Päťročné dieťa povie: Mami, ľúbim ťa. Dvanásťročné: Mami, si taká otravná. Keď máme šestnásť, vyhŕkne z nás: Neviem sa dočkať, kedy sa odsťahujem.
Osemnástka kričí: Už mám toho doma plné zuby. A keď máme dvadsaťpäť, potichu priznáme: Mami, mala si pravdu.
V tridsiatke si vzdychneme: Chcem ísť za mamou. Päťdesiatka zas prinesie strach: Bojím sa, že ju stratím. Keď máme osemdesiat, so slzami v očiach vyslovíme želanie: Dala by som čokoľvek za to, aby som ešte raz počula jej hlas.
Láska, ktorá je stále prítomná
Roky medzi týmito okamihmi sú naplnené tisíckami drobných uvedomení. Tých, keď mamine ruky neúnavne pracovali alebo ako dokázala upokojiť naše obavy. Či tie, ako jej láska zostávala pevná aj vtedy, keď ste ju od seba odháňali.
Ak sa jedného dňa sa pristihnete, že skladáte prádlo presne tak, ako vás to naučila a uvedomíte si, že je v každom vašom kroku, smiechu, aj v nádeji, ktorú vo vás vždy mala, potom nikdy neodišla.
Nečakajte, kým bude neskoro
Ak máte to šťastie, že ju ešte stále môžete mať pri sebe, nečakajte, kým bude neskoro, aby ste jej povedali, ako veľmi ju ľúbite.
Vzťah k mame je jedným z mála, ktorý sa počas života neustále mení, a pritom zostáva rovnaký. V detstve symbolizuje bezpečie. V dospievaní prekážku. Keď dospejeme, je nám oporou… A neskôr spomienkou, ktorú si navždy uchováme.
