Hore je nebo, v doline som ja… Filmový počin, ktorý nenechá nikoho chladným…
Tento rozhovor, ktorý ale ani zďaleka nie je len o filme, si rozhodne prečítajte. Alebo vypočujte. Výber necháme na vás. Urobte si pohodlie, začíname.
Naša skvelá Miška Kocianová tentokrát vyspovedala producenta a filmára Igora Englera, ktorý má síce len 29 rokov, ale v oblasti filmu zaznamenal už niekoľko mimoriadnych úspechov. Jeho nový projekt sa dostal do prestížnej sekcie Visions na festivale South by Southwest v americkom Austine, jednom z najvplyvnejších podujatí pre nezávislý film na svete (rozhovor bol nahrávaný ešte pred festivalom, pozn. red.).
Tento festival je snom mnohých filmárov. Keď si sa dozvedel, že si vybraný do tejto sekcie, aká bola tvoja prvá myšlienka?
Bola to eufória, úľava… Alebo možno rešpekt? Bolo to veľké prekvapenie. Stále to nejako spracúvam, keďže ten film, ktorý sme natočili, nestál skoro žiadny peniaz. Dokopy bol rozpočet nejakých 5 000 libier. Točili sme 15 dní a bolo nás dvanásť. Je to fakt taký film, akoby na kolene urobený.
My sme to, samozrejme, robili s tým, že sme to chceli dostať na nejaký festival, ale tá pravdepodobnosť je veľmi malá. Na tento festival sa posiela okolo 11- až 12-tisíc filmov každý rok. Takže, že práve ten náš, ten minifilmík sa tam dostane, bolo veľmi, veľmi nepravdepodobné. A keď som sa to dozvedel, tak som tomu nemohol uveriť. E-mail som si viackrát prečítal. Rozprával som sa s ďalšími tvorcami, či je to realita, alebo sa nás niekto snaží „ošaliť”.
Ako sa na festival pripravuješ?
My, režisér, ale aj ja, sme stále študenti na škole v Londýne. Medzitým ešte máme Českých levov (nominácia za film Hore je nebo, v doline som ja premenená na ocenenie za réžiu pre Katarínu Gramatovú, pozn. red.) a potom vlastne hneď letím do Texasu, takže sa ešte úplne nechystám. Už mám síce letenky, ale určite by som si tam chcel kúpiť nejaký klobúk, to by bolo super.
Takže príprava najskôr vizuálna a potom obsahová? Alebo to možno necháš na taký flow?
Nechám to na ten flow, lebo hoci je samotný festival obrovský, napríklad Steven Spielberg tam bude mať premiéru svojho nového filmu, celé je to také uvoľnené. Nie je to tam ako v Cannes alebo Benátkach, ktoré sú veľmi Black Tie a červený koberec. Tu je to viac o tom samotnom umení filmu. Ale uvidíme. Budem trošku improvizovať, myslím si.
Spomínal si Českých levov, tým ale patrí iný film. Jeho názov je Hore je nebo, v doline som ja. Producentsky si sa na ňom podielal. Je to projekt režisérky Kataríny Gramatovej. Čo ťa na tomto projekte tak oslovilo, že si sa rozhodol doň vstúpiť?
Ono to bola úplná náhoda. Katarína bola oslovená ísť do jednej malej dedinky v slovenských hladových dolinách. Mala sa pozrieť na sklárne, ktoré tam fungovali veľmi dlho a živili okolie. Ja som sa tam nejako primotkal v ten istý deň, lebo chcela počuť môj názor.
Veľmi rýchlo sme pochopili, že nás viac zaujíma nie tá minulosť, ale prítomnosť. Katarína oslovila štyroch chlapcov, ktorých sme stretli pred garážou. To sú vlastne tí, ktorí nám nakoniec hrajú aj vo filme. Zaujalo nás viac to vyrastanie a dospievanie mladých ľudí v okolí hladových dolín. Ako vnímajú prostredie, vzťahy medzi sebou, vzťahy medzi rodičmi a aké sú ambície niektorých, či už je to odchod alebo snaha ostať. A ako to celé vidia.
Prišlo mi to autentické a Kataríne tiež, a tak sme sa do toho pustili.
Bola to určite odvážna myšlienka aj z toho titulu, že ste museli zladiť nehercov, ktorí to vlastne žijú, s hercami. Ako sa vám to vydarilo?
