Andrea Uherková z občianskeho združenia Živica stojí spolu s Monikou Kossuth za projektom Funebra, ktorý na Slovensko priniesol nový pohľad na poslednú rozlúčku. Venujú sa prírodnému pohrebníctvu – ekologickej a citlivejšej alternatíve k tradičným formám pochovávania.
V rozhovore pre Akčné ženy Andrea Uherková porozprávala o tom, ako vznikla Záhrada spomienok vo Zvolene, prečo ľudia čoraz viac hľadajú prirodzenejšie a osobnejšie rozlúčky, ale aj o tom, ako sa dá o smrti rozprávať s deťmi tak, aby v nej videli prirodzenú súčasť života.
Funebra a sila prírodného pohrebníctva
Čo je Funebra?
Funebra je projekt Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Najskôr sme sa volali len Záhrada spomienok, keďže sme mali iba jeden veľký projekt, a to projekt Prírodného cintorína Záhrady spomienok vo Zvolene, ktorý sme ako organizácia Živica založili spolu s mestom Zvolen v roku 2017.
Akú zmenu alebo iný pohľad ste priniesli na Slovensko?
Záhradou spomienok sme vďaka skúsenostiam a dobrej praxe z Českej republiky priniesli prírodné pohrebníctvo. Inšpirovali sme sa najmä „Lesem vzpomínek”, ktorý vznikol v Prahe pár rokov predtým. Spolu s dvomi ďalšími Češkami ho zakladala aj Slovenka Monika Kossuth, ktorá v tom čase žila v Čechách.
Záhrada spomienok je náš spoločný pilotný projekt. K prvému prírodnému cintorínu na Slovensku o niekoľko rokov pribudol aj druhý. Les spomienok sme pomáhali zakladať s mestom Košice.
Prečítajte si: Halloween verzus Dušičky, prečo môžeme oslavovať oboje
Prečo ste tento projekt na Slovensku začali rozvíjať?
Videli sme veľký zmysel v tom, aby sme priniesli ekologickú alternatívu pohrebníctva aj do slovenského priestoru. A samy sme boli zvedavé, ako na to ľudia budú reagovať, ako to prijme pomerne kresťanské Slovensko. Veľmi nás prekvapilo, že to ľudia uvítali s otvorenou mysľou. Potešili sa, že existuje prírodnejší spôsob v porovnaní s klasickými cintorínmi, ktorých podoba im často nevyhovuje. Nepáčia sa im okázalé a veľké hroby, veľké náhrobné dosky a to, čo sa nosí na cintoríny vo forme rôznych plastových dekorácií a ozdôb, ktoré sa premieňajú na odpad. To na prírodných cintorínoch nemá miesto.
V zahraničí je tento koncept veľmi populárny. Sú tam stovky prírodných cintorínov. Prírodné pohrebníctvo vzniklo už v 90. rokoch vo Veľkej Británii.
Čiže… Toto bol taký náš prvý počin. Priniesť alternatívu. Záhrada spomienok existuje teraz už ôsmym rokom ako súčasť klasického cintorína na Zlatom potoku vo Zvolenie. V spolupráci s mestom Zvolen ju spravujeme ako združenie Živica.
A potom vznikla Funebra…
Keď sme založili druhý cintorín v Košiciach, zároveň sme začali robiť aj rôzne osvetové aktivity, workshopy, prednášky, a tak sme si hovorili, že by sa mohol náš projekt volať aj inak ako Záhrada spomienok, lebo už prerástol svoj pôvodný názov. Takže áno, tak vznikla Funebra a sme rady, že je v ženskom rode, keďže spolu s Monikou sme vlastne dve ženy, ktoré sme jej súčasťou. Sme také dve Funebráčky alebo Ekofunebráčky.
