Aurélia Kollová sa už 25 rokov venuje medicíne. Zo všetkých odborov jej naviac učarovala chirurgia a aktuálne pracuje nielen v súkromnej ambulancii Endo Clinic, ale aj na Neurochirurgickej klinike UNLP v Košiciach a vo Východoslovenskom onkologickom ústave v Košiciach. V rozhovore nám prezradila aj to, čo je na jej práci to najťažšie a ako sa dá predísť problémom s chrbticou.

Ako dlho pôsobíte v medicíne a ktorý odbor vás najviac zaujal a prečo?

Lekársku fakultu som ukončila v roku 1994, takže medicíne sa venujem už 25 rokov. Už počas štúdia ma to ťahalo skôr ku chirurgickým odborom, mám rada tú dynamiku práce. Zlomový moment pre mňa prišiel v druhom ročníku fakulty, keď sme ako študenti na absolvovali stáž na Neurochirurgickej klinike ako ošetrovatelia. Vtedy som mala možnosť vidieť po prvýkrát operáciu mozgu, a vtedy som si povedala, že toto je to, čo chcem robiť.

Pôsobili ste aj v zahraničí. Ako hodnotíte túto skúsenosť?

Myslím, že každý by mal takúto skúsenosť zažiť, je dobré spoznať aké výhody aj nevýhody má život v zahraničí. Aj keď sa čoraz viac ľudí sťahuje za prácou do zahraničia, môžete byť vnímaní inak ako domáci, je nutné sa prispôsobiť inému pracovnému aj spoločenskému životu. Na druhej strane, častokrát máte viac možností. Čo sa týka zdravotníctva u nás, aj napriek neustále diskutovaným nedostatkom, má pacient stále bezplatnú zdravotnú starostlivosť a čakacie doby na vyšetrenie alebo operačný výkon nie sú neprimerane dlhé.

Venujete sa neurochirurgii. Čo považujete na svojej práci za najnáročnejšie?

Myslím, že tak ako na každú prácu, aj na túto treba mať určitú povahu, psychickú vyrovnanosť, výdrž a vedieť rozlišovať podstatné a nepodstatné veci. Ľudia okolo mňa mi hovoria, že mám veľa energie. Neurochirurgické operačné výkony častokrát trvajú pomerne dlho, niekedy jeden výkon trvá aj 8-10 hodín, počas ktorých musí byť človek sústredený a musí to fyzicky aj psychicky vydržať.

Dôležitou súčasťou našej práce je komunikácia s pacientmi a ich príbuznými, ktorí sú znepokojení, rozrušení, frustrovaní, alebo aj nahnevaní. Ako lekár vnímam, že je nevyhnutné komunikovať s obrovskou dávkou empatie a trpezlivosti a vytvoriť prostredie vzájomnej dôvery a určitého vzťahu medzi pacientom a lekárom.

S akými problémami najviac prichádzajú za vami pacienti?

Najviac je problémov s chrbticou, degeneratívne ochorenia hlavne driekovej a krčnej chrbtice, a potom sú to menej príjemné diagnózy, ako nádorové ochorenia.

Riešite problémy s chrbticou. Myslíte si, že dnes je takýchto prípadov viac ako kedysi?

Nárast problémov s chrbticou je absolútny aj relatívny. Určite čím ďalej, tým viac ľudí má sedavé zamestnanie, viac stresu, menej pohybu, viac času trávi pri počítači a pred televízorom. Relatívny nárast je spôsobený dostupnejšou a lepšou diagnostikou… Ja ešte pamätám časy, keď jediná magnetická rezonancia pre Slovensko bola v Banskej Bystrici. Dnes ich máme len v Košiciach päť. V každom prípade je však povedomie o zdravom spôsobe života dnes viac rozšírené ako kedysi.

Kde je príčina problémov s chrbticou? Je to sedavý spôsob života, zlé držanie tela, nedostatok cvičenia či aj faktor dedičnosti?

Určite sedavý spôsob života, menej pohybu. Pohyb je dôležitý nielen kvôli kondícii, ale aj kvôli psychickej pohode. Stres má tiež svoj podiel, pretože spúšťa obranné mechanizmy nášho tela, jedným z nich je aj napätie svalstva, zvlášť toho okolo chrbtice, ktoré spôsobuje nepríjemné stuhnutie, kvôli čomu pacienti vyhľadávajú masérov a fyzioterapeutov.

