Toxická práca vás ničí viac, než si myslíte. Psychológ vysvetľuje, ako spoznať, že problémom nie ste vy

Neustály tlak, pochybnosti o sebe, únava, ktorú si nosíte domov… Kedy ide ešte „len” o stres v práci a kedy už o toxické pracovné prostredie, ktoré vážne ohrozuje vaše psychické zdravie?

Psychológ online poradne MOJRA.sk Martin Ondria vysvetľuje, prečo toxickí šéfovia útočia na schopných ľudí, ako vyzerá gaslighting v práci a prečo je odchod oveľa ťažší, než sa zdá.

Stres vs. toxické prostredie 

Kedy už nejde len o stres v práci, ale o toxické pracovné prostredie, ktoré človeku reálne ubližuje?

Rozdiel medzi pracovným stresom a toxickým pracovným prostredím možno z praktického hľadiska charakterizovať tromi oblasťami. Sú nimi oblasť zmyslu, hraníc a obdobia. Z hľadiska zmyslu plní stres určitý účel. Je prirodzenou signalizačnou reakciou organizmu na zvýšenú záťaž z prostredia. Pomáha nám rozoznať a analyzovať stresor a následne zmobilizovať naše zvládacie mechanizmy, aby sme boli schopní mu čeliť a adekvátne ho zvládnuť. Avšak v prípade, že sme v pracovnom prostredí vystavovaní stresorom bez praktického účelu, môže to byť známka toxicity.

Môžete uviesť nejaký konkrétnejší príklad?

Príklad rozdielu z hľadiska zmyslu môže byť, že by stres v práci bola zvýšená požiadavka na výkon v určitom období v roku, napríklad pred rôznymi uzávierkami. Známka toxického pracovného prostredia je, ak by takéto požiadavky na výkon neodrážali reálnu potrebu. Šéf alebo nejaký iný nadriadený by teda zamestnancov tlačil do výkonu, aj keď takýto nátlak nie je absolútne potrebný.

Z hľadiska hraníc je stres jasne definovaný. Napríklad, po skončení pracovnej doby ho takpovediac nechávame v práci a domov si ideme oddýchnuť. Známkou toxického prostredia môže byť teda to, že si tento stres nosíme aj domov. Tu je však nutné podotknúť, že nie každý, kto si „nosí prácu domov”, je k tomu podnecovaný z pracovného prostredia. Niekto môže mať vo všeobecnosti problém prácu nechať v práci. Problém nastáva vtedy, ak nám práca samotná bráni nechať ju na pracovisku. 

Chýba nám ešte jedna oblasť…

Áno, následne tu máme ešte oblasť obdobia. Tá hovorí o tom, ako dlho tieto prejavy, alebo možno ich nazvať aj symptómy toxického pracovného prostredia, pretrvávajú. Ak sa pozrieme na prvý príklad s požiadavkou na výkon, tak pri toxickom pracovnom prostredí je tlak na výkon nielenže neopodstatnený, ale dokáže trvať aj dlhý čas. Dalo by sa hovoriť aj o viacerých ďalších charakteristikách, no stačí sa pozrieť na tieto. Najmä, ak sa vyskytujú v kombinácii, je úplne zjavné, aký je rozdiel medzi stresujúcim a toxickým prostredím.

Obete toxických šéfov

Prečo si toxickí šéfovia vyberajú ako terč schopných a svedomitých ľudí?

Dôvodov môže byť mnoho, no pomerne častou príčinou je rivalita. Schopní a svedomití ľudia majú za cieľ robiť svoju prácu najlepšie ako vedia a môžu. Často vďaka tomu dosahujú výborné pracovné výsledky. Ak by takému človeku nikto nekládol polená pod nohy, dá sa očakávať, že by v zamestnaní kariérne rástol. Takýto rast však dokáže pre toxických šéfov predstavovať konkurenciu.

Mnoho takýchto nadriadených sa snaží eliminovať budúcu konkurenciu ešte v zárodku. Preto si zvyknú vyberať práve svedomitých ľudí, nakoľko pre nich, a nimi zastávanú pozíciu, začnú byť hrozbu. Zároveň sú však pre nich aj pomerne ľahkým terčom, keďže využívajú ich potrebu byť kompetentní, výkonní či nápomocní.

Iným dôvodom môže byť aj potvrdenie si vlastnej autority. Keďže vedia, že svedomití a pracovití ľudia spravia všetko, čo je v ich silách, môžu si teda dovoliť im zadať niekedy aj nezmyselnú prácu s nezmyselnými postupmi a vedia, že príkaz splnia, čím si potvrdia, že sú im nadradení.

Dá sa toxický šéf „ustáť“, alebo je vyhorenie len otázkou času?

Závisí od charakteristík daného šéfa, práce samotnej, ale aj našich vlastných daností. Pretože, ak si predstavíme niekedy typickú situáciu, keď je toxický šéf krytý inými dôležitými postavami vo firme, tak na tejto pozícii zotrvá a pozíciu bude aj naďalej využívať. Ak je však tento šéf tesne pred dôchodkom alebo mu dali výpoveď, tak „ustáť” to je teoreticky možné, keďže je len otázkou času, kedy prestane byť súčasťou stresujúcej rovnice.

No za predpokladu, že tam takýto šéf zostane, tak bez jeho vnútornej reflexie nie je úplne možné očakávať zmenu. A teda to bude stáť alebo padať na našich vnútorných zvládacích stratégiách a kapacitách. Pretože jedného to môže príležitostne frustrovať, no z dlhodobého hľadiska to na seba nenechá vplývať. Niekoho iného sa to môže dotýkať a ovplyvňovať ho to od prvého incidentu. V prípade, že sa dokážete identifikovať skôr s druhým typom zamestnanca, tak je vyhorenie v istom časovom horizonte pomerne pravdepodobné.