No okrem spravovania prírodných cintorínov sa snažíme šíriť tiež otvorený a zodpovedný prístup k smrti. Vzdelávame v tomto smere aj verejnosť, či už širokú alebo odbornú. Dokonca aj prostredníctvom medzinárodného projektu, ktorý podporila Európska únia a má názov Cintoríny priateľské k prírode. A máme za sebou aj konferenciu s pomerne veľkým úspechom u odbornej verejnosti.
Ako by ste prírodné pohrebníctvo opísali?
Je to návrat k niečomu prirodzenému, prírodnému, ale zároveň reaguje aj na súčasnú stagnáciu v klasickom pohrebníctve a poskytuje iný prístup k pozostalým, najmä k posledným rozlúčkam.
Monika a Andrea
Monika Kossuth vyštudovala antropológiu, v rámci ktorej sa začala venovať téme krízy pohrebných rituálov a akademický výskum prepojila aj s ďalšími ženami, študentkami, ktoré sa zaujímali o prírodné pohrebníctvo. Keď prišla z Brna na Slovensko študovala na Sokratovom inštitúte, čo je doplnkový vzdelávací program pre mladých lídrov, ktorí chcú prinášať pozitívne zmeny na Slovensko.
Andrea Uherková na inštitúte študovala tiež, ale okrem neho má absolvované aj štúdium ekológie, kde ju zaujali rôzne alternatívne prístupy k životu, ktoré znižujú ekologickú stopu a reflektujú klimatickú zmenu a to, ako človek vplýva na životné prostredie. Práve počas štúdia natrafila na sociálnych sieťach na to, že v Čechách otvárajú prírodný cintorín, čo ju veľmi nadchlo.
Začala sa do tejto témy ponárať hlbšie a snívala o tom, aby niečo také priniesla aj na Slovensko. S Monikou spojili sily a vďaka dobrým vzťahom s mestom Zvolen a vtedajším riaditeľom Živice Jurajom Hipšom smerovali k tomu, aby prvý prírodný cintorín založili vo Zvolene.
Doteraz sú vďačné, že sa im to podarilo a že pilotný projekt naštartoval záujem ľudí. Stále sa veľa učia a veľa z neho čerpajú aj pri návrhu iných a nových prírodných cintorínov. Je to pre ne najlepšia škola učiť sa všetko v praxi v slovenských podmienkach.
V čom je prírodné pohrebníctvo výnimočné?
Prírodné pohrebníctvo ponúka iný pohľad na cintoríny. Cintoríny tak môžu vyzerať ako lesy, záhrady, či ovocné sady. Nie sú to len miesta pre pochovávanie, ale ochraňujú alebo vytvárajú nové prírodné biotopy, kde pochovávanie je len jednou z funkcií.
Prináša riešenia, ako inak by mohli vyzerať cintoríny aj s ohľadom na meniacu sa klímu a problémy so životným prostredím. Reaguje tiež na meniace sa potreby a preferencie návštevníkov cintorínov, aj vzhľadom na to, aké rozlúčky ľudia potrebujú.
Takže okrem toho, že sú prírodné cintoríny veľmi šetrné k prírode a k životnému prostrediu tým, aké materiály používajú a ako vyzerajú, ponúkajú aj alternatívu obradných siení. Rozlúčky na prírodných cintorínoch môžu prebiehať vonku pod korunami stromov a pre ľudí často v slobodnejšom a príjemnejšom prostredí, než je prostredie obradných siení. Jedinečné rozlúčky však realizujeme aj na rôznych iných miestach.
Aké mávajú pozostalí predstavy?
Niekedy sa nám ozvú s tým, že by chceli rozlúčku spraviť v klasickej obradnej sieni, ale chceli by, aby sme ju viedli my a aby bola osobnejšia, šitá na mieru ich potrieb. Iní si želajú, aby sme rozlúčku usporiadali na nejakom špeciálnom mieste. Zažila som jednu v reštaurácii v jednom penzióne a následne pri rieke, do ktorej sme vhadzovali kvety.
