Mala prestížnu prácu a jasne nalinkovanú kariéru v nemocničnom prostredí. Napriek tomu sa MUDr. Miroslava Juráková rozhodla pre radikálny krok a opustila klasickú medicínu.
V úprimnom rozhovore nám Mirka prezradila, ako ju zdravotné problémy naučili počúvať hlas svojho tela, ale aj to, ako sa dostala k terapeutickej pomôcke simulujúcej objatie. Ako lekárka a odborná poradkyňa značky Nidū® ukazuje ženám aj deťom cestu k upokojeniu nervového systému prostredníctvom unikátnych záťažových prikrývok.
Dnes sme sa stretli na akcii Šťastné a veselé ženy. Bola si súčasťou našej diskusie a veľmi pekne si o kadečom rozprávala. Mňa najviac zaujalo, že si sa rozhodla opustiť medicínu preto, aby si sa venovala istým produktom. Moja otázka ale znie, prečo? Čo ťa motivovalo odísť z prostredia medicíny?
Nešla som cielene od medicíny k záťažovým prikrývkam. Bola som dlho na materskej so štyrmi deťmi, vrátila som sa po 12 rokoch. A prišla som do prostredia, s ktorým som sa nevedela zžiť. Neviem, či zmenená materstvom, ale proste to už bolo také iné.
Kedysi bola medicína moja priorita, všetko sa točilo okolo nej, venovala som jej strašne veľa času, a teraz už tá priorita bola inde.
Tým, že som puntičkár, ktorý potrebuje mať všetko na 100 %, cítila som, že už medicíne tých 100 % dať neviem. Že to neviem robiť bez toho, aby ma to nefrustrovalo, ale napĺňalo. A popritom, ako som sa rozhodovala, či odísť alebo nie, lebo v rámci bežného fungovania treba všetko možné platiť, som sa dostala k firme Nidū®. Začala som im trošku pomáhať, pretože som v tom v rámci zdravotníctva videla veľký potenciál. Čiže som od medicíny úplne neodišla. Stále ju robím, ale robím ju trošku iným spôsobom. Možno menej stresujúcim, viac pomáhajúcim, aspoň ja to tak vnímam a, samozrejme, časovo je to flexibilnejšie, než to bolo v nemocnici.
V dnešnej dobe máme veľmi veľa distrakcií v okolí, ktoré častokrát odvádzajú našu pozornosť od nášho vnútra. Čo ti pomáha byť v prepojení sama so sebou?
Prešla som si svojimi zdravotnými problémami. Ako sa mi narodilo prvé dieťa, mala som pocit, že musí byť dokonale upratané, dokonale navarené, ja musím byť upravená a o dieťa má byť postarané. A prejavilo sa mi to na štítnej žľaze. Vtedy som si povedala, že takto ďalej nechcem ísť. To bol možno prvý moment, ktorý ma zastavil. Už vtedy som sa naučila vnímať svoje telo.
Keď vidím, že ide niečo cezo mňa, už to nechcem. A videla som, že práve medicína šla v tomto čase cezo mňa. Už mi robila viac starostí, nervozity, viac stresu ako radosti, ktorú mi prinášala pôvodne. Tak som si povedala, že už mám predsa dosť rokov na to, aby som plnila sny niekoho iného, obracala sa na niekoho, lebo toto je správne, tak pritom zostanem. Prešla som veľkou životnou zmenou, že teraz je čas myslieť aj na seba a ísť si za svojím.
Prečítajte si: Predsedkyňa organizácie Úsmev ako dar Emília Chovancová Bezáková: Odkedy som sa stala matkou, pozerám sa na svet úplne inou optikou
To je super, a tiež veľmi inšpiratívne hlavne pre ženy, ktoré sa rozhodujú podnikať. Čo ťa priviedlo do firmy, v ktorej práve teraz pracuješ?
V podstate to bola taká ťažká situácia. Ja by som to zhrnula, že som sa zoznámila s novým partnerom, s ktorým momentálne žijem a on v tejto firme robil, a mňa to zaujalo. Spočiatku to bolo naozaj len o takej malej pomoci, keď niečo potrebovali a ja už som medicínu robila len veľmi okrajovo. Tak si hovorím, že začnem pomáhať, ale potom som sa do toho tak ponorila, tak ma to tak zaujalo, až som si povedala, že chcem ísť do toho naplno. Chcem ukázať medicíne a zdravotníctvu, že je tu aj takáto možnosť.
