Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím pôsobí v Slovenskej republike už od roku 1980 a má vyše 10 000 členov.

Stojí za založením centra BIVIO, ktorého cieľom je začleňovať ľudí s mentálnym postihnutím do spoločnosti. Umožniť im, aby boli akceptovaní takí, akí sú. Aby mali priateľov, rodinný život, aby mohli oddychovať, pracovať a vzdelávať sa. O tom, ako to všetko funguje, s akými problémami sa stretáva a čo denne musí riešiť, sme sa porozprávali s riaditeľkou Ivetou Mišovou.

Čo bolo pre vás hlavným impulzom na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím?

Môj osobný príbeh s tzv. „mentálnym postihnutím“ sa začal písať koncom roku 1981, keď sa mi narodilo prvé dieťa, syn Martin, ktorý má Downov syndróm. Keď sa stane taká vec, zasiahne vás to. Očakávané prvé dieťa. V rodine sme predtým nemali takúto skúsenosť. Napriek tomu hneď a bez váhania som vedela, že ho chcem chrániť, vytvoriť mu bezpečie, dať mu veľa lásky a vychovávať ho tak, ako budem najlepšie vedieť.

Roky plynuli, žili sme v Bratislave, čo bola v tom čase istá výhoda, predsa len tu bola špeciálna škôlka, školy, odborníci. Na uliciach sme však v 80. rokoch nestretávali veľa takých detí, skôr naopak.  Občas som uvažovala, kde sú. Veď podľa štatistík sa isté percentá rodili… A už vôbec som netušila o existencii nejakého združenia, napriek tomu, že v Bratislave už existovalo. Nebol internet, informácie sa získavali ťažko a existujúce médiá o združení nepísali.

A potom prišla nežná revolúcia a s ňou nová nádej na zmeny, entuziazmus, plány. Koncom roka 1989 sme s manželom zistili, že združenie existuje. Okamžite sme sa chceli stať jeho členmi. Keďže ja som bola vtedy na materskej dovolenke s tretím dieťaťom, išiel na zasadnutie združenia manžel. Týmto momentom sa naše životy, a najmä môj, so združením prepojili.

Prečo združenie?

Veľmi som potrebovala stretnúť ľudí s podobným osudom, porozprávať sa, vymeniť si skúsenosti, pomôcť si navzájom. Druhý rozmer bol, že vďaka združeniu sme sa mohli stretávať s odborníkmi, špecialistami z rôznych oblastí, ktorí nám poskytovali v tom čase cenné rady a nielen to, mali sme možnosť absolvovať rôzne vzdelávacie kurzy, rehabilitačné pobyty a pod. Bolo to hektické, ale aj príjemné obdobie. Neskôr som sa začala angažovať viac, desať rokov som robila dobrovoľnícku prácu. Časom som stále viac pociťovala potrebu pomôcť ľuďom s mentálnym postihnutím a ich rodinám nielen v rámci voľnočasových aktivít, ale aj prispieť k zmenám v spoločnosti. Možno to znie ako klišé, ale v tom čase napríklad nebolo samozrejmosťou ani to, aby sa všetky deti s mentálnym postihnutím vzdelávali, chýbali sociálne služby a o zamestnávaní sme len snívali.

Rozhodla som sa vyštudovať sociálnu prácu a venovať sa tejto oblasti profesionálne. Nové milénium mi prinieslo veľa zmien. Zmenila som zamestnanie, stala som sa riaditeľkou združenia a realizovali sme množstvo nových, inovatívnych projektov. Oblastí, ktoré potrebovali (a potrebujú) zmenu bolo veľa. Rokmi dennodennej poradenskej a inej práce sme už vedeli, aké problémy sú najpálčivejšie. Napriek mnohým pozitívnym zmenám, ktoré sa podarilo dosiahnuť v rôznych oblastiach, boli ľudia s mentálnym postihnutím stále na okraji spoločnosti.

Zmenili sa zákony, bol ratifikovaný Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, čo je úžasná vec. Všetky deti sa môžu vzdelávať, všetci majú občiansky preukaz (predstavte si, že do roku 2004 ho nemohli mať, ak boli pozbavení spôsobilosti na právne úkony), pribudli nové druhy sociálnych služieb, chránené dielne, podporované zamestnávanie. Problém je, že ich je oveľa menej, než by sme potrebovali.

Vďaka združeniu sme rozvinuli aj zahraničnú spoluprácu. Videli sme nové možnosti, inšpirácie. Aj ľudia s mentálnym postihnutím sa dokážu celoživotne vzdelávať, dokážu pracovať, dokážu viesť nezávislý život, ak im poskytneme dostatočnú pomoc, podporu.

Prečo to teda na Slovensku ide tak pomaly, aj keď máme na to vytvorené legislatívne prostredie? To mi dlho vírilo hlavou…

Prečítajte si aj o Janke Kozejovej: Pracovať s ťažko hendikepovanými je pre mňa darom. Stávam sa pri nich lepšou

Ako ste prišli na nápad založiť centrum BIVIO?