Zlé držanie tela vyplýva zo spôsobu života, nedostatku pohybu a z neuvedomovania si tohto problému. Častokrát si to ľudia v tom mladšom a strednom veku nepripustia, zanedbajú pre pracovné povinnosti, a začnú sa chrbtici venovať až vtedy, keď sa už hlási o slovo. Čo sa týka dedičnosti, je to nielen vzrast a fyzický výzor, ktorý zdedíme po rodičoch, ale často aj postoj k životu, problémom a ich riešeniu. V každom prípade máme svoj život vo vlastných rukách.

Prečítajte si aj: Moje dojmy z konferencie Pre zdravie ženy

Ako sa dá tomu predísť?

Zvlášť ženám zvyknem prirovnávať starostlivosť o chrbticu k starostlivosti o pleť. Pochopiteľne, že v mladom veku je pleť prirodzene krásna, postupom času však pokožka, o ktorú sa pravidelne staráte, ošetrujete ju, chránite pred extrémami a dobre vyživujete aj zvnútra, vyzerá inak ako pleť, o ktorú nie je postarané. Presne tak je to aj s chrbticou, ibaže tú nevidno, a keď začnú problémy, o to viac sa jej musíme venovať. A samozrejme je pochopiteľné, keď vezmeme do úvahy analógiu s pleťou, že pokiaľ žena nie je šťastná, môže mať aj tú najlepšiu starostlivosť, dobre vyzerať nebude.

Založili ste aj vlastnú ambulanciu. Ako vznikla táto myšlienka?

Chceli sme robiť s kolegom robiť veci vlastným spôsobom, trochu inak, ako je bežná prax, mať na pacienta dostatok času. Myslím, že sa nám podarilo vytvoriť priestor pre profesionálnu konzultáciu v príjemnom prostredí. Stále, samozrejme, pracujem na Neurochirurgickej klinike v Košiciach a tiež spolupracujem s Východoslovenským onkologickým ústavom vrámci rozbiehajúcej sa stereotaktickej rádiochirurgie, zameranej na liečbu nádorov mozgu a chrbtice.

Akým najnáročnejším výzvam ste pri tom čelili?

Predstavy, ktoré sme mali na začiatku, dosahujeme po etapách. Aktuálne máme ambulanciu a nadväzujúcu rehabilitáciu. Vzhľadom na to, že väčšina pacientov, ktorí nás konzultujú ohľadom problémov s chrbticou, nie sú v prvom kroku kandidáti na operáciu, ale skôr potrebujú poradiť a usmerniť v správnych pohybových návykov a úprave životného štýlu, považovali sme za neoddeliteľnú súčasť komplexnej starostlivosti práve rehabilitáciu a výukou cvičenia SM systému. Pre jednotlivé rehabilitačné techniky máme aj najnovšie vybavenie, ako laser, ultrazvuk, plynové injekcie.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?

Pre každého pacienta, ktorého sa podarí vyliečiť, resp. zlepšiť jeho stav alebo odstrániť bolesť, je to v tej chvíli to najdôležitejšie v jeho živote. To vždy považujem za úspech.
Na Neurochirurgickú kliniku som doniesla viacero nových operačných techník, napr. stereotaktické biopsie, stimuláciu n. vagus, hĺbkovú mozgovú stimuláciu, vrámci tímu sme začali endoskopické operácie hypofýz a kraniostenóz. Osobne, za úspech považujem to, že sa môžem v zdraví a v pohode venovať činnostiam, ktoré ma bavia, ako práca, rodina a ostatné aktivity.

Aké máte plány do budúcnosti?

Samozrejme pracovné, vždy rada prinášam niečo nové. Určite sú to ďalšie minimálne invazívne operačné techniky. Vrámci spolupráce s Východoslovenským onkologickým ústavom pripravujeme spustenie rádiochirurgickej liečby nádorov centrálneho nervového systému, ktoré boli doteraz dostupné len v Prahe na gama noži alebo v Bratislave na OUSA.

Skúste dať tri rady ženám, ktoré by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom.

Nad touto otázkou som teda dlhšie rozmýšľala. Prvý predpoklad je, že sen, za ktorým sa chcete vydať, je ozaj to, čo vnútri cítite, že máte robiť. Potom jednoducho robiť to, čo je potrebné na dosiahnutie vášho vytúženého cieľa. A byť si vedomá toho, že dobré a zlé obdobia sa striedajú a nič netrvá večne; ani to dobré, ani to zlé.

Na podobné témy sa budeme rozprávať na našej konferencii Pre zdravie ženy už 10.10.2020