A viedla som aj rozlúčku v jednom malom meste, kde bolo asi 100 ľudí. Bola bez rakvy a bez urny, len so spomienkovými predmetmi po mužovi, ktorý zahynul v horách, a bola veľmi silná. Ale väčšinu rozlúčok som viedla v Záhrade spomienok, ktorú teda nielen spravujem, ale som tu aj obradníčkou.
Čo považujete pri obradoch za najdôležitejšie a čo býva možno netradičné, ale veľmi silné?
Máme aj väčšie spomienkové slávnosti, ku ktorým spolu s rodinou chystám spomienkovú reč. Rozprávame sa o živote človeka, s ktorým sa lúčime. Naozaj je pre mňa veľmi dôležité sa s pozostalými buď osobne alebo aspoň online rozprávať do hĺbky a navnímať ten príbeh, aby odznelo všetko podstatné. A často tento príbeh dopĺňajú priatelia a rodina svojimi spomienkami, niečím čo si napísali, čo si pripravili, hudbou alebo básňami, ktoré si vyberú.
Pre mňa je teda najdôležitejšie, aby boli rozlúčky osobné, aby priniesli esenciu zosnulého človeka, ktorého príbeh chceme vypovedať. A rozlúčky vonku majú podľa mňa veľký terapeutický potenciál a pomáhajú ľuďom prejsť obdobím smútku a trúchlenia zdravšie.
Môžu sa oprieť o prírodu, v ktorej sa nachádzajú, môžu pozorovať jej premeny a zvuky a môžu sa voľne nadýchnuť, pozrieť na oblohu, vzdialiť sa, keď potrebujú. Keď stojíme v polkruhu pod stromami, vytvárame priateľský priestor, v ktorom ľudia môžu povedať, čo je pre nich dôležité, aby následne nemuseli ľutovať, že na rozlúčke neprehovorili.
Smrť má aj v živote detí svoje miesto
Je vhodné, aby súčasťou pohrebov boli aj deti?
Pri menších deťoch je na rozhodnutí rodičov, či ich na pohreb zoberú, alebo nie. My to však podporujeme. Deti si tým budujú otvorený vzťah k záveru života a k tomu, že smrť je jeho súčasťou. Je to dôležité, aby smrť pre nich nebola v budúcnosti tabu. Rovnako dôležité však je aj to, aby sme ich vopred vhodne pripravili, čo sa môže na rozlúčke diať – že tam budú ľudia v čiernom, budú smutní, môžu plakať, ale že je to preto, lebo človeka, ktorý zomrel, mali radi, a keď sa vyplačú, bude im potom zasa lepšie.
Nie je táto forma emócií pre deti priveľmi náročná?
Deti by mali byť v kontakte s rôznymi emóciami a pocitmi, ktoré zahŕňajú aj smútok alebo proces trúchlenia. Niekedy môžeme dať deťom na výber, či sa chcú rozlúčky zúčastniť, keď im vysvetlíme, čo sa tam bude odohrávať. Ale pokiaľ sú menšie, tak väčšinou o tom rozhodujú rodičia.
Keď počas rozlúčky vidíme, že sa tam dieťa necíti dobre, tak je užitočné mať dohodu s niekým blízkym, že s dieťaťom z rozlúčky odíde.
Rodičov však pobádame, aby šli dobrým príkladom v tom, že rozlúčka má v živote človeka špeciálne miesto a je dôležité spoločne absolvovať aj túto kapitolu života – prechodový rituál, ktorý má zmysel. Celospoločenská úloha, ako k tomu pristúpiť, je, aby mali rozlúčky liečivý potenciál nielen pre dospelých, ale aj pre deti.
A to je to, o čo sa vlastne vo Funebre snažíme. Aby jedinečné a citlivé rozlúčky priniesli ľuďom, čo práve potrebujú.
Je ešte niečo, prečo by deti nemali byť z udalostí, akými sú aj pohreby, vynechávané?
