Angie Argalášová: Keď som začala písať prvé riadky, nemyslela som si, že z toho bude naozajstná kniha

Už ako malé dievča túžila tvoriť príbehy, no netušila, že jeden z nich sa raz premení na skutočnú knihu. Dnes má Angie na konte svoj debut Skutočné prázdniny – príbeh plný detských dobrodružstiev, priateľstva a návratu k svetu bez obrazoviek.

V rozhovore mladá spisovateľka Angie Argalášová prezradila, ako vznikol nápad napísať knihu, čo ju inšpiruje a aký mala pocit, keď po prvýkrát držala v rukách vlastné dielo.

Tvorivé začiatky 

Spomínaš si, kedy si prvýkrát napísala niečo, čo sa dalo nazvať príbehom? Bola to poviedka, básnička alebo niečo úplne iné?

Myslím, že to bolo niekedy vo štvrtom ročníku na základnej škole, keď som celé prestávky sedávala na koberci v triede a vymýšľala svoj prvý príbeh. Mal asi iba jednu alebo dve kapitoly, ale v tom čase pre mňa predstavoval najvzácnejší poklad.

Takže fantázia šla u teba na plné obrátky… 

Vymýšľanie príbehov som mala v sebe od malička. Už v útlom detstve, keď som ešte nevedela písať, som svoje príbehy vkladala do kreslenia. Tak to so mnou pokračovalo aj v období základnej školy, kde som často radšej trávila čas s denníkom než s kamarátmi. Ale prvýkrát som sa s písaním priznala slovenčinárke až na druhom stupni.

Pamätáš si na moment, keď si si povedala: Toto by som raz chcela vydať ako knihu?

Po prvýkrát som takýto nápad dostala už v materskej škole, takže to bolo naozaj dávno. Vtedy malo ísť o rozprávky o mojich plyšových hračkách, neskôr som ho však nechala zapadnúť prachom. V už spomínanom štvrtom ročníku som sa ku knihám znovu vrátila a vtedy som si vyrobila obálky na aspoň dvadsať kníh, akýchsi prvotných pokusov o fantasy príbehy. Ale keď som prišla na to, že písanie trvá dlhšie, než som čakala, opäť som ten nápad na čas odložila.

Tvoja prvá kniha nesie krásny názov Skutočné prázdniny. Ako vznikol nápad na knihu? Prišiel spontánne, alebo si ho nosila v hlave dlhšie?

Aj mňa samú prekvapilo, ako táto kniha vznikla. Zatiaľ čo väčšinu nápadov som nosila v hlave aj niekoľko rokov, pri tomto som si jednoducho raz sadla, vzala pero a zápisník a, ako už mnohokrát predtým, začala doň niečo písať.

Kto alebo čo ťa inšpirovalo pri písaní? Sú v príbehu aj kúsky tvojich vlastných zážitkov?

Pôvodný plán bol, že generácii dnešných detí ukážem, že skutočný život plný zážitkov a spomienok nenájdu za obrazovkou mobilu. A akosi som sa postupne začala čoraz viac pridŕžať vlastných dobrodružstiev… Až napokon môžem povedať, že celá táto kniha je plná inšpirácií z mojich osobných zážitkov. Dokonca aj postavy, ktoré v nej vystupujú, som napísala podľa mojich naozajstných známych.

Od prvých riadkov až ku knihe

Ako dlho ti trvalo, kým sa kniha dostala z prvotného nápadu až na papier?

Keď som začala písať prvé riadky, nemyslela som si, že z toho bude naozajstná kniha. Predpokladala som, že skončí v krabici pod stolom, podobne ako moje ostatné výtvory, ale očividne sa plány niekedy menia. Na základnej škole sme totiž dostali novú slovenčinárku a tú zaujímalo, čo aktuálne píšem. Požičala som jej svoj rukopis. Ešte nedokončený. Po niekoľkých dňoch mi ho vrátila s tým, že úryvok z neho poslala do súťaže. Veľkú pozornosť som tej informácii nevenovala, veď moje práce sa často ocitli niekde v literárnej súťaži aj predtým, a možno práve preto ma tak prekvapilo, keď ma pozvali na vyhodnotenie a po prvý raz v živote som si vypočula názor odborníkov na svoju tvorbu.

Čo sa dialo potom? 

Následne som chcela, aby si môj príbeh prečítali aj rodičia, no povedali mi, že sa po mne ťažko číta. Rozhodla som sa teda prepísať príbeh do počítača. Mala som motiváciu vstávať každý víkend, či prázdniny okolo piatej-šiestej, len aby som získala trochu času na písanie, kedy ma nikto nerušil. Až po viac ako roku som sa konečne dočkala chvíle, keď si moji rodičia prečítali celý príbeh a boli presvedčení o tom, že by to stálo za vydanie.

