Lucid – Lucia Sládečková je žena, ktorá dokázala premeniť vášeň pre krásu na silnú osobnú značku. Vizážistka, influencerka, podnikateľka a skvelá mama, ktorá sa vymyká stereotypom beauty sveta.
Nebojí sa hovoriť o živote, materstve ani odvahe ísť vlastnou cestou, a to pokojne aj na druhý koniec sveta. Svojím príbehom dokázala, že krása nie je len o make-upe, ale najmä o autenticite, slobode a sebavedomí.
Dnes si bola súčasťou diskusie na podujatí Šťastné a veselé ženy. Sme veľmi rady, že si prišla. Ako sa máš?
Mám sa dobre, aj keď je to na Slovensku rýchlo a zbesilo, ale to je môj životný štýl. Aj keď sa snažím spomaliť, jednoducho pri tých povinnostiach a tej situácii to asi ani nie je možné.
Je o tebe známe, že si dlhšie obdobie žila v Thajsku. Prečo si sa tam rozhodla odísť?
Vždy som chcela odísť zo Slovenska, naozaj som potom túžila. Ale nechcem, aby to ľudia vnímali tak, že sa tam vráť, tak choď. Ja pôjdem vtedy, keď to uznám za vhodné. To je proste vždy tak. Potrebovala som si vyskúšať život mimo Slovenska. Či to zvládnem po tej mentálnej stránke. Chcela som zistiť, čo mi bude chýbať zo Slovenska, alebo kde by som chcela žiť. A to miesto budem hľadať celý život, lebo som ho ešte nenašla.
Čo ti teda najviac zo Slovenska chýbalo?
Rodina.
A prečo si sa rozhodla práve pre Áziu?
Ja som pre Thajsko vôbec nikdy nechcela byť ani rozhodnutá a dokonca som tam ani nechcela ísť. Pretože všetci tí mladí ľudia… Bol som v Thajsku, tam je super. No, pochopila som, prečo im tam bolo super, a hlavne čo sa týka pánov. A tam ja nespadám, ale tá voľnosť stretla aj mňa. A bol to úžasný pocit. Mohla som behať na motorke bez prilby.
A jedna z takých otázok tu aj bola, že kedy sa cítite úžasne, dobre. Rozmýšľala som nad tou otázkou, ale nedostala som sa už k nej, lebo som mala veľmi málo času.
Ale rozpamätala som sa na ten pocit, že kedy mi je naozaj dobre, tak to bolo práve na tej motorke. Tam som to zažívala. Vtedy na nič nemyslíš, aj keď si šla za povinnosťami, ale užívala si si to. Bože môj, mne keď sa to vracia… Ja si asi urobím dovolenku.
Vietor vo vlasoch a taký ten pocit ultimátnej slobody, však? A teraz si sa vrátila späť na Slovensko. Ako dlho si už naspäť?
Rátali sme to tuším včera, predvčerom a je to pol roka.
Prečítajte si: Lekárka Miroslava Juráková: Odišla som z nemocnice, aby som medicínu robila inak. Cez objatie, ktoré lieči
A ako sa ti žije opäť na Slovensku? Lebo viem, sama som žila v zahraničí, je to náročné vrátiť sa späť a trošku si zase zvyknúť, hlavne keď ideš z ostrovného prostredia.
Áno, áno. Ty si žila na Bali. A to je ďalšia destinácia, ktorú by som chcela iba navštíviť, lebo je to dosť obdobné.
Ale pýtala si sa, ako sa adaptujem na Slovensku. Tak veľmi ťažko. Lebo Slovensko môže byť krásne, ale môže byť aj odporné. Apelujem na to, čo sa tu deje. Ja s tým vôbec nesúhlasím. A kebyže mám na to gule, tak by som sa aj snažila niečo zmeniť. Ale viem, že to nie je možné.
Veľmi ťažko sa mi tu adaptuje, veľmi ťažko. Lebo sú tu iné podmienky, inak to funguje. Za tých tri a pol roka sa to tu naozaj zmenilo. Neviem, čo by som ti k tomu povedala. Je to tu strašné. Keď to vnímam ako žena, matka, podnikateľka, ja som teda malý podnikateľ, ale celé to tu vnímam, akí sú ľudia, čo uznávajú a koho uznávajú. Bože môj dobrý, mne sa zastavuje rozum nad tým, čo sa tu deje. Tí ľudia nemajú vôbec žiadny obzor. Oni vôbec nemajú mentálnu zdatnosť. Proste nemajú a nikto ma o opaku nepresvedčí.
