Pochádza z Azerbajdžanu, no svoj domov našla na Slovensku. Je saleziánskou sestrou, učiteľkou a zároveň aktívnou tvorkyňou na sociálnych sieťach, kde s úsmevom a autenticitou ukazuje, ako vyzerá život zasvätený Bohu v 21. storočí.
Sestra Lamiya Jalilová odpovedala na zvedavé otázky Zuzane Ďuricovej.
Inšpiratívny rozhovor o jej ceste k povolaniu, o odvahe nasledovať vnútorný hlas, o práci s mladými, ale aj o tom, ako sa dá spojiť rehoľný život so svetom Instagramu a TikTok-u, by ste si rozhodne nemali nechať ujsť.
Na Slovensku našla sestra Lamiya druhý domov
Spomienky na detstvo, cesta k viere a na Slovensko
Máš krásnu slovenčinu, určite tu nie si krátko. Koľko rokov žiješ na Slovensku? Odkiaľ pochádzaš?
Som tu už 15 rokov, od svojich devätnástich. A som z Baku, to je hlavné mesto Azerbajdžanu.
Ako si spomínaš na svoje detstvo, čím si chcela byť? A čo tínedžerské roky doma?
Fúha… Bolo to šialené. Také typické tínedžerské obdobie. Bola som veľmi akčná, dobrodružná a chcela som strašne veľa vecí skúsiť, vidieť a zažiť. Narodila som sa vo veľkom meste, takže som žila taký mestský život.
Som jedináčik, ale mala som dobrú partiu kamarátov, na ktorú veľmi rada spomínam. Najskôr som sa hľadala, ale potom som tú partiu našla u saleziánov pri katolíckom kostole, v takom spoločenstve. Myslím si, že aj vďaka tomu boli moje tínedžerské roky bezpečné. Našla som dobrú partiu a dobrých ľudí.
Ale ako dieťa som sa hrávala na policajtku. Chcela som všetkých zachraňovať. Robila som si také „talentovky” – behala som, skúšala kliky a podobne. Ale to mi nevyšlo.
Dostala si sa k saleziánom, čo je zaujímavé, pretože v Azerbajdžane je dominantným náboženstvom islam.
U nás sme menšina, čo sa týka katolíkov, je nás tam veľmi málo. Sú tam síce kresťania, ale aj iné skupiny, napríklad protestanti. Katolíkov je v Azerbajdžane naozaj málo aj dnes.
Ja som sa však ku viere dostala cez moju babku. Ona bola katolíčka, mala poľský pôvod, takže si tú tradičnú katolícku vieru zachovala. Keď potom prišli misionári, bola jednou z prvých, ktorá sa stala súčasťou spoločenstva. Tak sa to dostalo aj ku mne, skôr tak okrajovo.
Čiže babka ťa tam priamo „nestiahla“, skôr inšpirovala?
Ona to veľmi neriešila, chodila tam, ale nemala ambíciu, že tam teraz budeme chodiť všetci. Brávala ma so sebou z praktických dôvodov, lebo ma nemala kde nechať.
A tvoji rodičia majú akú vieru?
To je dobrá otázka, ani to neviem presne špecifikovať. Mama sa asi hlásila ku kresťanstvu, skôr k pravoslávnym, ale bolo to také vzdialené. Otec by sa zrejme skôr označil za moslima, no nebola to živá viera, ktorá by ma nejako ovplyvňovala. Skôr to boli tradície.
My sme doma oslavovali viacero sviatkov – aj Vianoce, aj sme vedeli, kedy je Ramadán. Tým, že sme žili v Azerbajdžane, boli sme otvorení rôznym náboženstvám aj kultúram.
Prispôsobili sme sa životu. Neignorovali sme Vianoce, sadli sme si spolu, niečo dobré sme si dali, pozreli rozprávku, zaspievali si. Ako dieťa som to mala rada. Ale postupne som si uvedomila, že to bolo skôr tradičné, že to nebola taká tá pravá viera.