Viem, že je to skôr otázka na kreatívu, ale… Bol to zdĺhavý proces, aj keď sme film na slovenské pomery natočili celkom rýchlo. Za 4 roky od financií až po hotový film, a vlastne až po našu premiéru. Proces bol o tom, ako získať dôveru chlapcov aj samotnej dediny. Katarína sa tam nasťahovala takmer na rok. Aj ja som tam trávil tiež veľa času.
Samotný scenár, námet, ktorý Katarína písala, bol už od začiatku postavený ako fikcia. Bodový scénar teda napísaný bol, no veľa scén, ktoré vo filme máme, sú odpovede na odsledovanie toho, čo chlapci naozaj robia. Chceli sme, aby sa v tých scénach cítili komfortne. A tým, že sme s nimi strávili veľa času, vedeli sme odsledovať aj dialóg, ako sa správajú pred inými ľuďmi, medzi sebou. Veľa z toho sme vložili do scenára.
Sú to neherci, a sú to chlapci v puberte. Boli tam momenty, keď to bolo trošku nezvládnutelné, lebo však chlapci si proste šli svoje. Ale nakoniec ich to veľmi bavilo a tri týždne neboli v škole, čo bola pre nich veľká motivácia.
Ten film je zaujímavý najmä v tom, že má taký ten „vibe” dokumentu.
Ale vlastne je to úplne presný opak. Je to totálne naplánované do bodky, každý jeden pohyb nehercov, každá jedna veta, ktorú povedia. Všetko napísané a naplánované, inak by to nemohlo fungovať.
Spomínal si, že chlapci si išli svoje. Máš nejaký „funny” moment z nakrúcania?
Tých momentov mám veľmi veľa. Stále sme s chlapcami v kontakte. Keď sme začínali, mali sme s Katarínou 24 rokov, chlapci mali 13, takže síce sme starší, ale v niečom sme veľmi dôležitý vek strávili spolu.
Jedna z takých situácií bola určite tá, keď nám ukradli z auta energetické nápoje, lebo však to je to, v čom si ľudia idú v 13. až 14. rokoch.
Brutálne veľa sa ich napili a potom boli takí hyperaktívni, že sme ich nevedeli ukorigovať. Ale potom som povedal, že ak chcú ísť späť do školy, môžu. Hneď sa to upokojilo.
Takže taká rodičovská postava, ktorú si musel stvárniť vo svojich 24 rokoch?
Hej, bolo to veľmi vtipné.
Napriek tomu, že vo filme ide o dospievanie a zachytenie života mladého chlapca, je tam aj veľmi silný ženský aspekt. Sú ženy tie, ktoré ťa ovplyvňujú aj v tvojom živote? Akú úlohu v ňom zohrávajú?
Pre producenta je dôležité, aby sa obklopoval šikovnými ľuďmi a ja mám šťastie na šikovné ženy v mojom živote, a Katarína je, samozrejme, jedna z nich.
Vo filme bol vzťah medzi matkou a synom veľmi zvláštny a náročný, keďže matka nebýva v tom istom mestečku, teda v dedinke ako syn. Babka je tá, ktorá sa o Eňa stará. A v niečom to bolo veľmi zaujímavé. V tom, ako chlapec vidí svoju mladú matku iba raz za čas, a v tom, ako sa k nej správa, ako ju vníma. Hľadá si k nej cestu, a takisto aj ona k nemu. No uvidíte, ako to skončí. Žiadne spojlery.
Ženská postava v tomto filme, hlavne pri týchto štyroch chlapcoch, ktorí sršia svojou mužnosťou, bola veľmi dôležitá, a vlastne aj ten samotný kontrast.
Tento film má sedem nominácií na Českého leva. Je to pre teba satisfakcia alebo skôr tlak? Mení to spôsob, akým dnes premýšľaš nad ďalšími projektami?
Premýšľam nad inými projektami, ale nepremýšľam nad nimi tak, že ako zase dosiahnuť sedem nominácií na Českého leva. Tie samotné nominácie sú pre mňa obrovským prekvapením. Neviem, či je to úplne bežné pri prvom filme. Samozrejme je to vizitka toho, ako celý štáb fungoval, aj všetci, ktorí sú nominovaní, aj tí, ktorí nominovaní nie sú, si to zaslúžia.
