Keď ju najslávnejší český moderátor „vystrelil do éteru”, okamžite sa stala fenoménom.
Projekt Svojost milujú tisíce ľudí, no Kateřina Pokorná teraz otvorene priznáva: Úspech priniesol tlak, ktorý sa takmer nedal uniesť. Prečo sa po obrovskom úspechu v O2 Arene musela totálne izolovať od sveta a čo si o nej v skutočnosti myslí jej rodina?
Kto je Kateřina Pokorná
Kateřina Pokorná, známa pod umeleckým menom Svojost, je súčasná česká poetka, influencerka a performerka, ktorá sa stala výrazným hlasom generácie mileniálov. Do širšieho povedomia sa dostala najmä vďaka sociálnej sieti Instagram, kde zdieľa svoju autentickú a emočne nabitú poéziu.
Čo vlastne znamená názov „Svojost“ a ako vznikla táto identita?
Svoje znamená byť ja. Pôvodne som sa na Instagrame chcela volať jednoducho „Ja”, ale to mi neprešlo. Musela som teda vymyslieť slovo, ktoré by vyjadrovalo podstatu bytia. Inšpirovala som sa filozofickými pojmami ako „svojstvo” či „jástvo”. Chcela som skrátka prezentovať to, čo cítim hlboko vo vnútri.
Vieme, že vo svojom živote ste si prešli rôznymi náročnými obdobiami. Ako tieto osobné skúsenosti ovplyvňujú vašu tvorbu?
Ovplyvňujú ju na sto percent. Píšem výhradne o tom, čo žijem alebo čo som prežila. Moja tvorba je v podstate môj život. Neviem si vymýšľať, neviem písať fantasy alebo fikciu. Ak to necítim, nenapíšem to.
Prečítajte si: Dve dekády, stovky rozhodnutí a jedna značka, ktorá provokuje hodnotami: Aj vy budete chcieť byť greedy for change
Píšete teda samu seba. Kedy ste prišli na to, že máte talent a že by to pre ľudí mohlo byť niečo výnimočné?
Prišlo to až s projektom Millennials, keď ma Leoš Mareš „vystrelil do éteru”. Ale určité náznaky tam boli už skôr, keď moju tvorbu začali zdieľať ľudia z kultúrnej sféry, ktorých som sama obdivovala. Písali mi, že je to fantastické a dobré. Vtedy som si povedala, že na tom asi niečo bude, ale sama v sebe som ten pocit predtým vôbec nenosila.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Aký to bol pocit, keď vám začali písať osobnosti, ku ktorým ste predtým vzhliadali?
Úprimne? Nebolo to úplne príjemné. Cítila som veľký tlak. Na jednej strane to bola obrovská eufória, ale zároveň prišiel stres z toho, čo bude ďalej. Hovorila som si: Čo mám robiť teraz? Už nikdy nevymyslím nič lepšie. Potom to zase na chvíľu upadlo do zabudnutia… Nevedela som s tými výkyvmi vtedy ešte veľmi pracovať.
Možno ste sa z tohto pocitu tlaku už aj vypísali vo svojej tvorbe?
Ešte nie, ale je to skvelá téma. Myslím, že by sa to mohlo u ľudí uchytiť.
Dá sa teda povedať, že podpora od Leoša Mareša a účinkovanie v Talente boli zlomovými bodmi vašej kariéry. Kde však hľadáte inšpiráciu dnes?
Hlavne v ľuďoch. Som skôr introvert – viac mlčím, než hovorím. Často len stojím niekde v pozadí a pozorujem okolie. Som ten typ, ktorý sa nikam nehrnie. Ale práve keď človek mlčí, môže sa vnútorne rozvíjať. Zbieram podnety z okolia, ale vždy si ich musím prežiť cez seba. Neviem písať o veciach len tak zvonku, musím ich cítiť ja sama.
V jednom z podcastov ste spomínali, že niekedy máte pocit, akoby ste tie texty ani nepísali vy. Že to píše niečo „cez vás“. Ako vnímate tieto veci, ktoré nás presahujú?
Je to zvláštny pocit. Keď si sadnem k písaniu, nič nevymýšľam. Možno to znie zvláštne, ale niektoré veci mám napísané za dve až päť minút. Jednoducho sa to zo mňa sype. Až keď skončím a text si po sebe prečítam, hovorím si, že som to vlastne nenapísala ja. Nesedela som nad tým tri dni a nehľadala vhodné slová. Ten príbeh sa jednoducho napíše sám.
Prečítajte si: Barby & Veronika bez chrumkavých masiek: Hormonálny hurikán
Máte pocit, že s tým, ako rastiete vy, sa mení aj vaša tvorba?
Projektu sa intenzívne venujem posledné dva roky. To nie je taká dlhá doba, aby tam bolo vidieť nejaký obrovský generačný skok, je to skôr plynulý proces. Zatiaľ vnímam, že je to všetko v jednej rovine.
