Tri ženy dôvtipu: Aphra Behn, Delarivier Manley a Eliza Haywood boli úspešné, provokatívne a poriadne odvážne. Ich knihy čítali tisíce ľudí, no literárna história ich na dlhé roky takmer vymazala.
Predstavte si Londýn na konci 17. storočia. Muži píšu knihy, diskutujú o politike, podnikajú a zarábajú literatúrou. Žena môže byť vzdelaná a môže písať – ale predstava, že by sa písaním živila, je už čosi úplne iné…
A potom prichádza Aphra Behn. Nie ako múza slávneho spisovateľa, ani ako manželka, ktorá píše do zásuvky. Ale ako profesionálna autorka, ktorá potrebuje peniaze. Spolu s Delarivier Manley a Elizou Haywood sa neskôr stala súčasťou trojice, ktorú súčasníci nazývali „The Fair Triumvirate of Wit” – krásny triumvirát dôvtipu.
Tri ženy, ktoré písali o tom, čo sa od žien veľmi nečakalo: o sexe, túžbe, politike, škandáloch, manželstve a moci
Aphra Behn: špiónka, ktorá začala písať, aby prežila
Život Aphry Behnovej znie ako román. Mala pôsobiť ako agentka v službách anglického kráľa Karola II. v Antverpách. Po návrate do Londýna sa však ocitla vo finančných problémoch. A tak začala písať. Nie pre slávu. Len jednoducho pre peniaze. Písala divadelné hry, prózu aj poéziu a stala sa jednou z prvých anglických žien, ktoré sa dokázali profesionálnym písaním živiť.
Aphra však nebola ochotná hrať podľa pravidiel. Jej príbehy boli plné milencov, sexuálnej túžby a mocenských hier. Jej ženské postavy neboli iba objektmi mužskej túžby. Rozhodovali a robili chyby.
Jej román Oroonoko z roku 1688 navyše otvoril témy otroctva, kolonializmu a slobody. O dve storočia neskôr sa k nej vrátila Virginia Woolf a pripísala jej zásluhu za to, že ženám otvorila cestu k profesionálnemu písaniu.
Delarivier Manley: spisovateľka, ktorá vedela byť nebezpečná
Ak bola Aphra rebelkou, Delarivier Manley bola politickou provokatérkou. V roku 1709 vydala The New Atalantis – na prvý pohľad fikciu, v skutočnosti satiru plnú politických intríg, milostných afér a korupcie.
Čitatelia veľmi dobre vedeli, že postavy v knihe pripomínajú skutočných ľudí z britskej politiky. Bolo to niečo medzi politickou satirou, bulvárom a škandalóznym roman à clef. A úrady to nezobrali s humorom. Manley po vydaní knihy zatkli spolu s tlačiarom a vydavateľmi. Kniha sa napriek tomu stala veľmi populárnou a počas ďalších rokov vyšla v siedmich vydaniach.
Delarivier pochopila niečo, čo poznáme aj dnes: Ak chcete hovoriť o moci, môžete začať príbehom. A keď v ňom ľudia spoznajú mocných, škandál je na svete.
Eliza Haywood: žena, ktorá urobila z túžby bestseller
A napokon prišla Eliza Haywood. Písala neuveriteľne veľa – romány, divadelné hry, eseje aj časopisecké texty. A jej čitateľky milovali najmä príbehy o láske. Lenže Elizu nezaujímala iba romantika. Zaujímala ju ženská túžba. Jej román Love in Excess z roku 1719 patril medzi veľké literárne úspechy svojej doby.
Ešte provokatívnejšia je novela Fantomina. Mladá žena v nej zistí, že muž stráca záujem o ženy, ktoré už získal. A tak začne meniť svoju identitu – raz je prostitútka, inokedy slúžka či iná žena – aby ho mohla znova zvádzať. Žena sa tu odmieta zmieriť s tým, že má byť iba objektom mužského príbehu.
Eliza neoslavuje jednoduchú ženskú slobodu. Jej hrdinky za prekročenie hraníc často zaplatia vysokú cenu. A práve preto sú jej príbehy také zaujímavé.
Prečo sme na ne zabudli?
Najzvláštnejšie na celej trojici je, že vo svojej dobe neboli neznáme. Aphra bola úspešná dramatička. Delarivier dokázala jedinou knihou vyvolať politický škandál. Eliza patrila medzi najčítanejšie autorky svojej generácie. Potom však literárny vkus zmenil nastavenie. Ich knihy boli príliš sexuálne, príliš populárne aj príliš emocionálne. A hlavne… Príliš ženské. To, čo z nich kedysi robilo bestsellerové autorky, sa neskôr stalo dôvodom, prečo ich literárna história odpísala. Až feministická literárna kritika ich začala v 20. storočí znovu objavovať.
Tri ženy, ktoré nechceli byť iba postavami
Aphra Behn chcela zarábať svojím perom. Delarivier Manley chcela hovoriť o politike vlastným spôsobom. Eliza Haywood chcela dať ženskému hlasu aj túžbu. Každá z nich posunula hranicu trochu ďalej. A všetky tri nám pripomínajú jednu pozoruhodne modernú vec: Nie je až také dôležité, kto vám dovolí hovoriť. Dôležité je, či sa rozhodnete prehovoriť aj bez povolenia.