Myslím si, že účasť detí na pohreboch môže byť dôležitá aj preto, že si uvedomia, čo sa stalo. Že ten človek už nedýcha, nežije, že duša je niekde inde a nie v mŕtvom tele. Tento proces prebieha podľa viacerých odborníkov najmä vtedy, ak je rozlúčka s celým telom, a keď majú ľudia možnosť telo aj vidieť a môžu sa ho dotknúť.
Nie je to už príliš?
Kedysi to bolo bežné, lebo ľudia zomierali väčšinou doma, nie v nemocniciach, a telo bolo vystavené niekoľko hodín až dní. Ľudia sa k nemu chodili lúčiť. Vlastne sa aj hovorí, že keď sa človek dotkne tela, ktoré je už istým spôsobom zmenené a je chladné, doslova v ňom ten život necítime, čo nám zároveň pomáha prijať realitu úmrtia. Zvedomíme si, čo sa stalo.
Toto môže pomôcť aj deťom, čo im môžeme vysvetľovať už aj na iných situáciách v živote. Napríklad, keď zomrie zvieratko, keď uvidia mŕtveho vtáčika na ceste, alebo chrobáčika. Dokážeme im priblížiť realitu života a smrti, existenciu pozemského tela. A môžeme sa hlavne dieťaťa veľa pýtať, ako to ono vníma, kde si myslí, že duša odišla… Otvoríme tým debaty ešte predtým, než nastane úmrtie nejakého člena rodiny, vďaka čomu môže byť dieťa lepšie pripravené.
A zreteľne to celé dokážeme vysvetliť aj na prírodných cykloch, keď strom opadne z listov, mení farbu a na jar znova zakvitne. Cyklus života je jednoducho prirodzený a prítomný. Niečo odchádza, aby mohlo vytvoriť priestor pre nové.
Prečítajte si: Svetielko v tme: Spomienka na deti, ktoré odišli priskoro
Ak sa deti prírodného pohrebu – rozlúčky zúčastnia, zapájate ich do samotného diania?
Áno, zapájame. V Záhrade spomienok nám pomáhajú ukladať popol, zasypávať jamku, zapaľovať sviečky. Na sviečky máme vodnú hladinu v kamennom obradnom diele, kde pokladajú plávajúce sviečky, čo ich veľmi baví. Je to taký hravý prvok.
Okrem toho, či už s dospelými alebo s deťmi, píšeme odkazy do neba. Môžu napísať nejakú spomienku alebo niečo nakresliť. Odkazy potom väčšinou vhadzujú do jamky spolu s popolom, alebo teda pri ukladaní celého tela ich vhodia k rakve.
Je vhodné s deťmi otvorene komunikovať o tom, čo sa stalo? Hovoriť s nimi o smrti?
Nie som síce psychologička, ale myslím si, že skrývanie pocitov, emócií alebo niečoho, čo sa v nás deje, ich prežívanie za zatvorenými dverami, môže deťom aj ubližovať, pokiaľ im to aspoň z časti nevysvetlíme. Tiež som to tak trochu zažila doma, že sa rodičia schovávali so svojím smútkom, keď ich rodičia – moji starí rodičia, zomreli. Ako dieťa som bola z toho zmätená a nevedela som, čo sa deje. Nevedela som, ako im mám pomôcť, či sa ich vôbec mám alebo môžem na to pýtať. Nakoniec som mala pocit, že ich s tým nechávam samých, ale zároveň, že oni nechávajú mňa samú s pochybnosťami o tom, čo sa stalo a čo si teraz môžem a nemôžem dovoliť prežívať.