Mám pocit, že si si mohla slobodne vybrať, čo ťa osloví najviac.
Áno, tak mi to komunikovali rodičia. Neskôr som sa pýtala, prečo nie som pokrstená, pretože som byť chcela. Hlavne preto, aby som mohla chodiť na prijímanie. Všetci chodili. Mama mi povedela, že to nechali na mňa, keďže sme žili v multikultúrnom prostredí, aby som si vybrala sama. Asi čakala, že to budem riešiť neskôr, ale ja som to začala prežívať už okolo dvanástich rokov.
Čo sa ti na saleziánoch páčilo najviac?
Ako dieťa ma najviac bavilo to, že sme po omši mohli zostať. Dospelí sa síce rozprávali medzi sebou, ale pre nás deti bol pripravený program. Niekto sa nám venoval, hrali sme hry, rozprávali.
Pre mňa bolo fascinujúce, že nám dospelí ľudia venujú čas, že s nami chcú byť, že chcú byť naši kamaráti. To bolo pre mňa také „wau” – veľmi milé a zároveň niečo úplne nové. Niečo podobné som síce zažila aj v škole, ale toto bol úplne iný vzťah.
To je možno aj podstata vašej rehole, je postavená na kontakte s mladými ľuďmi a na ich vedení pozitívnym smerom, aj na motivácii. Ako by si lepšie vysvetlila, čo je saleziánska rehoľa?
Je to trochu ťažké vysvetliť, lebo ja som zároveň aj učiteľka. Ako saleziánka – rehoľná sestra – to vnímame tak, že sme s mladými, žijeme s nimi ich bežný život a chceme ich vo všetkom sprevádzať. Byť pre nich niečo ako starší kamaráti, priatelia alebo taká staršia sestra, za ktorou môžu prísť. Nie je to postavené na autorite.
Veľa ľudí sa ma pýta: „Ty si rehoľná sestra, ale nikdy som ťa nevidel v nemocnici pomáhať chorým.” Lebo tak si to často predstavujú. U nás to tak ale nie je, lebo to nie je naša charizma. Charizma je to, čo nám odovzdal náš zakladateľ – a tou našou je venovať sa naplno deťom a mladým. To znamená, že aj v našom oficiálnom zamestnaní, za ktoré dostávame výplatu, napríklad ja ako učiteľka, aj vo voľnom čase, sme stále s deťmi a mladými.
Čo ti ešte zvyknú ľudia hovoriť, ako ťa vnímajú?
Ľudia mi niekedy hovoria aj to, že len chodím na výlety, na tábory, na chaty. Keď sa niekto pozrie na môj život, môže to tak vyzerať. Ale tí, ktorí nás poznajú osobne, vedia, čo všetko je za tým. Možno by som to mala viac ukazovať, ale je to ťažké.
V podstate je to celé o deťoch a mladých. A asi na to treba aj určitý typ osobnosti, taký prirodzený predpoklad alebo povahu. Nie každý sa v tom nájde. Niekto, kto je veľmi konzervatívny alebo vážny, sa tam možno dobre necíti.
Aj preto je v cirkvi viacero chariziem. Sú sestry, ktoré pracujú napríklad v nemocniciach. Ja na to nemám ani vzdelanie, ani tú správnu povahu, aby som to robila trpezlivo. Ale sú ľudia, ktorí na to majú a sú v tom šťastní. A to je na tom krásne, že sa navzájom dopĺňame a spolu tvoríme jedno veľké dielo.
Je to vlastne podobné ako pri hľadaní práce. Človek si hľadá niečo, kde môže využiť svoje prirodzené predpoklady.
Príbeh silnejší než filmový scenár: Igor Engler o filme, ženách, vzťahoch aj veľkých snoch
Pamätáš si na konkrétne momenty, keď si sa rozhodla odísť na Slovensko? V akom si bola rozpoložení, čo si prežívala?
