Deti sú vraj nekompromisné publikum. Ak ich niečo nebaví, nebudú tlieskať zo slušnosti – jednoducho odídu.
Zuzana Novotná, zakladateľka projektu Smejlinka, ich však práve pre túto úprimnosť miluje. Roky pracovala ako učiteľka v materskej škole, dnes deti zabáva, spieva im, tancuje s nimi a zároveň sleduje, čo sa odohráva aj na druhej strane pódia – medzi rodičmi.
Hovorí o tom, prečo deti dokážu byť najlepším zrkadlom autenticity, prečo rodičia potrebujú niekedy vypnúť rovnako ako ich deti a čo všetko sa skrýva za hodinou veselého programu, ktorý na prvý pohľad vyzerá ako čistá zábava. V rozhovore sa dozviete aj to, prečo bolo pre ňu také ťažké opustiť istotu škôlky a naplno sa pustiť do vlastného podnikania.
Keď vojdete medzi deti, máte možno päť sekúnd. Za ten čas sa rozhodnú, či vám budú veriť. Ako sa získava dôvera dieťaťa?
Myslím, že najmä tým, že som sama sebou. Deti veľmi rýchlo vycítia, keď sa na niečo hráme. Ja tam prídem s úsmevom, s mojou energiou a hlavne s úprimným záujmom o ne. Každé dieťa chce byť predsa videné, vnímané a pochopené. A keď cíti, že sa naňho naozaj pozeráte a že vás zaujíma, dôvera príde často úplne prirodzene.
Pracujete s publikom, ktoré sa ešte nevie pretvarovať. Sú deti tým najúprimnejším publikom na svete?
Určite áno. A práve preto ich tak zbožňujem. Deti nám nič nedarujú len preto, že sme dospelí. Keď ich niečo baví, vidíme to okamžite – v očiach, v úsmeve, smiechu a v tom, ako sa zapoja. Keď ich to nebaví, tiež to veľmi rýchlo zistíme. (Smiech.) A práve túto úprimnosť na nich milujem. Ako animátor pri deťoch veľmi rýchlo zistím, či som ich naozaj zaujala a či sa mi podarilo dostať sa k nim.
Dospelí často tlieskajú zo slušnosti. Deti jednoducho odídu, ak ich niečo nebaví. Čo vás naučili o autenticite?
Deti sú pre mňa tým najúprimnejším a zároveň najprísnejším publikom na svete. Sú nekompromisným zrkadlom. Keď dospelý človek stratí pozornosť alebo ho predstavenie nudí, zo slušnosti zostane sedieť a na konci zatlieska. Deti túto spoločenskú masku nemajú. Ak ich náš program nebaví, otočia sa a odídu sa hrať s niečím iným, alebo mi na rovinu povedia, že je to nuda. Táto ich okamžitá reakcia ma naučila dve dôležité veci.
Po prvé, na pódiu nič nepredstieram. Deti majú dokonalý radar a okamžite vycítia, ak energia nie je skutočná. Po druhé, naučili ma zahodiť ego. Ak odídu, je to úplne v poriadku. Znamená to, že musím niečo zmeniť. Či už je to rytmus, zapojiť viac dynamiky, alebo vymyslieť niečo prekvapivé. Vďaka nim viem, že skutočná autenticita znamená byť 100 % prítomná v danom momente a reagovať na to, čo sa reálne deje, nie na to, čo som mala naplánované.
Čo vám práca s deťmi prezradila o dnešných rodičoch?
Cez správanie detí človek veľmi rýchlo prečíta ich rodinné zázemie. Keďže som roky pôsobila ako učiteľka v materskej škole a sama som matkou dvoch detí, 10-ročného Dominika a 5-ročnej Lilianky, na dnešných rodičov sa nepozerám zhora ako nejaký kritik z pódia. Pozerám sa na nich s veľkým pochopením, pretože ich svet žijem každý deň doma aj v práci. Často sú však rodičia sami nesmierne unavení a preťažení digitálnou dobou a prácou.
Dnešná doba na nás rodičov vyvíja obrovský tlak, aby sme boli dokonalí, stíhali kariéru, krúžky a organizovali bezchybný život.
Čo ma však fascinuje najviac, je ich skrytá túžba znova sa vrátiť do detstva. Keď robím moje interaktívne zábavno-animačné programy a podarí sa mi deti úplne pohltiť, často kútikom oka sledujem rodičov v pozadí. Najskôr stoja so založenými rukami alebo pozerajú do telefónov. No po chvíli začnú tancovať, smiať sa a spievať spolu s nami. Dnešní rodičia často nosia na pleciach obrovský tlak a zodpovednosť, no hlboko vo vnútri potrebujú presne to isté čo ich deti – na chvíľu vypnúť hlavu a dospelácky stres, zahodiť dospelácku vážnosť a jednoducho sa bláznivo baviť. Vydýchnuť si na chvíľu a prepojiť sa so svojím dieťaťom cez tú jeho čistú radosť.
