Šibačka je slovenský zvyk spočívajúci v šibaní dievčat korbáčom alebo prútom na Veľkonočný pondelok. Odkiaľ sa vzal tento zvyk, ktorý je u žien dosť neobľúbený?

Tradíciu veľkonočného šibania a polievania poznáme vo všetkých slovanských krajinách. Pochádza ešte z predkresťanského obdobia. Na Slovensku býva spojená s oblievačkou (resp. kúpačkou). Na šibanie sa používa korbáč z prútia alebo čerstvý prútik, prednášala sa koleda a dostávalo sa tzv. šibačkové (kraslice či iné pochutiny).

Šibačku a polievačku v Česku opisuje už pražský kazateľ 14. storočia Konrád Waldhauser: „…manželé a milenci šlehají se metlami a tepají rukou v pondělí a úterý velikonoční. Ospalé a lenivé časně z rána v pondělí velikonoční házejí do vody nebo alespoň je polévají…“

Kde sa Slovensku šibe a kde polieva?

Územím Slovenska prechádza kultúrna hranica medzi západoeurópskym šibaním a východoslovanskou polievačkou. Na juhozápadnom Slovensku sa vyskytuje aj kúpačka aj šibačka, na západnom Slovensku je typické šibanie a na východnom Slovensku prevažuje kúpačka.

Tradícia šibania vznikla neskoršie ako oblievačka, šibalo sa najskôr len čerstvo odrezaným prútikom, aby boli ženy mladé a svieže. Až neskôr sa začali pliesť korbáče. Mládenci dostávali okrem výšlužky aj služku na šibák a večer sa na zábave označil kráľ mládencov, ktorý mal na svojom šibáku najviac stužiek.

Takto sa opisuje šibačka a kúpačka podľa Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska: Kúpačky a šibačky sa začali hneď po polnoci alebo v skorých ranných hodinách. Hlúčky mládencov chodili spoločne po domoch, kde boli dospelé dievčatá (niekde starší mládenci išli len k svojej milej). V domoch im ponúkli pripravené pohostenie – varené vajíčka, koláče, víno alebo pálenku. Formy odmeny kúpačov boli rozdielne. Niekde mládenci dostali maľované vajíčka (kraslice, písanky, kriažľané vajíčka) hneď, v Ladzanoch (Hont) ich popoludní roznášali matky vyšibaných dievčat, v Cerove samotné dievčatá.

Surové vajíčka boli odmenou dospelej mládeže a symbolizovali plodnosť. Menším chlapcom bolo na kúpačky a šibačky prenechané doobedie a odmenou im boli kraslice, cukrovinky, v súčasnosti aj peniaze a naturálne dary. Ženatí chlapi chodili kúpať a šibať len najbližšiu rodinu, vrátane kmotrovcov. Odmenou pre dospelých mužov je dnes pohostenie, ktorý má výrazný spoločenský aspekt. Večer usporiadali mládenci z vyzbieraných peňazí zábavu, na ktorú pozvali aj dospelé dievčatá. V Polomke bolo zvykom, že matky okúpaných, a tým vlastne aj pozvaných dievčat prinášali „cesť„ – poctu skladajúcu sa zo stanovenej sumy peňazí, čerstvo upečeného chleba, slaniny, vajíčok. Matkám ponúkli mládenci pálenku a museli ísť do kola tancovať aspoň jeden tanec. V Liptovskej Tepličke sa chlapci na zábave aj „vkupovali“, do mládeneckého spolku.

V šibačke a oblievačke sa dalo pokračovať niekedy aj v utorok, keď všetky dievčatá mohli na ulici obliať a vyšibať každého muža, ktorého stretli.

Marcová rovnodennosť, dyngus a vajíčka

Oblievačka sa v iných jazykoch nazýva aj dyngus. Tento sviatok sa datuje okolo 14. storočia, ale môže mať skorší predkresťanský pôvod zahŕňajúci oslavu marcovej rovnodennosti. Pôvod slova dyngus je nejasný, pretože môže pochádzať z nemeckého Dingeier („dlžné vajíčka“, veľkonočné vajíčka, ktoré sa majú dávať deťom) alebo Dingnis, Dingnus (výkupné zaplatené počas vojny na ochranu pred drancovaním).

Výskyt slávnosti naprieč západnými slovanskými a lechitskými národmi, vrátane Uhorska, naznačuje spoločný pôvod v pohanskom náboženstve, s najväčšou pravdepodobnosťou spojenie so slovanskými bohyňami plodnosti. Možno to súvisí s tradíciou polievania Matky kukurice, ktorá pestovala plodiny a bola zastúpená v podobe bábiky alebo venca vyrobeného z kukurice. Tá by sa symbolicky zaliala vodou a uchovávala sa cez zimu, kým sa jej zrno na jar nezmiešalo so semenom kukurice, aby sa zabezpečila úspešná úroda. Rastúci vplyv kresťanstva v Poľsku časom začlenil slávnosti dyngu spolu s inými pohanskými zvykmi do kresťanských sviatkov, ako je Veľkonočný pondelok.

Zdroj: wikipedia.org, foto: Oblievačka v Uhorsku na obraze M. Munkácsyho