Približne v tom čase sa ku mne dostala informácia o človeku z kruhu známych, ktorý vydal knihu. Poprosili sme ho o radu, ako sa dá vydať kniha a on nám odporučil konkrétne, na koho sa obrátiť. Od chvíle, keď som svoju nespočetnekrát upravovanú verziu poslala do vydavateľstva, odkiaľ som dostala veľmi pozitívnu spätnú väzbu, prešlo asi pol roka plného čítania a korektúr a celého toho niekoľkokrát dookola, až som nepochybovala, že niektoré pasáže by som vedela povedať aj spamäti. Napokon, v apríli minulého roku, som konečne prvýkrát držala v ruke svoju vlastnú knihu a bol to neopísateľne čarovný pocit.

Prečítajte si: Láskavá, vtipná a liečivá: Kniha Vianočná doktorka MUDr. Zuzany Veteškovej Andreánskej prináša recept na zdravé srdce

Čo ťa na písaní tejto knihy najviac bavilo a čo bolo najťažšie?

Myslím, že odpoveď na túto otázku je v podstate jedna, a to: Vymýšľanie deja. Boli pasáže, ktoré som zbožňovala, na ktoré som sa tešila a ktoré mi vyčarili úsmev na tvári pri každom ďalšom čítaní, ale nastali aj chvíle, kedy som civela na prázdnu stranu, len aby som sa nemusela zapájať do nudných rozhovorov, a nič som nevedela vymyslieť. Chvíle, kedy som vedela, čo by som chcela vložiť do deja ďalej, ale chýbalo mi niečo, čím by sa jednotlivé časti prepojili. Takže písať dobrý príbeh s pútavým dejom, ktorý sa nebude ponášať na nesúrodú skladačku myšlienok 14-ročného dievčaťa, to bolo pre mňa najzložitejšie aj najzábavnejšie zároveň.

Mala si pri písaní nejaký rituál, napríklad obľúbené miesto, hudbu alebo čas dňa, keď sa ti píše najlepšie?

Myslím, že nie. Písala som, keď som na to mala náladu. Občas, keď som potrebovala ujsť z reality a vypísať sa z vlastných problémov. Určitý čas som písala pred spaním, inokedy som nosila zápisník so sebou do školy. Skôr pri prepisovaní som mala svoje víkendové a prázdninové rána, keď mi vyhovovalo to ticho v dome, keď všetci ešte spali a ja som sa mohla nerušene ponoriť do sveta svojich zápiskov.

Písanie, kreslenie, jazdenie na koni… Všetko, čo robíš, má v sebe veľa slobody a fantázie. Ako tieto záľuby ovplyvňujú tvoju tvorbu?

Jednoznačne, ako som už spomínala, celé Skutočné prázdniny sú inšpirované mojimi naozajstnými zážitkami. Jazdenie na koni tento príbeh ovplyvnilo asi najviac, keďže dej je vsadený do prostredia vidieckeho jazdeckého dvora obklopeného lesom, teda prostredia, ktoré mi je najbližšie. Keďže hlavná hrdinka by mala predstavovať mňa, vložila som jej do srdca mnohé vlastné túžby a záľuby, rovnako ako dobrodružnú náturu neustále hľadajúcu nejakú záhadu, ktorú by mohla objasniť, čo ju mnohokrát dostane do vtipných ale aj napínavých situácií.

Keď píšeš, vieš hneď, ako sa príbeh skončí, alebo ťa postavy počas písania dokážu aj prekvapiť?

Keď som začínala písať tento príbeh, niektoré postavy už mali predurčený charakter, ale niektoré sa vyvíjali postupne, dokonca som vôbec netušila ako príbeh ukončím. Možno som mala nejakú predstavu, no naozajstný koniec aj mňa samú prekvapil.

Fantasy príbeh

Pracuješ na druhej knihe? Môžeš aspoň trochu prezradiť, o čom bude?

Moja druhá kniha by mala byť z celkom iného súdka ako tá prvá a má aj oveľa hlbšiu históriu. Ide totiž o fantasy žáner. Počiatky tohto príbehu siahajú až kdesi do obdobia druhého ročníka základnej školy. Jeho postavy aj dej sa vyvíjali postupne, rástli so mnou a často, keď ma v reálnom živote niečo trápilo, predstavovala som si daný problém vo svojej vybájenej ríši snov a ľahšie som sa s ním dokázala popasovať. Nemyslela som si, že raz to naozaj napíšem, až kým sa ma jeden 10-ročný chlapec nespýtal, prečo nepíšem fantasy. Musela som sa nad tým zamyslieť, pretože mal pravdu. Fantasy bol odjakživa môj obľúbený žáner a mala som v hlave rozpracovaný príbeh, tak som sa do toho pustila.