Písaniu sa však venujete určite dlhšie ako dva roky, aj keď ste možno písali len „do šuplíka“. Zmenil sa odvtedy váš štýl?
To určite áno. Dúfam, že to už nie je také čierne, aké to bývalo.
Počas čítania ste spomínali, že vaša tvorba je niekedy ťažká. Ja som však videla, ako ľuďom pri počúvaní mäkli tváre. Vnímate, že vaše texty pôsobia terapeuticky?
Vnímam to, ale začala som si to uvedomovať až vďaka spätnej väzbe od ľudí. Nešla som na trh s tým, že „teraz tu budem robiť terapiu”. To, že to tak pôsobí, mi povedali až čitatelia.
Je písanie terapiou aj pre vás samotnú?
Rozhodne áno. A pocit, že tým, že sa vypíšem zo svojich vecí, pomáham aj druhým, je neopísateľný. Nič lepšie podľa mňa nie je.
Okrem písania máte aj líniu šperkov s vašimi citátmi a robíte autorské čítania. Pôsobíte ako prototyp akčnej ženy. Ako to všetko zvládate?
Mám k tomu ešte prácu na plný úväzok v marketingu. Mám pocit, že robím desať vecí naraz, ale zvládam to hlavne preto, že momentálne nemám veľmi osobný život. Keď doň niekto vstúpi, bude to oveľa ťažšie.
Čo z týchto aktivít vás baví najviac?
Každá vec má niečo do seba. Svoju prácu v marketingu sa však snažím oddeľovať od toho, čo tvorí Svojost. Keby som začala Svojost vnímať čisto ako prácu, myslím, že by to už nebolo ono. Stále to vnímam ako hobby, ktoré dopĺňa môj život.
Často hovoríte o mileniáloch ako o dôležitej generácii. V čom sú podľa vás iní?
Myslím si, že sme taká „čistiaca” generácia. Tí, čo prídu po nás, už vedia hovoriť o svojich emóciách a nehanbia sa za ne. My sme tí, ktorí to museli vyčistiť po generáciách pred nami. Rozkopávame dvere k tomu, aby sme sa nehanbili za to, kým sme, neboli na seba takí tvrdí a začali si život viac užívať, nielen vkuse makať.
Máte pocit, že sme ako mileniáli nepochopení? Napríklad generáciou pred nami?
Záleží kým. Každá staršia generácia si o tej mladšej myslí, že sú to „snehové vločky”. Moja babička si o mne tiež myslí, že som na tento svet príliš mäkká a že ona by to zvládala lepšie. To je prirodzený kolobeh. My si to budeme myslieť o Gen Z a tí zase o svojich deťoch.
Máte nejaké rituály pri písaní?
Väčšinou píšem v noci, keď nemôžem zaspať. Potrebujem na to úplné ticho a pokoj. Nevedela by som si sadnúť do kaviarne a tvoriť tam. Potrebujem byť skutočne sama so sebou.
Vydali ste dve knihy. V čom je medzi nimi najväčší rozdiel?
Kniha Millennials je viac o rodinných väzbách a vzťahoch. Znamení je zase viac o láske. To je ten hlavný rozdiel, ale milujem obe. Vždy, keď dopíšem knihu, mám pocit, že už vo mne nič nezostalo. Dúfam, že je v nich odovzdané všetko.
Chystáte v blízkej dobe niečo nové?
Teraz pracujem na niečom novom, ale nebude to klasická knižka básničiek. Bude to skôr o spoločnom tvorení. Chcem dať kreatívnym dušiam alebo mladým ľuďom priestor sa vypísať. Dám im „nitku” – začnem básničku alebo nahodím tému – a oni ju dopíšu. Bude to taká hravá, interaktívna forma.
Prečítajte si: Knižné echo s prekladateľkou Luciou Szabóovou: Čo sa deje v hlave sociopata a prečo túto diagnózu v slovníku nenájdete?
Spomínali ste, že vyrovnať sa s náhlou pozornosťou bolo ťažké. Ako vnímate slávu dnes?
Myslím, že sa držím nohami na zemi. Nepripadám si ako niekto slávny. Keď príde niečo veľké, ako bola O2 Arena, potrebujem byť potom dva-tri dni zavretá sama a bez telefónu. Moja introvertnosť je silnejšia než túžba po obdive. Ten je aj tak chvíľkový. Keď prídem domov a nepozriem sa na Instagram, tak tá sláva vlastne neexistuje. Chcem žiť normálny život. Občas mám v ruke mikrofón, ale 90 % času som to jednoducho ja.
Čo by ste poradili ženám, ktoré si píšu doma „do šuplíka“ a chýba im odvaha vyjsť s tým von?
Asi by si mali prečítať moju báseň Beztak umřeš. Je tam napísané, že aj tak všetci raz umrieme, takže sa vlastne niet čoho báť. Strach je niekedy silnejší než odvaha, ale nie je nutné mu podliehať. Stačí prekonať ten prvotný blok. Naozaj sa nie je čoho báť.
