Pred pár dňami začali Zimné olympijské hry 2026 a otvorenie bolo naozaj krásne. Oslávilo taliansku kultúru, umenie a spojilo tradíciu s moderným svetom.
Zamyslela som sa nad rokmi tréningov, nad obetami a disciplínou a nad tým, že medaila nie je náhoda.
Vitríny plné medajlí
Popíjala som čaj a zaspomínala si, že ešte pred rokmi som úvodné ceremoniály sledovala len jedným okom, lebo druhým som musela kontrolovať deti, ktoré ustavične niečo vyvádzali. Okrem toho mi v hlave bežal zoznam úloh na celý deň. A tak mi napadlo…
Ak by existovala olympiáda pre mamy, koľko medailí by sme už mali doma vo vitrínach?
Športovci majú presne vymedzený čas. Stopnú si prípravu, oddych, regeneráciu. My máme rána, ktoré začínajú skôr, než si stihneme uvedomiť, že sme sa vlastne zobudili. A potom máme dni, ktoré sa nedajú presunúť. A povinnosti, ktoré nie je možné odložiť na zajtra.
Keď športovec spadne, celý svet sleduje, či sa postaví. Keď spadne mama, často to nikto nevidí. Len ticho vstane, opráši sa a ide ďalej. S úsmevom. Lebo niekto čaká na večeru a potrebuje objatie.
Osobitná kapitola sú mamy športovkyne, ale mimo nich sa pozerám, ako si víťazi preberajú svoje medaily. Zlaté, strieborné či bronzové. A premýšľam, za čo by sme ich dostali my. Za tie noci, keď nespíme, ale aj tak celé dni fungujeme? Či za dni, keď máme pocit, že dávame zo seba všetko a stále je to málo? Myslím si, že by sme ich mohli určite dostať za návraty. Po pôrode, po vyčerpaní aj po chvíľach, keď sme mali chuť to celé vzdať.
A predsa… Nikto nám na krk nezavesí žiadny kov.
Ani nám nezahrajú hymnu, keď všetko napokon unavené a z posledných síl zvládneme. Maximálne tak zazvoní budík, ktorý nám odštartuje ďalší bláznivý deň. A hoci už nenaháňame malé deti, po nociach tŕpneme, či sa nám tie väčšie deti vrátia domov zdravé a šťastné.
Ale viete čo? Medaily nech zbierajú športovci. Zaslúžia si za svoje výkony. Často prekonávajú samých seba. My vieme aj bez cenných kovov, že sme obdivuhodné. Nie vo veľkých gestách. Skôr v drobných, vytrvalých krokoch. V každodennom rozhodnutí vstať a ísť ďalej. Aj keď nemáme istotu, či to všetko robíme správne. Dokonca aj vtedy, keď by sme si rady sadli na lavičku a dali si pauzu.
Nemáme sezónu, ani cieľovú rovinku, máme však neoceniteľné poslanie.
Tak vypínam televízor a dopíjam čaj, ktorý už aj tak dávno vychladol. A hovorím si, že by sme si možno mali začať dávať medaily samy. Nie za športové výkony, ale za odvahu žiť tento život tak, ako ho žijeme. So všetkou silou, ktorú v sebe väčšinou ani nevidíme.
Milé mamy, sme skvelé.
No a ak si popri studenom čaji a rodinnom kolotoči predsa len nájdete chvíľku čas, môžete si prečítať päticu výborných článkov posledného týždňa.
Medailová TOP 5
Vedec Štefan Petrík: Prečo vašu spálňu neničí nuda, ale ale mýtus, že túžba príde sama?
Tieto signály rakoviny pankreasu ľudia ignorujú. Dôsledky sú fatálne
5 brutálnych trikov, ako nosiť silónky
Statočný pondelok plný odvahy vám želám,
s láskou Veronika