Stalo pri písaní aj niečo nezvyčajné? 

Nástup na strednú školu sprevádzala jedna zvláštna udalosť, a to že som v triede stretla svoje hlavné postavy. Podobali sa menami, vzhľadom aj vlastnosťami, a tak, ako som si ich od detstva vysnívala, stali sa aj naozaj mojimi dobrými priateľmi. Postupne som teda začala opäť vsúvať do deja naše reálne dobrodružstvá.

V aktuálnej podobe by málokto spoznal pôvodnú verziu tohto príbehu a hoci ešte potrebuje veľa úprav, osobne som s ním spokojná. Dej je trochu komplikované vysvetliť, no skrátene ide o príbeh Divotvorov, ľudských bytostí z kráľovstva uprostred lesa oplývajúcich schopnosťou meniť sa na zvieratá. Hlavnou myšlienkou by malo byť, že sila priateľstva je väčšia než akékoľvek čary.

Zmenil sa tvoj spôsob písania? Cítiš, že si ako autorka trošku vyrástla?

Musím povedať, že áno. Možno čitateľ by si nijakú výraznú zmenu nevšimol, mne sa to posudzuje ťažko, ale ja osobne cítim veľký rozdiel minimálne od začiatku po koniec tejto novej knihy. Stále sa učím a veľa čítam. Snažím sa všímať si, čo sa mi páči, keď autori robia, ale naopak aj chyby, ktorým by som sa rada vo vlastnej tvorbe vyhla. A od napísania svojej prvej knihy som zase aj o niečo staršia. Preto si myslím, že veci, ktorým venujem svoju pozornosť, sú trochu iné. Nepochybujem, že ak by som tento rozpracovaný príbeh písala pred dvoma rokmi, vyzeral by úplne inak.

Prečítajte si: Ako sa vyznať vo víre emócií dospievajúcich? Pomôcť vám môže kniha Emocionálny život tínedžerov

Čo by si odkázala mladým ľuďom, ktorí by tiež chceli napísať svoju prvú knihu, ale sa ešte neodvážili?

Milí mladí nádejní spisovatelia, sny sa plnia tým, ktorí v ne veria. Ak po niečom naozaj túžite, a nemusí to byť len vydanie vlastnej knihy, choďte si za tým. Nebude to ľahké! V živote sa často stretávame s postojom, že nie sme dosť dobrí, aby sme niečo dokázali. Že v tom, čo chceme robiť, je priveľká konkurencia alebo, že to skúšali aj iní a nepodarilo sa im to. Ľudia sú jednoducho zvyknutí, že veci sa dejú určitým spôsobom, a ak je niečo inak, nepáči sa im to. Ale spomeňte si, že každý človek, ktorý v minulosti dokázal niečo významné, bol iný ako ostatní. Častokrát ho považovali za blázna, alebo ho vykázali zo spoločnosti. Dôvod, prečo sa o ňom dnes učíme, je, že sa nevzdal a neprispôsobil tomu, čo z neho chceli mať ostatní.

Podelím sa s vami ešte o pár výrokov, ktoré mi pomohli veriť, že moje sny majú šancu stať sa skutočnosťou, aj napriek odsudzovaniu a posudzovaniu zo strany okolitého sveta:

Nikto nežije tvoj život za teba, nebojuje tvoje boje za teba, preto nemôže ani rozhodnúť za teba!

To, že sa niekomu niečo nepodarilo, neznamená, že sa to nemôže podariť tebe.

Prijímaj kritiku len od človeka, od ktorého by si si neváhal zobrať aj radu.

Nie každému sa bude tvoja kniha páčiť, a je to v poriadku. Každý človek je iný a má iný vkus.

Ako jablko musí dlho rásť, zažiť búrky aj slnečné dni, aby bolo sladké a šťavnaté… Tak je to aj s nami.

Páčil sa vám rozhovor s mladou spisovateľkou Angie? Rovnako pútavých, zaujímavých a inšpiratívnych rozhovorov máme pre vás pripravených ešte mnoho. 

Podporte našu prácu a staňte sa súčasťou komunity Akčných žien. Okrem kvalitného obsahu získate aj prístup k výhodám, eventom a energickým ženám, ktoré vás posunú ďalej.