Aká je najväčšia chyba, ktorú podľa vás robíme, keď sa snažíme deťom vytvoriť dokonalé detstvo?
Ako bývalá pani učiteľka zo škôlky to vidím veľmi jasne. Najväčšou chybou je, že si zamieňame „dokonalé” detstvo za „preorganizované” a materiálne dokonalé. Ako dospelí máme tendenciu plánovať každý jeden moment ich dňa. Kupujeme im najmodernejšie hračky, vozíme ich z krúžku na krúžok… Ako má môj tatík na tričku napísané: „FURT DAČO”. Každá minúta je nalinajkovaná. Týmto ich však oberáme o to najdôležitejšie, o priestor na obyčajnú nudu a vlastnú kreativitu. Keď dieťaťu nedáme šancu zažiť nudu, nenaučí sa vymýšľať si vlastné svety.
Ďalšou chybou je naša snaha chrániť ich pred akýmkoľvek diskomfortom. Chceme, aby vyhrávali v každej hre, a ak sa im niečo nepodarí, okamžite zasahujeme. Lenže skutočná odolnosť vzniká vtedy, keď sa dieťa naučí spracovať aj malú prehru alebo sklamanie. Dokonalé detstvo je v našej plnej prítomnosti a v slobode objavovať. Dieťa musí vedieť, že je milované aj vtedy, keď všetko nejde podľa plánu.
Vidíte rozdiel medzi deťmi dnes a pred niekoľkými rokmi?
Rozdiel je obrovský a vidím ho najmä v dĺžke pozornosti a spôsobe vnímania. Dnešné deti vyrastajú vo svete plnom technológií, rýchlych strihov, videí na sociálnych sieťach a okamžitého uspokojenia potrieb. Zaujať ich na pódiu je v dnešnej dobe náročnejšie. Tradičné rozprávkové postupy ich už tak ľahko neočaria – potrebujú rýchlejší spád, interaktivitu, silnejšie vizuálne podnety a moderný humor. Sú oveľa viac zvyknuté byť v role pasívnych divákov pred obrazovkou, preto ich na začiatku svojej šou musím z tejto pasivity doslova „prebudiť”.
Čím vás najviac prekvapujú?
Neuveriteľnou emocionálnou a digitálnou inteligenciou. Dnešné deti sú nesmierne bystré a majú obrovský prehľad o svete. Fascinuje ma, ako rýchlo dokážu spracovať informácie. A hoci sa svet okolo nich zmenil, tá detská iskra a túžba po čistom smiechu sa našťastie časom nemení.
Smejlinka vznikla pomerne nedávno, no za pár rokov ste si vybudovali silnú značku. Bol to od začiatku plán, alebo sa všetko vyvíjalo prirodzene?
Ak by mi niekedy na začiatku niekto povedal, kam sa až so Smejlinkou posunieme, asi by som tomu sama neverila. (Smiech.) Na začiatku bola len úprimná láska k deťom a túžba priniesť do detského sveta niečo farebné, veselé a zmysluplné. Celé to rástlo veľmi prirodzene, krok za krokom. Prvé vystúpenia mi ukázali, čo deťom chýba a na čo najlepšie reagujú, a to ma formovalo ako tvorkyňu. Postupne som si však uvedomila, že ak chcem deťom odovzdávať tú najvyššiu kvalitu, musím k Smejlinke začať pristupovať profesionálnejšie aj ako k značke.
Dnes už viem, že úspech neprišiel náhodou. Je to výsledok toho, že sme nikdy nepoľavili z kvality a do každého jedného predstavenia dávame maximum energie. Značka Smejlinka nevznikla v marketingovej kancelárii, ale priamo pred pódiom v priamej interakcii s deťmi, vymodelovali ju práve ich reakcie a dôvera rodičov, ktorí videli, že to, čo robíme, robíme celým srdcom.
Mnohí si myslia, že vaša práca je hlavne zábava. Čo všetko za jedným vystúpením ľudia nevidia?
Áno, pohľad z hľadiska je krásny – vidíte usmiatu animátorku, pestrofarebné kostýmy, chytľavé pesničky a tancujúce deti. Vyzerá to ako čistá párty. (Smiech.) Realita za oponou je však tvrdá a náročná práca, ktorú divák nemá šancu vidieť. Hodina na pódiu, kedy musím aj s mojimi animátormi zo seba vydať 200 % energie bez ohľadu na to, ako sa v ten deň cítime, je len špičkou ľadovca. Ľudia nevidia tie hodiny strávené v nahrávacom štúdiu, pri písaní scenárov do videoklipov, nahrávaní pesničiek a vymýšľaní choreografií. Nevidia čas stretnutí s krajčírkou, množstvo telefonátov, alebo zháňanie rekvizít. K tomu patrí nekonečné cestovanie v aute, nosenie ťažkej techniky a pod. A po šou, kedy je človek fyzicky niekedy úplne vyžmýkaný, prichádza manažérska časť – komunikácia s klientmi, sociálne siete, posielam podklady účtovníkovi a plánovanie.