Čo by si ľuďom poradila z hľadiska podnikania, rozšírenia obzoru?
Rozšírite si obzor len tým, že si necháte otvorenú hlavu. Neprezentujte svoj názor, lebo je nepodstatný. Pre každého je názor toho druhého nepodstatný. Aspoň tak som sa to naučila, že vôbec ma to nezaujíma, kto si čo myslí. Toto som ja, toto sú moje pravidlá, toto je moja rodina a takto ju budem viesť a bodka.
Poradila by som im, aby sa uvoľnili, aby vnímali druhých a začali trošku cestovať. A vôbec nehovorím, že za ťažké peniaze cez cestovné agentúry. Choďte, zdvihnite zadky a cestujte, lebo uvidíte, ako sa úplne inak žije v zahraničí, čo sa uznáva a čo je vlastne podstata života.
Ty si veľmi autentická a ľudská. Čo ťa k tomu viedlo? Máš to tak od narodenia, je ti to prirodzené?
Je. Je mi to prirodzené a neznášam, keď sa hrá fejkový život. Nemám rada, keď sa odpovedá, čo chcú ľudia počuť. Mňa vôbec nezaujíma, čo chcú ľudia počuť. Ja hovorím to, čo cítim, čo prežívam. Neviem, či je trendy byť autentická, myslím si, že stále nie, ale aj to je mi jedno. Ja potrebujem žiť a potrebujem niečo prežiť, ja si potrebujem ten život užiť. Mne je úplne jedno, čo si kto o mne myslí, či som taká, či taká.
Jednoducho ja viem, aká je moja podstata, aspoň ju hľadám. Viem, aké sú moje možnosti. Ale každý to má v živote inak, no ja si myslím, že práve tá pravda nás dovedie k tomu, aby sme si každý uvedomili tie najzákladnejšie veci. Vtedy sa môžeme aj podporiť, lebo sa nebudeme stále naťahovať o informácie, kto, čo, ako…
Je určite dôležité, aby si poznala samú seba. Čo ti pomáha spoznať sa do hĺbky a vďaka tomu si aj stáť sama za sebou?
Človek, keď nie je stále so sebou spokojný, a nehovorím o vizuálnej stránke, lebo stále starneme, ale ja som fakt spokojná… A nemôžem povedať, čo by som na sebe momentálne menila, okrem toho, že by som si dala odstrániť všetky tetovania.
Ale teda… Keď nie som spokojná, tak jednoducho hľadám, v čom sa cítim lepšie, čo mi vyhovuje a naopak, s kým sa necítim dobre, a to všetko odstraňujem. Ani tým ľudom nedám priestor, lebo sa s nimi jednoducho necítim dobre, necítim sa v komfortnej zóne a už v tomto veku sa nechcem cítiť nekomfortne. Hľadám komfortný životný štýl, kde mi to bude vyhovať, v ktorom sa nemusím na nič hrať. Nepotrebujem zdieľať s nikým radosti, ťažkosti, zdieľam ich len s rodinou a len im dovolím ma spoznať ďalej.
Počula som a čítala o sebe rôzne varianty, ale ja musím byť v mojom živote spokojná, takže to hľadám a posúvam sa celý život.
Je to veľmi inšpiratívne, lebo musíš byť aj veľmi silná osoba na to, aby si to zvládla.
Ja ani vôbec neviem, či som silná, alebo či to zvládnem. Akurát som nad tým premýšľala, keď mi niekto napíše, že to by som nezvládla. Ako je možné, že rovno odsúdi samú seba pri situácii, ktorú vidí. Nikto ju tam neťahá, ona to má inak, ale rovno si povie, že by to nezvládla. Tiež by som si kedysi povedala, že ja takto žiť určite nebudem. Ale som sa jednoducho dostala do takej situácie a vychádzam len z toho, čo mi je dané a z toho aj musím vyjsť, ale v radosti, nie? Hľadám sa, veľmi a hľadať sa budem vždy.
Čo ti pomáha na ceste hľadania? Spomínala si aj v rámci diskusie, že si vyhorela.