Prečítajte si: Ako funguje reverzná psychológia vo výchove, v škole a v obchode?

Prečo sa kolegovia pridávajú na stranu toxického človeka?

Aj napriek tomu, že dôvodov môže byť toľko, koľko je ľudí, kolegovia sa zvyknú pridávať na stranu toxického človeka preto, že im to niečo môže dávať. Nejaký sekundárny benefit. A tento benefit vôbec nemusí byť sám osebe toxický. Môže to byť strach a konformita, ktoré vedia ísť v tomto ruka v ruke. Môžu mať obavy, že ak niečo povedia, tak sa im dostane rovnakého zaobchádzania. Mnohokrát to nemusia chcieť robiť vôbec, no v snahe ochrániť seba a svoju osobnú pohodu, sa pridajú k toxickému šéfovi. Prípadne, ak sa k takémuto agresorovi pridajú, a aj oni chcú spôsobiť obeti ťažkosti, môže byť za tým aj snaha potvrdiť si vlastný sebaobraz.

Gaslighting a následky 

Ako vyzerá gaslighting na pracovisku a prečo ho obete zvyčajne rozpoznajú až spätne?

Gaslighting je také správanie, ktorým agresor spochybňuje realitu obete. V praxi to môže nadobúdať vyjadrenia ako: To si zle pochopil alebo Si iba precitlivelý/á, Nikto iný s tým nemá problém a podobne. Je však potrebné byť schopný rozlíšiť, či ide o reálne a oprávnené tvrdenia, keďže niekto môže skutočne niečo zle pochopiť alebo byť naozaj viac citlivý. O to nebezpečnejší a ťažšie identifikovateľný vie gaslighting byť.

Dôvod, prečo ho obete zvyčajne rozpoznávajú až neskôr, je ten, že gaslighting narúša vnímanie reality. Tej istej reality, v ktorej sa pohybujeme a v ktorej fungujeme. Keď však obeť z daného pracoviska odíde alebo má možnosť získať iný nadhľad na situáciu za pomoci rodiny, priateľov, či psychológa, tak dokáže lepšie identifikovať, či boli tieto vyjadrenia agresora reálne alebo nie. Iba veľmi ťažko sa však získava iný pohľad na situáciu, keď nič iné ako danú situáciu nepoznáme.

Aké psychické následky má dlhodobé fungovanie v toxickom pracovnom prostredí?

Následky môžu byť rôzne. V závislosti od intenzity prejavov toxického pracovného prostredia, ako aj toho, ako dlho sme im vystavení, sem možno zaradiť chronickú úzkosť či znížené sebavedomie. Typickým dôsledkom je napríklad aj syndróm vyhorenia. U niekoho sa môžu rozvinúť depresívne symptómy alebo rôzne psychosomatické problémy, problémy s trávením, s imunitou či problémy so spánkom. Vo všeobecnosti však možno povedať, že ľudia, ktorí dlhodobo fungujú v takomto prostredí, dokážu postupne strácať nielen radosť z práce, ale aj zo života samotného.

Prečo si ľudia po čase začnú myslieť, že problém je v nich, nie v práci?

Pri tejto otázke je potrebné si uvedomiť dve veci. Po prvé, čo je prirodzenou ľudskou potrebou a po druhé, individuálne životné špecifiká daného človeka. Obe totižto spolu veľmi úzko súvisia.

Rovnováha pre nás predstavuje ideálny stav, ktorý sa snažíme dosiahnuť. Prirodzenou ľudskou potrebou naprieč rôznymi životnými situáciami je teda udržať určitú mieru rovnováhy a kontroly nad situáciou. Ak túto rovnováhu a kontrolu nemáme, snažíme sa ich všemožnými spôsobmi nastoliť. Niekedy je to jednoduchšie, inokedy zložitejšie a nanešťastie v niektorých prípadoch dokonca až nemožné. Keď sme napríklad hladní, narušuje to našu vnútornú rovnováhu. Preto sa snažíme nad týmto stavom získať kontrolu a to tým, že sa najeme, čím opäť nastolíme rovnovážny stav.

Prečítajte si: Toxická výchova: Ste aj vy mandľová mama?

Čo však robiť v situáciách, keď je miestami až nemožné túto rovnováhu nastoliť, aj keď ju naozaj potrebujeme, ako napríklad v toxickom pracovnom prostredí?

Pre navodenie rovnovážneho stavu by sme potrebovali v ideálnom prípade zmeniť určité aspekty samotnej práce. Keď to však nejde, tak sa obraciame na to jediné, čo ovplyvniť ako-tak vieme. A tým sme my sami. Je jednoduchšie, a stojí to menej energie a úsilia, si povedať, že: Ja som ten chybný alebo Ja som ten problém, ako sa snažiť zmeniť toxické pracovné prostredie, ktoré väčšinou nemá absolútne žiadnu snahu sa zmeniť. A ak si k tomu zároveň pridáme aj spomínané individuálne životné špecifiká, ktorými sú napríklad hypotéka, rodina, možnosti inej práce a podobne, tak to ešte viac dokáže ovplyvniť, ako pristúpime k nastoľovaniu rovnováhy.

To je teda často dôvod, prečo si ľudia časom začnú myslieť, že problém je v nich a nie v práci. Je to totižto ich spôsob, ako vzhľadom na životné okolnosti prežiť v danom prostredí. A to aj napriek tomu, že aj takýto spôsob stojí veľa energie.