Myšlienka vzniku vyplynula zo samotnej podstaty misie našej organizácie. Jej cieľom je pomoc a začlenenie ľudí s mentálnym postihnutím do života vo všetkých oblastiach. Chceme, aby žili normálnym životom, tak ako žije bežná populácia. Ako vravievame: Žiť tak normálne, ako sa len dá…

O dôležitosti práce a zamestnávania hádam nikto nepochybuje, no napriek všetkým snahám sa dlhodobo darí zamestnať sa, resp. udržať si zamestnanie len malému percentu týchto ľudí. Faktorov, ktoré to ovplyvňujú je veľa. Jedným z nich je aj to, že absolventi špeciálnych škôl nie sú vždy pripravení na požiadavky trhu práce.

BIVIO bola veľká výzva. Písal sa rok 2013, keď sme si s kolegom Marošom sadli a dali na papier niekoľko myšlienok. Chceli sme vytvoriť podmienky pre absolventov škôl na zlepšenie zručností, rozvoj osobnosti a následne riešiť zamestnávanie a udržanie si pracovného miesta. Ak chcete trénovať pracovné zručnosti, musíte mať miesto, prevádzky, kde sa dá zaúčať v reálnych, nie umelých podmienkach. A to už bol posledný krok k rozhodnutiu zriadiť takéto prevádzky, sociálny podnik.

Mali sme v tom čase šťastie, že tento náš projektový zámer sa rozhodli podporiť dánske nadácie Velux. Bez nich by BIVIO nebolo. Roky 2015 – 2018 boli veľmi náročné, pretože sme za plnej prevádzky združenia zároveň začali realizovať doteraz najväčší projekt v histórii združenia, BIVIO. Nájsť nehnuteľnosť, vybaviť všetky potrebné povolenia, začať rekonštrukciu objektu, prejsť procesom kolaudácie, zháňať financie. Nastaviť procesy na vzdelávanie i prácu, pripraviť realizačné podmienky. Podarilo sa. Koncom roka 2018 sme slávnostne otvorili brány centra BIVIO.

Čo všetko môžu ľudia s mentálnym postihnutím robiť v sociálnom podniku BIVIO? Aké pozície sú pre nich vhodné?

Sociálny podnik BIVIO je zameraný najmä  na segment gastronomických a ubytovacích služieb. Tvoria ho tri prevádzky – hotel so spoločenskou miestnosťou, reštaurácia a práčovňa. Všetky sú určené pre širokú verejnosť. Súčasťou komplexu je krásna veľká záhrada otvorená pre komunitu Račanov a návštevníkov Rače. Vo všetkých prevádzkach zamestnávame aj ľudí s mentálnym postihnutím. Druhým sociálnym rozmerom centra je vzdelávaco-rehabilitačné stredisko, v rámci ktorého poskytujeme sociálne služby a zaúčame klientov do profesií pomocný čašník, pomocník v kuchyni, upratovač a do prác v práčovni. Klienti absolvujú praktický tréning a po zaučení im hľadáme miesto na trhu práce.

Prečítajte si aj rozhovor s riaditeľkou detského hospicu Plamienok

S akými reakciami ľudí sa stretávate?

Túto otázku dostávame často. Musím však povedať, že sa stretávame s pozitívnymi reakciami návštevníkov. Predpokladám, že hostia, ktorí sa prídu do BIVIO najesť, zrelaxovať či ubytovať, zrejme vedia, o aký podnik ide. Snažíme sa prezentovať tento jedinečný projekt.

Ak aj niekto tento poznatok nemá, čo sa môže stať v prípade seminárov či konferencií, tak nemáme zlé skúsenosti, skôr naopak. A stáli zákazníci sa presvedčili, že poskytujeme kvalitné služby. Takže k nám nechodia iba preto, aby podporili dobrú vec, ale aj preto, že za svoje peniaze dostanú to, čo by dostali aj u konkurencie. Veríme, že postupne si k nám nájde cestu ešte viac obyvateľov Rače, keďže naše priestory sú ideálne na akýkoľvek typ rodinných podujatí.

Aké služby teda  môžu návštevníci u vás využiť?

Ubytovacie služby – Hotel Bivio s 10 izbami a 20 lôžkami, spoločenskú miestnosť – sálu s kapacitou 60 osôb na rodinné oslavy ako napríklad krsty, jubileá, svadby, pohrebné hostiny, semináre, konferencie, školenia. Súčasťou nášho areálu je priestranné parkovisko. Máme útulnú reštauráciu s kapacitou 40 osôb, ponúkame obedové menu, varíme kvalitne a chutne z čerstvých surovín.