Čo ma najviac prekvapilo, je určite to, že vo filme máme nehercov. Aj hlavná postava je neherec, a práve on je nominovaný za hlavnú úlohu, čo je úplne šialené. A bolo by super, keby to vyhral, lebo to by bola úplná frajerina, proste ultimátna.
Tešíme sa z toho, je to zásluha všetkých. Hovorí to o tom, aké je dôležité podporovať debutantov a mladých filmárov. Vidíme to z minulého roka. Filmy Nepela, Potopa, náš film, alebo Otec, z toho tri filmy sú debuty, ktoré fakt fungujú. V niečom tu vzniká na Slovensku nová vlna.
Mám pocit, že minulý rok vznikli na Slovensku lepšie filmy ako v Čechách.
V čom vidíš nástup mladej generácie? Podľa čoho si vyberáte témy, do ktorých filmov ísť? Je to pocit, inštinkt?
Na Slovensku, a aj v Čechách mám pocit, že tých tém je strašne veľa. Tých tém, na ktoré sa treba pýtať a ktoré treba otvárať.
Každý režisér alebo scenárista, ale aj producenti si vyberajú asi témy, ktoré sú im blízke a ktorým aspoň v niečom rozumejú. Pre nás bol jeden z najväčších argumentov, keď sme sa snažili získať peniaze, že sme stále mladí, oni sú mladí, my si to pamätáme, že to nebolo až tak dávno, keď sme tiež vyrastali a mali sme 13 až 14 rokov. Že sme vlastne tí správni, ktorí by mali tento príbeh povedať. Takisto ako Gregor alebo Tereza, určite vnímajú niečo v tých príbehoch, čo im je veľmi blízke a chceli to povedať cez film. A podarilo sa im to všetkým.
Ja viem, že ty si producent, nie režisér, ale aké sú tie tvoje témy? Ktorým smerom by si sa chcel uberať?
Mňa bavia sociálnejšie a autentické príbehy, ale baví ma fakt aj Paddington alebo Wonka, rodinný film, ktorý má hlbšiu myšlienku, ale je to hlavne oddychovka. Portfólio, ktoré ma zaujíma, je veľmi, veľmi široké a uvidíme, kde ma to ďalej zanesie.
Spomínal si hlavnú postavu tohto filmu a jeho nomináciu na Českého leva a jeden z argumentov, keď ste sa snažili získať podporu, bol, že si to pamätáte. Vidíš nejaký prienik pri svojom osobnom príbehu s príbehom Eňa?
Tiež som mal babetu, ale som z mesta. Ani ja ani Katarína sme nevyrastali na dedine, takže sme boli veľmi opatrní, aby nemali pocit, že sa snažíme zapadnúť. Snažili sme sa to nejakým spôsobom odpozorovať, nesúdiť, len otvoriť otázky, na ktoré sa podľa mňa treba pýtať.
Určite ale vidím, že sa tí chlapci odo mňa až tak nelíšia. Tiež som chodil za domy, robili sme hlúposti.
Keby sme sa mali opäť vrátiť k tomu ženskému aspektu, mama je pre dospievajúceho muža veľmi dôležitou osobou, ale práve v tom dospievaní sa ten vzťah mení. Máš pocit, že vzťah je potrebné transformovať na to, aby muž s matkou dospel? Tohto sa dotýka aj váš film, nie okrajovo, ale veľkou časťou. Matka je v tom dospievaní neskutočne dôležitá.
Pamätám si to aj z môjho života a vidím to aj na tých chlapcoch. Neviem prečo, ale v puberte máme pocit, že matka je niekedy nepriateľ. A pritom to vôbec tak nie je. Je to presný opak. A každý si to, samozrejme, uvedomí až po nejakej dobe. A niekomu to trvá dlhšie, niekomu to trvá kratšie. Ale určite je to niekto… Je to jeden z najdôležitejších ľudí práve pri dospievaní. Vidím to aj pri týchto chlapcoch, ako sa k rodičom správajú a niekedy je to horšie, inokedy lepšie, ale snažím sa ich akoby vždy naviesť, že verte mi, v tejto situácii som bol tiež. Buďte k nim najmilší ako viete, lebo to je strašne, strašne dôležité.
Práve pri tom ženskom aspekte ešte stále ostaneme, pretože vo filme cítiť veľkú jemnosť, citlivosť a prácu s tichom. Myslíš si, že slovenský film, možno z tej kreatívnej pozície, potrebuje viac ženského pohľadu?