Milujem túto prácu a nemenila by som, ale stojí za ňou obrovská práca na sebe – sebadisciplína a kopec prebdených nocí.
Čo bolo pre vás najťažšie, keď ste budovali značku Smejlinka?
Emocionálne najťažšou vecou bolo rozhodnutie nepokračovať ako učiteľka v materskej škole. Prácu v škôlke som úprimne milovala, mala som tam svoje zázemie, istotu a vybudované hlboké vzťahy s deťmi. Vzdať sa tohto stabilného povolania a skočiť naplno do neznámych vôd podnikania si vyžadovalo obrovskú odvahu a veľa vnútorného boja. Opustiť milovanú profesiu pre neistý sen bola moja najväčšia osobná investícia. Naučila som sa mať balans medzi prácou a rodinou – chrániť si čas a energiu pre moju rodinu – manžela a naše deti Dominika a Lilianku.
Najviac vďačná som môjmu manželovi, ktorému vďačím za to, že to nebolo až také ťažké, lebo bol so mnou od zrodu myšlienky projektu a je mi obrovskou oporou až dodnes. Veril mi, povzbudzoval ma a pomáhal mi ako vedel, či už v domácnosti, alebo pri výchove detí. Zahodil toľko vecí, záujmov a stretnutí, aby Smejlinka rástla a usmievala sa každou akciou viac a viac… Až sa mi práve slza kotúľa po líci, lebo si uvedomujem, že máloktorý muž sa obetuje, aby nechal ženu vyniknúť.
Pracujete s deťmi takmer každý deň. Zmenil tento kontakt s nimi váš pohľad na detstvo alebo na rodičovstvo?
Môj pohľad sa formoval postupne – najskôr cez pedagogickú prax v materskej škole, potom cez moje vlastné materstvo s Dominikom a Liliankou, až po pódium. Všetky tieto svety ma naučili jednu vec: detstvo je nesmierne krátke a krehké obdobie. Deťom je v podstate jedno, či sú kulisy zo zlata, alebo z kartónu – pre ne je kľúčový pocit bezpečia, prijatia a čistá radosť z prítomného okamihu.
Moje vlastné rodičovstvo ma naučilo obrovskej empatii. Predtým som možno mala ako pedagogička v škôlke tendenciu niektoré veci teoreticky posudzovať, no dnes viem, aká náročná je výchova v praxi. Rodičia robia pre svoje deti maximum, aj keď padajú od únavy. Moja práca ma naučila rodičov nesúdiť, ale naopak, snažiť sa im prostredníctvom šou pomôcť – aspoň na chvíľu odložiť rolu unaveného rodiča a len sa tešiť z čistého šťastia svojich detí.
Vy rozdávate deťom úsmev. Kto ho opätuje vám?
Tie stovky detských očí, ktoré sa rozžiaria čistým nadšením a tie úprimné objatia po akcii sú pre mňa tou najsilnejšou batériou na svete. Vracajú mi všetko niekoľkonásobne. Ich radosť je neuveriteľne nákazlivá.
V súkromnom živote sú však mojím najväčším zdrojom energie môj manžel a moje dve deti, naše spoločné záujmu a trávenie spoločného času. Keď prídem domov z akcie, vyzlečiem si kostým Smejlinky, odlíčim si mejkap a „odložím mikrofón”, som pre nich jednoducho mama. Ich obyčajné, hrejivé objatia, spoločné hry a výlety, rozhovory, ticho domova, občasný plač a truc – zdravý rodinný chaos je miestom, kde znova naberám silu. A práve vďaka tomu môžem ísť do práce a znova rozdávať radosť celým srdcom.
Smejlinka na podujatí Pre zdravie ženy
Keď Zuzana zloží kostým Smejlinky, je z nej mama. A práve deti, ktoré sú pre ňu v práci tým najúprimnejším publikom, budú mať svoje miesto aj na našom podujatí Pre zdravie ženy.
Mamy, pokojne príďte aj s nimi. Kým sa budeme rozprávať o ženskom zdraví, prevencii a témach, na ktoré v každodennom kolotoči často nezostáva čas, deti čaká popoludnie plné tvorenia, hudby, tanca a zábavy so Smejlinkou.
Od 13.30 h budú na programe tvorivé dielničky, fotenie so Smejlinkou a stretnutie s jej obľúbenými maskotmi. O 15.30 h sa začne interaktívne tanečné vystúpenie plné hudby, pohybových hier a smiechu, do ktorého sa deti môžu samy zapojiť.
Stretneme sa už 26. septembra 2026 v OC GALÉRIA SHOPPING KOŠICE.
Vstup pre ženy aj deti je zdarma. Zaregistrujte sa ešte dnes. Registrované účastníčky navyše dostanú uvítací balíček a lístok do tomboly.