Vždy, keď o tom rozprávam, mám pocit, že to zhrniem do pár viet, ale v skutočnosti to boli roky. Postupný proces. Začalo to otázkami, čo ďalej v živote, kde budem naozaj šťastná. Potom prišlo uvedomenie, že v Azerbajdžane nie sú rehoľné sestry. Tak som si kládla otázku: „Čo ak sa mám presťahovať?” Bol to dlhý a zároveň veľmi špecifický proces.
Niekedy si poviem, že by som to chcela ešte raz zažiť, lebo to bolo fascinujúce. Keď dnes vidím mladých ľudí, ako sa rozhodujú, či už o povolaní, alebo o partnerovi, ako to prežívajú, ako sa za to modlia… Človek je vtedy veľmi horlivý a odvážny. Bol by ochotný veľa obetovať. Je to krásne obdobie a mám ho rada, keď ho vidím u mladých. Aj ja som to tak prežívala.
Aké boli ďalšie otázky?
Začalo to takými bežnými otázkami… Boli tam chlapci, rozmýšľanie o rodine, o deťoch… To je prirodzené, človek s tým vyrastá a považuje to za normálne. Ale postupne som cítila, že to asi nie je moja cesta. Že by som nebola šťastná. Vždy som chcela byť šťastná, asi ako každý človek. A hľadala som, kde budem naozaj naplnená.
A práve v tom rozhodovaní to prišlo, že toto je tá cesta.
Nechcelo sa mi na ňu vykročiť, lebo som mala pocit, že to bude znamenať veľa obety. Už len to, že sa budem sťahovať. Ale som rada. Som naozaj rada, že som ten krok urobila. Lebo aj keď sa snažíš tú myšlienku od seba odohnať, ona sa stále vracia. Nenechá ťa na pokoji. Je to taký vnútorný ťah.
Keď sme mladší, robíme rozhodnutia rýchlejšie. Keby to bolo teraz, myslíš, že by si nad tým rozmýšľala inak?
Asi áno, záležalo by aj od skúseností, ktoré by som už mala. Ale myslím si, že sa to dá aj ignorovať. Povedať si, že teraz mi to nevyhovuje, mám dobrú prácu, zázemie… Lenže ono ťa to bude stále vyrušovať. Neviem si predstaviť, že by som zostala doma a ignorovala to.
Možno by to bolo jednoduchšie. Nemusela by som riešiť vzťahové veci s rodinou… Ale bola by som nešťastná. A to by všetci okolo videli. A možno by som im to aj nejako „dávala pocítiť”.
Jednoducho, keď je človek nešťastný, prenáša to aj na svoje okolie. Niekedy si to ani neuvedomuje, ale vyžaruje to z neho, a ovplyvňuje to aj ostatných.
Spomenula si, že si nemohla byť rehoľnou sestrou u vás doma.
Už máme saleziánky aj v Azerbajdžane. Ale keď som ja začínala uvažovať o tomto povolaní, vtedy tam neboli.
Vlastne si nemala žiadny ženský vzor v tejto oblasti. To bolo asi dosť odvážne, nie?
Áno, bolo to zvláštne. Ja som si to predstavovala podobne, ako som videla u saleziánov – kňazov alebo bratov. Ale nie je to úplne rovnaké.
V čom je to iné?
Predsa len sme ženy, takže je to iné. Ja som vyrastala pri saleziánoch – videla som kňazov a bratov a bolo to super. Keď som potom prišla k sestrám, bolo to pre mňa dosť odlišné. Najprv som si nebola istá, či sa mi to páči. Ale potom som si uvedomila, že asi áno, lebo som žena a je mi to prirodzenejšie.
Čo ťa v tejto súvislosti najviac prekvapilo?