Určite áno, toho podľa mne nikdy nie je dosť. Je dôležité, aby to bolo vyrovnané, aby vznikali tieto citlivejšie filmy… Aby ženy boli v hlavných rolách. Myslím si, že na Slovensku to možno nie je až taký problém, našťastie. Máme Terezu alebo Katarínu alebo kopec ďalších režisérok, a takisto aj v Čechách. Treba to hlavne podporovať a tlačiť, aby príbehy vznikali hlavne pod takýmito úžasnými talentovanými ľuďmi.
Ako vnímaš postavenie slovenských scenáristiek alebo producentiek, lebo ja som z generácie, v ktorej boli ženské producentky dosť utláčané.
Z mojej skúsenosti z filmu Hore je nebo, v doline som ja, ale aj na krátkom filme Raklo, ktorý ešte len vyjde, mám rovnakú koproducentku, Juliu Markovú Žačkovú, ktorá je fakt jedna vynikajúca producentka a veľmi dôležitá postava v českej kinematografii. V živote už nebudem mať inú. Tak dobre sa mi s ňou robilo. Ona má aj svoje ďalšie české filmy, napríklad Zvíře, v postprodukcii. Je to film o matke, ktorá porodí mačku. Vlastne nechcem hovoriť, o čom to je.
Dôležité je, aby to bolo vyrovnané, aby mal každý rovnakú možnosť vytvoriť film.
Máš pocit, že sa situácia zlepšuje?
Mám pocit, že sa to zlepšuje. Ja som mladý, takže to vnímam až od nejakého bodu. Dúfam, že sa nemýlim, ale myslím si, že tá rovnosť tam je.
Čo ťa na ženách najviac inšpiruje a naopak, čo ťa najviac mätie?
Ja sa stretávam so ženami, ktoré sú kreatívne a to ich voľnomyšlienkárstvo, to zmýšľanie bez hraníc, je fakt niečo, čo ma vždy inšpiruje a chcem to tak mať tiež. Každý je kreatívny, ale neviem prečo, pri ženách mám pocit, že to ide tak ľahšie, neobmedzene. U mužov je to vždy trošku viac tá praktickosť. A to je zavádzajúce, brzdí nám to kreatívnosť.
A čo ma najviac mätie? Niekedy úplne nerozumiem, čo vlastne chcú, ale snažím sa to vždy pochopiť a snažím sa vždy viesť dialóg o tom, že komunikácia je veľmi dôležitá. Či už je to v osobných vzťahoch, alebo pracovných. Aj kombinácia producenta, režiséra, ale aj ostatných, všetko je postavené na vzťahoch a komunikácii. A niekedy ani pri mužoch neviem, čo chcú. Možno sa to nedá takto deliť. Dôležité je komunikovať so všetkými.
Mal si veľmi zaujímavú stáž u producenta Harryho Pottera. Ako si sám spomínal, študuješ v Londýne, pohybuješ sa vo veľkom filmovom svete. Zmenil ti medzinárodný pohľad nejakým spôsobom tvoj prístup k práci? Ovplyvnila ťa medzinárodná skúsenosť?
Určite áno, z tej stáže sa stále snažím spamätať. Ono to je taký vtipný príbeh. Ja s bratom produkujeme také Harry Potter koncerty. A vďaka tomu som sa ozval tomuto producentovi. Tým, že študujem v tejto škole, poďakoval som sa mu za filmy, ktoré spravil. Lebo my z toho robíme koncerty a tie koncerty mne pomáhajú finančne platiť školu a vďaka škole sa s ním môžem stretnúť. Takže to bol taký krásny uzavretý kruh.
Najprv sme šli na kávu, bolo to úplne super. Najväčší zažitok bol, že mu počas toho volala Margot Robbie a on jej povedal, že teraz nemôže, že je na stretnutí. A on je niekto, kto robí obrovské filmy, napríklad bol producentom Barbie. To je práve taký dôležitý film zo ženského, ale aj z feministického pohľadu, ktorý fungoval a bol fakt vynikajúci. Takže tá samotná stáž bola pre mňa eye opening v niečom, lebo som videl tieto obrovské filmy, ktorých rozpočty idú od 50 miliónov vyššie a niekedy k 200 miliónom.