Myslím, že je dôležité rozprávať sa s deťmi primerane veku a citlivo aj o tom, ako sa cítime v takýchto náročných obdobiach života, pretože bolesť a smútok sú jeho súčasťou. Je dobré to neskrývať, netváriť sa, že život je len prechádzka ružovou záhradou. Aj deti si tým budujú odolnosť. Z mojich skúseností deti neraz prijímajú realitu smrti prirodzenejšie než dospelí. Nemajú ešte okolo nej vytvorené negatívne príbehy, a tiež žijú oveľa viac v prítomnosti.
Samozrejme, vždy závisí aj od okolností a od typu úmrtia a aj deti môžu smrť vnímať s veľkým smútkom a emóciami.
Je však dobré pred nimi zo smrti nerobiť strašiaka. Deti nám často zrkadlia to, ako sa my sami pred nimi správame. Preto je dôležité kultivovať najmä náš vlastný vzťah k smrteľnosti.
Záleží asi aj na veku detí a na tom, ako sa aktuálne ako smútiaci cítime…
Určite je dôležité, aby sme zvolili na to primeraný jazyk aj vhodný čas. Prípadne požiadali aj o odbornú pomoc. Pokiaľ nemáme v nejakom momente energiu sa o tom rozprávať, je dobré sa k tomu vrátiť, keď je priestor. Hlavne preto, aby si deti nevytvorili nejaké strachy, ktoré sa spoja so záverom života. A aby vedeli lepšie vnímať aj svoje vlastné prežívanie, čo sa v nich deje. Dnes už existuje pre menšie aj väčšie deti množstvo krásnych kníh o smrti, ktorými si môžu rodičia v rozhovoroch pomôcť.
Rozlúčka s najbližšími
Aký je rozdiel medzi rozlúčkou v obradnej sieni a rozlúčkou v prírodnom prostredí?
Obradná sieň poskytuje istotu a bezpečie v tom zmysle, že keď je zlé počasie, schováme sa. Ak smútiaci prídu v nevhodnej obuvi alebo oblečení, možno im bude vo vnútri lepšie. A staršia generácia je zvyknutá na niečo tradičné. Vedia, čo majú čakať. Takže z tohto hľadiska môže byť istým spôsobom aj obradná sieň bezpečnejším priestorom.
My však vnímame, že sa v prírodnom prostredí človek cíti príjemnejšie, je preňho prirodzené, spája si ho aj s peknými emóciami, zážitkami, výletmi do prírody, s relaxom, s oddychom. Je nám v prírode jednoducho fyzicky často príjemnejšie než v interiéri. Samotný pohľad na zeleň lieči.
Príroda je tiež prirodzená pre všetky duchovné prístupy, názory na život, ale aj vierovyznania. Všetci ľudia, bez ohľadu na to, čomu veria, sa zvyčajne v prírode cítia príjemne. Takže už len to je dobrý základ na to, aby prebehol dobrý rozlúčkový obrad – či už civilný, alebo cirkevný. No a potom obsah obradu, tak to je samozrejme už kapitola sama o sebe, ako ho koncipovať a vytvoriť tak, aby bol čo najprínosnejší.
Prírodné pohrebníctvo nie je len o ekologickej alternatíve, ale predovšetkým o ľudskosti, úcte a pravdivosti. V prostredí, kde sa smrť často vytláča z nášho každodenného života, prináša Funebra jemnejší, otvorenejší a uzdravujúci prístup k téme, ktorá sa týka každého z nás.
Andrea Uherková pripomína, že rozlúčka je dôležitým rituálom, ktorý pomáha prijať zmenu, uctiť si život a zároveň vytvoriť miesto pre zdravé smútenie. A že aj deti, ktoré sa s týmto prechodom prirodzene stretávajú, môžu byť našimi sprievodcami v tom, ako jednoducho a pravdivo vnímať cyklus života a smrti.
Ďakujeme, že čítate našu tvorbu. Už usilovne pripravujeme ďalší obsah plný inšpirácie.
Ak sa vám páči, čo robíme, podporte nás. Spolu môžeme prinášať ešte viac kvalitných a zaujímavých rozhovorov.