Napríklad to, že my nosíme rehoľné rúcho. Saleziáni nič také typické nenosili, len kríž. Boli oblečení úplne bežne, civilne. Samozrejme, keď mali omšu, mali liturgické oblečenie, ale inak nie.
A ja som si hovorila, že to je super, že ich nikto hneď nespozná. Že je to vlastne výhoda. A potom som zrazu bola v situácii, že ja mám byť viditeľná. Takže to bolo spočiatku zvláštne, ale dnes som rada, že je to tak.
Viac rozhovorov, podcastov a videí nájdeš TU.
Nemala si zo začiatku pocit, že na seba nechcene upozorňuješ?
Určite áno. Zo začiatku som to vnímala veľmi silno. Teraz už vôbec. Vieme, že to priťahuje pozornosť. Stačí ísť napríklad na vlakovú stanicu a hneď sa nájdu ľudia, ktorí sa chcú rozprávať.
Prihovárajú sa ti?
Áno. Niekedy chcú peniaze, inokedy sa chcú vyrozprávať zo svojich problémov, alebo hľadajú radu.
Aj takýto typ „pomoci“ zažívaš?
Áno, ale úprimne – normálny rozhovor je skôr zriedkavý. Často je to skôr o tom, že ľudia nadávajú alebo sa sťažujú a ty to len počúvaš.
Spoznávajú ju na ulici
A to nie je jediná vec, ktorou pútaš pozornosť. Myslím si, že dnes ťa už veľa ľudí pozná aj vďaka sociálnym sieťam. Kým prejdeme k tejto téme, vnímaš, že ťa ľudia spoznávajú aj v reálnom živote, keď ťa stretnú?
Je to vždy milé. Niekedy som až prekvapená. Ja si to asi tak nepripúšťam, že by ma ľudia mali poznať, ale oni sa na mňa potom tak pozerajú a ja na nich, že neviem, čo sa deje, a oni povedia: „My vás poznáme.” A ja na to: „Aha, to je milé, ďakujem, to je super.” Väčšinou sú to pekné stretnutia.
Spomenieš si na svoje úplne prvé video? Čo to bolo a aká bola tvoja motivácia dať ho von?
Bolo to počas covidu, keď som ešte bývala v Dubnici nad Váhom. Mala som úplne jednoduché pozadie – úplne bielu stenu. Vyzeralo to skoro ako v nemocnici. Mala som starý mobil, obraz bol rozmazaný, nemala som mikrofón, nič. Vyzeralo to podľa mňa hrozne. A ešte som si hovorila, že to bolo také trápne, ale nevadí.
V tom videu som povedala niečo v zmysle, že mám viac času a môžem odpovedať na otázky, tak nech sa ma ľudia pýtajú.
Moja motivácia bola asi len niečo robiť počas covidu. A aj to, že ľudia sa často pýtajú na rehoľné sestry, ale ja som vlastne ani presne nevedela, do čoho idem. Úprimne, vôbec som nevedela, čo z toho vznikne.
Chcela si ľuďom aj vysvetliť, čo vlastne robíš? Lebo veľa ľudí si možno o tvojom povolaní vytvára nesprávne predstavy.
Ľudia o tom veľa nevedia a potom ich prekvapí napríklad aj to, že pracujem, a že učím.
Ale ja som si pôvodne myslela, že ľudia vedia tak 80 % vecí a budú sa pýtať len na drobnosti. Potom som zistila, že vlastne nevedia takmer nič. A zároveň som si uvedomila: „Prečo by vlastne mali vedieť?” Ja som žila v bubline a myslela som si, že keď niekto vidí rehoľnú sestru, tak vie základné veci. Ale tak to nie je.
Aké sú najväčšie mýty o tvojom živote?
Asi peniaze – to je prvá vec, ktorá zaujíma ľudí. Odkiaľ ich máme. A potom celkovo predstava, že sa nemáme na čo sťažovať. Napríklad, keď poviem, že som nestíhala, hneď príde otázka: „A čo si robila?”