Takáto firma robí Jamesa Bonda, Wonku, Paddingtona, Barbie, posledný Tarantinov film, alebo teraz napríklad robia Harry Potter seriál. Myslel som si, že na tom robí 500 až 600 ľudí, v tej firme sú však len traja tí hlavní producenti. Všetkých ostatných si najímajú počas predprodukcie.
Bolo veľmi vtipné, keď som čítal scenáre a knižky, ktoré im boli zaslané a písal som svoj názor, čo si o tom myslím, aký to má potenciál. Bolo to super.
Čiže si robil pre-reading skriptov?
Presne to, ale rozprávali sme sa aj o tých všetkých filmoch, ktoré majú pripravované. Raz niekto zavolal, kto chcel vedieť, kto bude ďalší James Bond alebo mal nejaký návrh, kto by mal byť James Bond. Vtedy som zdvihol telefón a povedal: Ďakujeme pekne, zapisujem si to.
Hovoril si, že si uvedomíš všetko až neskôr. Uvedomoval si si aspoň toto v tom danom momente, že čo ja to tu žijem?
Nie. Nie. Keby mi toto niekto povedal pred dvoma rokmi, asi by som mu neveril. Ale treba sa vždy pýtať, treba byť nezastaviteľný a mám pocit, že sa to potom splní. Niektorí to nazývajú manifestáciou. Ja si niečo vsugerujem a potom smerom k tomu robím rozhodnutia.
Si pri producentskej práci viac umelec alebo stratég?
Katarína Gramatová, režisérka, by ma vysmiala, lebo ja si hovorím, že som umelec, ale ona si vždy myslela, že môj vizuál, keď som robil nejaké fotky, je strašný. A to sme boli spoločne na strednej škole, kde sme sa spolu učili fotku.
Ja si myslím, že som umelecká duša. Chodím rád do galérií, na koncerty, ale určite som aj stratég. Ale veľmi dôležité je, že sme na ten námet prišli spolu. Určili sme si dejovú líniu. A takto to je vlastne pri všetkých filmoch. Producent je tam od začiatku.
Myslím si, že viem, čo bude fungovať a čo nebude.
Možno nie veľmi príjemná otázka… Film je dnes tvrdý biznis, streamy, AI, festivalová politika, určite to poznáš. Čo ťa na súčasnom filmovom svete najviac frustruje a naopak čo ťa najviac teší?
Ja nie som frustrovaný. Ja som veľmi pozitívne naladený. Všeobecne si myslím, že film aj seriály napredujú. Čo by ale bolo fajn, keby ľudia viac chodili do kín. Pred covidom to bolo trošku lepšie. Teraz sa to spamätáva a tá linka ide hore. Samotný zážitok z kolektívneho pozerania filmu je niečo, na čo by ľudia nemali zabúdať.
Čo sa týka AI… Myslím si, že je to vynikajúci nástroj, ktorý by sa mal používať opatrne. Ak niečo vie urýchliť alebo v niečom producentom alebo režisérom pomôcť, tak je to fajn. Ale určite by sa to nemalo zneužívať a určite by si mali zanechať svoje autorské práva a nikto by nemal kvôli tomu strácať prácu. V niečom vie pomôcť a urýchliť, ale tam by to malo podľa mňa ostať.
Čo je momentálne tvojím najväčším snom, možno až takým, ktorý by si si netrúfol ani vysloviť nahlas?
Ďalšie ciele sú určite pokračovať v kinokoncertoch, ktoré robím s mojím bratom. Určite by som rád točil aj naďalej filmy na Slovensku a v Čechách, myslím si, že sú veľmi dôležité. Ale veľmi rád by som bol aj súčasťou obrovských produkcií, takže keby som napríklad spolupracoval na Jamesovi Bondovi, vôbec by mi to nevadilo. Takže to sú také tie reálne, ale hovorím: Oscar. Aby som ho niekedy vyhral.
Ak máme medzi našimi divákmi, čitateľmi niekoho, kto možno uvažuje, že by chcel vstúpiť do prostredia filmu, ale nemá odvahu, alebo z nejakých iných dôvodov stagnuje, čo by si mu poradil?
Presne ten film, ktorý ide do Texasu, to ukazuje. Treba si zobrať mobil a ísť len vonku a natočiť film. Netreba na to vlastne žiadne peniaze, dôležitý je príbeh a to je všetko vlastne iba o tej kreativite. Takže každému odporúčam si to skúsiť.
A treba len proste „makať”, pozerať filmy, čítať a natáčať.