Všetci hovoria o tom, ako sa majú naučiť hovoriť „nie”. Ale to je základ. To už by som ani nepreberala v tejto dobe, lebo to už je klišé. Ale nebáť sa vyjadriť. Slušne. Nepotrebuješ niekoho hodnotiť, to už máme dávno za sebou. To je taký ten pubertálny stav. Ale ty potrebuješ nasávať informácie a spoznať sa, zistiť, čo ti vyhovuje, kto ti vyhovuje, aká situácia, aká práca.
Ja si neviem predstaviť, že by som robila robotu, ktorú neznášam. A obklopujem sa ľuďmi, ktorých neznášam. Takže hľadám možnosti, ktoré sú pre mňa také fit.
Na čo sa najviac tešíš v roku 2026? Máš nejaké plány?
Nemám žiadne plány, ale teším sa na každý jeden deň, keď vstanem. Učím to aj deti, pretože som si všimla, že sa im nechce. Ako sa ti može nechcieť? Tomu nerozumiem. Je to nová výzva, nový dar. Stále hovorím, že sa máš tešiť zo základných maličkostí.
A ľudia si vôbec neuvedomujú, čo znamená slovo zdravie. Ja sa naozaj teším, že sme zdraví, takže sa budem snažiť o to, aby to tak aj zostalo. A teším sa na nové možnosti, pretože tento rok vnímam ako rok, ktorý som veľa uzatvárala. Uzatvorila som všetko, čo sa dalo. A teším sa, čo prinesie nový rok, lebo každý rok v sebe niečo nesie a keď niekto povie, že: Bože, ten rok bol strašný a nech už skončí… No tento bol strašný. Pre mňa bol hrozný, lebo to boli samé rozhodnutia a nevedela som, či sa správne rozhodnem.
Ale jednoducho nasledujem inštinkt. Raz som sa zobudila a povedala som, že sa vraciame. Nie je to egoistické. Jednoducho musím vychádzať z toho, čo momentálne dokážem.
Tvoja intuícia ťa zdarne vedie životom. Kam ťa vedie momentálne kariérne, profesijne?
Ja som povedala, že líčenie už dlho robiť nebudem. Čo sa stihne, stihne sa a čo sa nestihne, odozdávam mladšej generácii. Šikovným ľuďom, lebo tu sú a potrebujú vyšperkovať, takže stále som tu, aby som ich zaučila, ale bola to naozaj dlhá cesta.
Šperkovanie všetkých detailov a cez to všetko stále postradám uznanie. Nehovorím, že ma niekto neuznáva, ale to uznanie také, že som umelec a mám umelecké cítenie a niečo som dokázala sama a bez toho, aby ma niekto zdieľal, vytváral, mala som niekoho za sebou… Tak toto mi tu na Slovensku chýba. Ja neviem, či nie som vyvolená do mediálneho sveta, ale toto sa veľmi zle nesie, keď vieš, že na to máš. Že si jedna z najlepších. A ja môžem povedať, že som mala obdobie, kedy som bola najlepšia a ešte stále som nikoho nepustila dopredu a budem to tvrdiť aj naďalej. Som o tom presvedčená, pretože viem urobiť akýkoľvek make-up na akejkoľvek žene, aby jej to sadlo. Som profesionál a viem uznať svoje hodnoty, kvality a chýba mi to uznanie.
Prečítajte si: Podnikateľka Alexandra Kasperová: S klamárom spolupracovať nedokážem. Biznis aj rodina musia stáť na dôvere
Keď spomínaš, že chceš skončiť s učením… Máš už aj nejakú predstavu, kam ďalej by si sa chcela posúnúť, v akej oblasti?
Ja už som začala, a to medicínsky, ale inak. Stále ma to ťahá k telu, pretože to psychosomatické je problém v každom. Koho stretnem, ten má psychosomatické problémy. Mňa jednoducho táto cesta baví a aj moju dcéru vediem k tomu, že ak nepoznáš svoje telo, tak nevieš nič.
Začala si sa vzdelávať v tomto smere? Budeme o tebe počuť ako o nejakom špecialistovi vo funkčnej medicíne?