Ľudia si akoby nevedia dopriať, že niekto môže byť unavený. Všetci sa porovnávajú, kto čo robí, kto vstáva o piatej, kto má koľko povinností. Je to také, že sa navzájom veľmi porovnávame a málo si doprajeme pochopenie. Aj únava by mala byť dovolená bez porovnávania.
A potom je tu ešte jeden mýtus, že rehoľná sestra musí byť stále veselá. Aj v práci sa ma niekedy spýtajú: „Prečo sa neusmievaš?” A ja len… som unavená. Nemôžem byť stále pozitívna. Som človek.
A ešte si spomenula mýty o oblečení. Môžeš si dať mikinu, akú chceš? Alebo sú časti odevu, ktoré musíš mať a iné sú voliteľné?
My to máme trochu inak. A je to aj taký stereotyp, že všetky rehoľné sestry sú rovnaké. Pritom každá rehoľa je iná. Niektoré nosia celé šaty, niektoré veľké závoje a podobne. My to máme voľnejšie.
Dokonca, ja som už viackrát bola aj v civile. Napríklad, keď idem na turistiku alebo skákať padákom, tak si jednoducho dám civilné oblečenie. My to máme oficiálne dovolené. A práve o tom som chcela aj viac komunikovať, lebo ľudia mi často hovoria: „A ty čo si tu takto oblečená?”
Ľudia si niekedy myslia, že robíme, čo chceme, ale nie je to tak. My to máme tak nastavené pre prácu s mladými. Keď ideme napríklad na turistiku, cez reťaze, tak tam určite nie je vhodná sukňa. Je to jednoducho prispôsobené práci, ktorú robíme.
A napadli mi aj úplne bežné otázky. Napríklad, či spíme v habite. Alebo sa ma ľudia dosť pýtali aj to, že: „Nemôžeš mať manžela, ale môžeš mať frajera?” A ja som si hovorila: „To myslíš vážne?” Ale oni to mysleli úplne vážne. Normálne sme o tom diskutovali s jednou osobou a ja som až potom pochopila, že áno, ľudia to naozaj takto vnímajú.
Ako žijete, bývate?
Bývame v rodinných domoch alebo v bytoch, v komunite, bývame minimálne 3 sestry spolu.
A to, kde budeš bývať, v akom meste, ty neovplyvňuješ?
Nie, a býva to ťažké, ale ja s tým rátam. Pár týždňov trvá, kým sa zaradím. Ale zase je to aj nový začiatok. Mám viac rodín na viacerých miestach. Stretávame sa.
Čo sa snažíš mladým ľuďom odovzdať?
Aby vnímali, že sú prijatí nielen mnou, ale aj Bohom. Aby cezo mňa vedeli, že Boh ich miluje, chce s nimi vytvoriť krásny vzťah.
S tvojimi dnešnými skúsenosťami, čo by si robila, keby si nebola rehoľnou sestrou?
Zostala by som pri pedagogike a výchove, ale asi skôr pri tej voľnočasovej. Chcela by som natáčať videá, dokumenty, niečo hodnotné. Na policajtku, ktorou som chcela byť, už asi nemám vek, iba ak by som bola policajtka v dôchodcovskom veku. Ale pomáhať a chrániť, to v prenesenom význame asi robím.
Čo by si odkázala človeku, ktorý práve teraz hľadá radosť alebo zmysel vo svojom živote?
Niekedy ani ja neviem nájsť správne slová, ale dnes som si zhodou okolností dala aj mikinu, kde je napísané, a ja to často opakujem: „Maj radosť z maličkostí.” Je to klišé myšlienka, ale stále platí. Človek preskočí mnoho vecí a pritom pod nosom má veľa malých zázrakov. Nie som naivná, vidím aj zlé veci, ale nesmieme sa zameriavať len na to negatívne. Obrovský krok pre spoločnosť je robiť svet krajším tam, kde si.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame