Už to o nás viete, ale opakovanie je vraj matka múdrosti, takže… Sme ženy 40+, mamy a manželky. Máme perimenopauzu (aj kadejakú inú pauzu), deti v puberte, mužov v procese prehodnocovania existencie a občas mozgovú hmlu, vďaka ktorej nevidíme sever. (Smiech.) A nebaví nás hrať sa na chrumkavé.
Opäť vám otvárame tak trošku vŕzgajúce dvere do našich životov bez filtrov a premúdrelých rád, ktoré samy aj tak nestíhame dodržiavať. Poďte si prečítať náš nový „podcast v písmenkách”. Dnešná téma sa týka mnohých z vás.
Barby si všimla, že…
Fotím, natáčam videá, tvorím obsah. V práci, aj mimo nej. Hej, každý vopchá mobil do ruky mne, lebo to viem vraj najlepšie a rýchlo. (Smiech.)
A už dlhšie ti hovorím, že sa mi opakuje jedna vec, ktorá má vždy najprv nahnevá, lebo úprimne, berie mi to čas navyše, no skôr som z toho veľmi smutná.
Najväčší problém pri fotení žien nie je svetlo. Nie je to technika. Nie je to uhol. Je to to, ako sa na seba pozeráme.
Keď fotím skupinku žien, vždy sa nájde aspoň jedna, ktorá povie: Túto fotku nepouži. Som tam hrozná. Vyzerám tučná. To je strašná momentka. Zmaž ju.
A ja pritom vidím niečo úplne iné. Vidím profesionálky. Vidím energiu. A vidím prirodzenosť. A tiež ženy, ktoré sa smejú a žijú ten moment.
Áno, každá chceme na fotkách vyzerať dobre.
Aj ja sa veľakrát hodnotím prísnejšie, než by som mala, no asi vďaka svojmu ochoreniu to dlho neriešim. Som šťastná, keď sa cítim dobre a som ako-tak zdravá. A nejako sa mám rada v každej svojej podobe. Hej, aj s perimenopauzálnou pneumatikou na bruchu. (Smiech.) A teda skôr si zo seba v tomto spravím „srandu” a idem ďalej, veď vieš. Vždy si totiž poviem, že kto je už len na mňa v záplave milión fotiek na „sockách” zvedavý. (Smiech.)
ale je zaujímavé, že to, čo žena považuje za svoju chybu, si okolie často ani nevšimne.
Za tie roky som si uvedomila jednu vec, že sebakritika žien je často oveľa tvrdšia než realita. Keď fotím mužov, čo je v Akčných ženách nie tak často, nič neriešia. Cvak a hotovo!
Pri ženách je to škoda. Pretože autenticita je v obsahu silnejšia než dokonalosť. A chceme byť dokonalé? Ja nie. Mňa to obťažuje.
Neviem, čo som tým chcela presne povedať. Asi len to, že by sme si mali dovoliť vidieť sa tak, ako nás vidia ostatní, ale že rešpektujem vnímanie seba samej u každej ženy, a aj to empaticky chápem. Nehodnotím. Len ma mrzí, že je to tak.
Len pre poriadok… Veronika si Barby v záplave fotiek všimne…
Ani ja nehodnotím, to ty dobre vieš, ale to, že sú ženy na seba príliš náročné a prísne, mi hovoríš často. Dokonca sa mi zdá, že stále častejšie. No v tomto sme opäť na jednej vlne, cítime to rovnako. Teba naučilo ochorenie, ale určite nielen to… Mňa asi roky a jeden zaláskovaný vzťah.
Nikdy som totiž nebola žiadne „tintítko”, ale veľa som športovala, stále pobehovala po záhrade, a tak som sa nejako špeciálne ani nemusela strážiť. Aj keď som neskôr so športom sekla, stále som vyzerala veľmi fajn (viac než fajn) a super som sa cítila. Až kým som sa nezaľúbila do človeka, ktorý by ma z toľkej lásky predsa mohol mať rád takú aká som, ale aj tak som od neho počúvala každým dňom viac a viac, že by som mala schudnúť. A to nebolo všetko… Už ani nenalíčená a s neumytými vlasmi som nemohla opustiť byt, a tých hlúpostí by bolo…
Chvíľu mi trvalo, kým som to pochopila. Vlastne… Hodnú chvíľu. Až takú dlhú, že som sa vyhladovala a vyzerala ako zombie.
Čo ma zachránilo? Facka.
Taká tá pravá, životná, prepotrebná… A pochopenie vlastnej hodnoty a toho, že je skvelé práve to, aká sme každá iná. Že tá pestrosť ma fascinuje a že pestrá, so všetkým, čo k tomu patrí, sa najlepšie cítim aj ja.
Nebudem tvrdiť, že sa občas pri pohľade na seba ráno v zrkadle nezľaknem. (Smiech.) Ani to, že sem-tam nezatúžim vrátiť svojim vlasom havraní lesk alebo že by som si fakt rada obliekla na seba niečo, z čoho mi nebude kypieť to čosi navyše. Ale tak plynie čas, nemám naň žiadne páky. A som úprimne rada, že som ho nepremárnila zbytočnými myšlienkami o svojej dokonalosti.
Presne ako hovoríš… Vari chceme byť dokonalé? Nie, toto určite nie je správna cesta. A inak… Fakt som šťastná, že sa vôbec neberieme vážne a milujeme aj tie naše prekrásne defekty. (Smiech.)
Takže nabudúce, keď vám niekto (alebo vy samy) nastaví zrkadlo či objektív, skúste nezamieriť hneď prstom na svoje nedostatky. Úprimne sa pozrite na tú ženu na fotke tak, ako sa pozeráme my dve na ostatné ženy, aj na seba. Úplne jednoducho, s láskou a obdivom. Pretože tie vrásky od smiechu, pneumatika na bruchu či neposlušné vlasy nie sú chyby krásy. Sú to dôkazy toho, že žijeme, že sme tu a že sme to my. A to je teda fakt viac než dosť.
Buďme k sebe láskavejšie. TAK VEĽMI SI TO Zaslúžime.
A presne toto sme dnes mali na srdci a nemohli sme si to nechať pre seba…
Tak fajn, ideme ďalej a o mesiac sme tu zas,
Barby a Veronika