Vieš čo? Uvidíme, do čoho sa pustím, pretože hovorím, že ak by som to mala robiť na Slovensku, tak musím zaťať zuby a zase ísť ďalej. Neviem, koľko sa tu zdržím, nedá sa tu vydržať, je to tu ťažké. Ale na druhej strane som rada, že som sa vrátila a len som vhupla naspäť do toho, kde som skončila. Takže nie je to o tom, že si musím zase niečo budovať a doprosovať sa ľuďom a robiť zadarmo ako niektorí. Jednoducho robím tak, ako si vypýtam a ľudia sú ochotní, lebo vedia, čo za to dostanú. A za to som veľmi vďačná, že sa podporujeme, preto som prišla podporiť aj tento projekt, pretože ženy by sa mali podporovať.
Kto teba na tvojej ceste najviac podporil?
Mama.
Snažíš sa aj ty podporovať svoju dcérku?
Áno, podľa mňa je to také generačné. Z generácie na generáciu sa snažíme deťom ukázať, že podpora doma je vyšší základ. Nikdy to nie sú kamaráti, lebo kamaráti prídu, odídu, využijú, zneužijú situáciu a poberú sa ďalej. Ale ty potrebuješ mať pevné zázemie a pokiaľ sa nevieš pevne odpichnúť z domu, to sú tie zlé rozhodnutia.
Čo pre teba znamená komunita? Sama si dnes prišla podporiť komunitu. Prečo? Možno preto, aby si ukázala že sa to dá?
Dá sa to, dá. Ale postradám to.
A hlavne tu v Bratislave…
No áno… Pohnem sa na východ a tam je iná atmosféra, je to príjemné. Len tu všetci chcú všetko dokázať, ukázať sa, koľko čoho a čo ja všetko mám. A potom tá komunita na tom zlyháva, pretože každý bojuje sám za seba. A keď rozprávala kolegyňa o tom, že kamarátky pečú. Neviem, s kým by som tu piekla, lebo potom príde to porovnávanie. Nerada sa porovnávam. Každý vychádza z niečo iného, ale so mnou veľa ľudí rado súperí. No ja nepotrebujem súperiť.
Čo by si odkázala, poradila ženám, ktoré stoja pred nejakou voľbou, chcú odísť zo zamestnania a chceli by sa vrhnúť na podnikateľskú dráhu?
Nepotrebuješ mať koncept, nepotrebuješ mať marketing. Ak robíš niečo, čo miluješ, tak to vždy dosiahneš.
Proste milujem líčenie a milovala som ho odjakživa. A namiesto jedla som si kúpila šminky, jedla som špagety s grankom a ryžu s vegetou. Trvalo to 4 roky, kým som bola na strednej. Urobila som čokoľvek, len aby som si kúpila šminky. No nevedela som vyjsť.
Ľahla som si mame na nohy a povedala: Mami, čo budem robiť, keď budem veľká? Nevedela som, kam sa mám ubrať, lebo mňa veľa vecí nebavilo. Takže som šla študovať to, čo som išla študovať, ale nebavilo ma to, ani ďalšie ma nebavilo. A teraz je to iné, keby som teraz študovala tento odbor, tak ver, že sa do toho pustím, že mám stále chuť bojovať, ale za ženy. Ženy si musíme začať vážiť, pretože je tu zopár ľudí, ktorí za ne bojujú, ale musíme ich vedieť doceniť. A nie je to marketing, ani peniaze, ale je to presvedčenie.
A možno ešte aj tá odvaha, ktorú si spomínala…
Ja som veľmi odvážna.
A nebáť sa zlyhania…
Vždy zlyháš, no len to ťa naučí vstať a ísť vpred. Ak nezlyháš, niekde je chyba. A potom, baví ťa to? Nemáš sa ako posúvať, dostávaš sa do toho istého stereotypu, taká hladina, kedy jednoducho už nevieš, čo ďalej. Potom už len robíš, čo sa naučíš. A to sú presne zamestnaní ľudia. Robia to, čo sa naučili a nevedia ísť vlastnou cestou. Chodia otrávení do roboty, z roboty. A kde sú tie deti? A vlastne ty aj tak viac času tráviš s tou firemnou rodinou a nie s tou doma.
Čudujem sa ľuďom, že nehľadajú možnosti a sú zatrknutí voči možnostiam, ktoré na Slovensku sú, lebo sú všade. Zaryto idú na istotu, ale nemáš istotu. Príde, vyhodí ťa, to je celé. A potom? Čo budeš robiť? Kde zas budeš hľadať istotu? Si ju vytvor ty, ale musíš byť ohybný.