Ten produkt si ťa získal tým, že je kvalitný. Skús nám povedať trošku viac, lebo vieme, že na trhu dostaneme rôzne záťažové prikrývky a pomôcky podobného charakteru. Čo je na vás výnimočné?
V prvom rade… Nevznikli sme ako firma, ktorá ide predávať zaťažové pomôcky. Vznikli sme preto, že má náš spoluzákladateľ syna s poruchou autistického spektra a jeho hlavným cieľom bolo nájsť pomôcku pre svojho syna. Čiže to nikdy nemal byť len produkt. Ale spojil sa s odborníkmi z Maďarska a pohyboval sa v komunite ľudí, detí, ktorí prikrývku odskúšali a zistil, ako to funguje.
No my máme stále dielne na Slovensku, šijeme na Slovensku, sami si vyberáme látky, náplň. My presne vieme, prečo je tá prikryvka šitá tak, ako je šitá. Bola vyvíjaná v spolupráci s liečebnými pedagógmi, s fyzioterapeutmi. Materiály vyvíjali kanisterapeuti, aby tam bol ďalší upokojujúci stimul. Nite máme odolné voči autistom. Sú to jadrové nite, ktoré sa požívajú na horolezecké postroje, do pásov. Farby máme tlmené, prírodné. Veľakrát za nami prichádzajú ľudia, že chcú farbu ružovú, frozen…
Ale my nie sme prikrývka na spanie, my sme pomôcka, ktorá má upokojiť nervový systém.
A na to, aby ho upokojila, potrebujeme mať rôzne parametre. Upokojovať ho vo všetkých zmysloch, nielen v rámci záťaže. Potrebujeme upokojiť aj zrak, sluch. Preto máme prikryvky, ktoré nešuštia. Špeciálne vyberáme guličky, autistické deti neznesú šum. Ďalej sú zdravotne nezávadné, aj keby z prikrývky niečo zjedli, nič sa nestane. Tiež nenaberajú pachy, vlhkosť. Guličky sú maličké, netlačia.
V rámci šitia záťažovej prikrývky je dôležitá aj rovnomerne rozložená hmotnosť. Máme šité prikrývky na štvorce, kde v každom štvorci máme ručne navážené rovnaké množstvo guličiek. A guličky sa z tých štvorcov voľne presýpajú. Často sú v iných záťažových prikrývkach nasypané v rúne, kde ten voľný pohyb nie je zabezpečený.
Ja to vždy prirovnávam k tomu, že keď si ľahnete pod žinienku, je to niečo úplne iné, než keď sa zahrabete do piesku, kde ten piesok neustále s nami pracuje, neustále stimuluje receptory a vplýva na náš nervový systém.
A takou treťou najväčšou časťou je tá hmotnosť…
Celosvetovo sa traduje, že je to 10 % hmotnosti tela, s čím my vôbec nesúhlasíme. Tiež to prirovnávam k tomu, že pôsobí na váš zmysel, na vaše hmatové receptory a teda stimuluje nervový systém prostredníctvom zmyslu. Tak ako s tým súvisí vaša hmotnosť? Že dvoch rovnako ťažkých ľudí posedíte vedľa seba a má ich upokojiť rovnaká hudba. Lebo však rovnako vážia, tak ich asi upokojuje tá istá hudba. Na takomto princípe to ale nefunguje. Preto máme vytvorený dotazník, kde vznikne senzorický profil jedinca. Máme ho na stránke, kde keď si ho človek vykliká, dostane sa k presnej hmotnosť prikrývky pre toho, kto ju používa.
Máme skúsenosti, spolupracujeme s olympionikmi, že športovci, ktorí vážia 90 kg majú 5-kilové prikrývky. Čiže tých 10 %. Ak si 10 % vezme niekto, kto potrebuje nižšiu váhu, jeho nervový systém na to zareaguje tak, že sa prestimuluje. A spraví presný opak. Neaktivuje parasympatikus, teda tú časť, ktorá má upokojiť a tým uvoľní hormóny šťastia, serotonín, dopamín, oxytocín a následne melatonín, ale naopak, dostane sa do sympatiku. Je nervózny, nepokojný, tŕpnu mu nohy, bolia ho kĺby a svaly, a vlastne nerozumie, prečo je to tak, no v podstate toto je ten efekt, keď je nevhodne vybratá hmotnosť.
