V posledných rokoch sa z nedostatku spánku stal zvláštny druh spoločenskej meny. Ľudia ho spomínajú len tak mimochodom, akoby hovorili o počasí. „Spala som štyri hodiny.” „Celý týždeň skoro nespím.” „Ja už ani neviem, čo je poriadny spánok.”
A očakáva sa obdiv. Rešpekt. Možno aj závisť. Lenže keď sa na to pozrieme bližšie, je to absurdné.
Spánok je základná biologická potreba. Nie luxus, ani slabosť… Či odmena po výkone. Je to nutnosť, bez ktorej mozog funguje horšie, telo zlyháva a emócie eskalujú. A predsa sme si z jeho nedostatku urobili znak hodnoty.
Prečo?
Pretože žijeme v kultúre, ktorá si pomýlila vyťaženosť s dôležitosťou.
Ak nestíhaš, asi si potrebná. Keď si unavená, asi „makáš”. Ak spíš málo, asi ideš „naplno”.
Ale ísť naplno bez spánku nie je výkon. Je to krátkodobá ilúzia produktivity, za ktorú sa vždy platí. Niekto skôr, niekto neskôr – vyhorením, úzkosťou, chorobou…
A tak je chválenie sa únavou len iný spôsob, ako povedať:
„Neviem si nastaviť hranice.” Alebo: „Môj život je v neustálom strese a neviem z toho kolotoča vystúpiť.” Alebo ešte úprimnejšie: „Potrebujem, aby ste uznali, že to mám ťažké.”
A to je na tom to najsmutnejšie. Za machrovaním je väčšinou obyčajná túžba po uznaní. Po tom, aby niekto povedal: „Vidím, že to máš náročné.” Lenže namiesto toho si spoločensky podávame odznaky únavy a tvárime sa, že je to cnosť.
Sociálne siete to celé ešte zhoršili
Káva o desiatej večer. Meme o nespavosti. Fotky s kruhmi pod očami. Vyzerá to drsne. Realita je už menej fotogenická… Horšia pamäť, podráždenosť, slabšia empatia, vyššie riziko depresie…
Paradoxom je, že ľudia, ktorí sa spánkom netrápia a nepotrebujú o ňom hovoriť, sú často pokojnejší, sústredenejší a dlhodobo výkonnejší. Len sa tým nechvália. Lebo oddych je pre nich prirodzený.