Mám taký pocit, že je v dnešnej dobe veľmi veľa ľudí, ktorí majú problém s nervovým systémom a na trhu máme mnoho prístupov, ktoré sú určené na jeho reguláciu. Potrebujeme sa však zveriť do rúk odborníkom, pretože môže dojsť k tomu, čo si sama povedala, k prestimulovaniu. Treba byť obozretný a voliť si kvalitu.
Naozaj sa snažíme ísť odbornou cestou, aj v rámci nemocníc nám robia štúdie, spolupracujeme s odborníkmi pri vývoji, aby to naozaj vplývalo na náš nervový systém. My nie sme liekom na nič. My sme v podstate pomôckou, ktorá pomáha regulovať nervový systém.
A nervový systém je dnes preťažený u každého.
Máme strašne veľa zrakových a sluchových podnetov. A naopak tých bazálnych, ako je hmat, dotyk, tak tých máme málo. Hovorievame, že sa dnes málo objímame. Je to proste niečo, čo vymizlo a vlastne to je to, čo je akoby to bazálne, to najdôležitejšie.
Tak ako bol prvý zmysel v maternici hmat bábätka, vlastne tam sa cítilo najbezpečnejšie. Tam bolo obklopené, stlačené a to bolo preňho dobré a prikrývky majú presne toto imitovať. Objať, vytvoriť pocit bezpečia, lebo iba keď sme v bezpečí, iba keď sa cítime v bezpečí, iba vtedy sa môže aktivovať nervový systém, jeho upokojujúca zložka.
Čo by si ešte okrem vašich prikrývok vedela ľuďom poradiť? Čím si môžu nervový systém regulovať práve teraz, keď čítajú náš článok? Čo ako prvé môžu urobiť?
Ja by som povedala, že sú veľmi dôležité vedomé techniky a potom sú tieto nevedomé. V podstate máme veľakrát pocit, že to vedomými technikami vždy dokážeme, a to je napríklad sprítomnenie sa, dýchanie alebo počítanie 5, 4, 3, 2, 1, meditácie, ale keď je nervový systém až v sympatiku, že je to už dané fyziologicky, že sa náš mozog vypína, nedokážeme to. Vtedy potrebujeme nevedomé techniky, ako sú napríklad zátažové prikrývky alebo možno to objatie ako naozaj to najprirodzenejšie. Je však veľmi dôležité, aby sa človek snažil spoznať svoj nervový systém, lebo každého z nás upokojuje niečo iné.
Hovorí sa o štandardnom vnímaní zmyslov, ale potom je tu aj hypercitlivosť a hypocitlivosť. Niekto má pocit, že tu nie je vôbec žiadny hluk, iný by si potreboval dať slúchadlá, čiže nejaké paušálne odporúčanie čo robiť, je podľa mňa veľmi ťažké. To, čo robí dobre kamarátovi, môže mne robiť úplný opak. Naučme sa počúvať svoje telo, vnímať ho a to telo nám ukáže cestu. Ono nám najlepšie povie, že tu sa cítim dobre, tu mi je fajn. Toto nie, tu cítim ohrozenie.
Prečítajte si: Podnikateľka Alexandra Kasperová: S klamárom spolupracovať nedokážem. Biznis aj rodina musia stáť na dôvere
Čo ťa na tvojej práci najviac baví?
Mňa najviac baví to, že stále prinášane nové a nové veci, že objavujeme, že sme vychádzali z prostredia s autistickými deťmi. Prišli sme na to, pozreli sme sa do zahraničia, tam sme začali so zubárom, s onkológom. Ale tým, ako chodíme medzi ľudí, vidíme, ako je toho stále viac a viac a my vieme pomáhať, či už sú to diagnózy, alebo problémy so sústredením detí v školách.
A mne osobne sa podarilo, keďže som bola taký veľmi pragmatický človek, racionálny v rámci medicíny, že ku mne vďaka tejto práci prišla veľká kreativita v tom, ako dostávať informácie medzi ľudí. Teraz vlastne pracujeme na takom veľkom projekte. Uvidíme, či sa nám ho podarí spustiť už v budúcom roku. Chceli by sme rodičom aj deťom priblížiť, ako nervový systém funguje a ako si ho vedia spoznať, regulovať. A to všetko radami, ktorým bude každý rozumieť, ľudskou rečou vysvetlené, ale odborne podložené. Žiadne ezo, ale naozaj niečo, čo vychádza z neurovedy, z neurobiológie.
Vlastne v tomto som sa našla. Medicínu ľuďom ukazovať ľudskou rečou a učiť ich, že to nemusí byť stále len o liekoch a o diagnózach. No na druhej strane, ja určite nie som doktor, ktorý by sa úplne ubral cestou alternatívy. Uznávam lieky, liečbu, ale ako také doplnkové liečby uznávam aj iné formy a myslím si, že keď má pacient veľa liekov a jeho organizmus je zaťažený liekmi, vieme mu pomôcť takouto jednoduchou pomôckou nervový systém upokojiť. Nemusí brať ďalšie lieky na spánok, na upokojenie alebo ich môže brať v nižších dávkach. Toto je taký benefit, že vieme pomôcť trošku inak.
Naše zdravotníctvo to ešte úplne nepríjíma, ale verím, že časom aj k tomu príde.
Vyzeráš ako žena, ktorú jej práca naozaj baví, z teba to úplne srší. Keď rozprávaš o svojej práci, úplne sa rozžiariš. Čo by si poradila ženám, ktoré teraz stoja pred voľbou alebo možno váhajú, chceli by začať niečo svoje alebo úplne zmeniť kariéru? Máš pre ne nejakú radu, odporúčanie?
Toto je podľa mňa veľmi ťažké. Nikdy nepríjmeme radu, ktorú nám dá niekto druhý. Nech je akokoľvek dobre mienená a nech je akokoľvek správna. Podľa mňa, kým sa s tým človek sám v sebe nezžije a sám v sebe si neurobí to rozhodnutie, že áno, toto je to, čo ja chcem, tak je zbytočné niekomu radiť.
Som strašne rada, že som tam, kde som. Tá práca ma baví, naozaj ma napĺňa. A aj medicínu som milovala a milujem ju dodnes, len ju robím iným spôsobom. No nebolo to ľahké, musela som ustáť aj tlaky z okolia: Zahodíš medicínu, ideš predávať deky. A nebolo to len z okolia ďalekého, ale aj rodina a blízke okolie.
Čiže toto je podľa mňa také to najťažšie. Presvedčiť sa sám o tej správnosti, že toto naozaj chcem robiť a vtedy to dokážete ustáť aj pred ostatnými. Vtedy si dokážete za tým ísť, lebo inak je to podľa mňa veľmi náročné, keď dám na niekoho radu, ale sama v tom lavírujem. Ten tlak je potom veľmi ťažké zvládnuť.
Povedala si, že bola kritika z okolia. Ja sa možno spýtam na úplne inú vec. Kto ťa najviac v tomto rozhodnutí podporil? Kto ti bol najväčšou oporou?
Určite môj súčasný partner, ale stretla som sa aj s podporou blízkych kamarátov. Oni sa zaujímajú aj o to, čo nové vymýšľame. To je super.
Je krásne, že máš takúto komunitu okolo seba. Čo pre teba taká komunita znamená? Čo je pre teba v komunite, ktorú si okolo seba tvoríš, kľúčové?
Podľa mňa pochopenie. To prijatie. Neposudzujeme, neodsudzujeme a nepresadzujeme svoje názory. Akceptujeme jedinečnosť človeka. Akceptujeme, že každý môžeme mať svoju cestu a keď sa pre ňu rozhodneme, tak je úplne jedno, čo si myslí okolie. My sme sa rozhodli a my si budeme musieť niesť aj následky. Od komunity je super, keď to dokáže prijať a keď dokáže vyjadriť podporu a podržať vás pri tom rozhodnutí.
Na čo sa najviac tešíš v roku 2026? Asi je to ten nový projekt?
V rámci rodiny na zážitky, aj keď tým, že sú deti v rôznom veku od 13 do 6, má každý tie svoje záľuby a svoju cestu. Ale verím, že nás čakajú nejaké pekné chvíle.
A pracovne, určite áno, určite je projekt výzva, do ktorej som sa obula a dúfam, že sa nám ju podarí zrealizovať a že to budeme vedieť niekam posunúť.