Otvorené máme 7 dní v týždni. Návštevníci si u nás môžu dať obed či večeru (ubytovaní, samozrejme, i raňajky) varíme aj à la carte. Podľa potreby vieme poskytnúť catering. Pravidelne robíme vedomostné „pub kvízy“. V záhrade s vonkajším posedením sme osadili detské ihrisko pre deti od 3 rokov, k dispozícii je pieskovisko. Prvoradou úlohou BIVIA je  poskytovať kvalitné služby. Chceme, aby k nám chodili zákazníci preto, lebo im bude u nás chutiť a budú sa cítiť príjemne. To, že zároveň pomôžu ľuďom s mentálnym postihnutím považujeme za pridanú hodnotu.

Kde sa vy dobíjate? Ako relaxujete? Predsa len, takáto práca musí byť veľmi náročná na psychické sily a energiu.

Je pravda, že ide o náročnú prácu. Silu čerpám v mojej vlastnej rodine, môj manžel mi je celý život oporou, bez neho by to išlo ťažko. Vždy tu bol pre mňa, spolu sme vychovali tri deti. Keď som mala a mám veľa povinností, on stráži rodinný kozub (úsmev). Radi spolu ideme na dovolenku, máme veľmi radi Francúzsko, najmä juh, tam „dobíjame baterky“. A radi spoznávame rôzne mestá a pamiatky na Slovensku i v Európe, pokiaľ sa dá. Na to nám stačí raz alebo dvakrát ročne predĺžený víkend.

Dcéra Zuzka má 3 deti, tešíme sa z troch malých vnukov. Pri nich vždy pookrejem. Pravdou je, že mám málo voľného času, ale na dobrú knihu si ho nájdem vždy. Mám rada hudbu, chodím na koncerty do Slovenskej filharmónie. Rada by som ešte poznamenala, že ľudia s mentálnym postihnutím nám dávajú energiu i lásku. Práca s nimi nie je taká náročná ako práca s ostatnými.

Boli ste nominovaná v Krištáľovom krídle. To znamená, že verejnosť vníma vašu prácu a oceňuje ju. Čakali ste niečo také alebo to bolo pre vás prekvapenie?

Bolo to pre mňa veľké prekvapenie, naozaj som netušila, že sa niečo také chystá, až keď mi prišiel list z Nadácie Krištáľové krídlo. Vnímam to ako ocenenie nielen mojej práce, ale aj práce môjho kolegu a spoluautora projektu BIVIO, Maroša Horaniča a celého kolektívu ľudí, ktorí sa na tomto projekte podieľali a podieľajú. Ďakujem im za to, že pomáhajú zlepšovať život ľuďom s mentálnym postihnutím. A ďakujem tým, ktorí ma nominovali, a porote, ktorá tým ocenila nielen mňa, ale aj prínos centra BIVIO.

V čom vidíte najväčšie riziká alebo hrozby pre mentálne postihnutých ľudí?

V predsudkoch, nepochopení, dlhoročných mýtoch, neznalosti a nezáujme o druhého. Prakticky na celom Slovensku čelia ľudia s mentálnym postihnutím viacerým problémom pri svojej snahe o plnohodnotný život. Musia zápasiť s obmedzenými šancami a možnosťami na vzdelanie či zamestnanie. Iba málo z nich získa prácu, a pokiaľ áno, tak najmä v chránenom prostredí. Mnohí žijú za bránami vo veľkých celoročných zariadeniach, čo zvyšuje mieru ich segregácie.

Možnosti trávenia voľného času nie sú ani zďaleka podobné tým, aké majú ľudia bez postihnutia. Vzhľadom na charakter svojho postihnutia nemôžu navštevovať bežne dostupné kurzy (jazykové, kuchárske, IKT…). Jednoducho spoločnosť od nich neočakáva to, že budú jej plnohodnotnou súčasťou napriek tomu, že majú rovnaké práva ako ostatní. Ich ľudské práva sú neustále porušované. Byť akceptovanou súčasťou spoločnosti stojí ľudí s mentálnym postihnutím veľa síl.

Prečítajte si aj o vzniku filmu o Downovom syndróme

Aké sú súčasné ciele a plány centra BIVIO? Čo najbližšie plánujete?

BIVIO bolo zasiahnuté pandémiou tak ako ostatné gastroprevádzky. Reštauráciu sme mali zatvorenú takmer tri mesiace a hotel štyri, rovnako tak rehabilitačné stredisko. Sociálny podnik utrpel veľké straty a vybavujeme bankový úver, aby sme prežili najbližšie mesiace. V lete sa zasa začali vracať hostia, čomu sme sa veľmi tešili, avšak momentálne nikto z nás nevie, ako bude situácia pokračovať. Musíme sa s tým naučiť žiť.

BIVIO je ešte mladý podnik, zraniteľný, preto musíme veľmi starostlivo zvažovať všetky rozhodnutia a kroky, ktoré robíme. Najväčšou úlohou je udržať sociálny podnik tak, aby sme v ňom mohli naďalej poskytovať kvalitné služby a zároveň zaúčať klientov na budúcu prácu. Pre hostí robíme rôzne aktivity ako napríklad. garden párty, „pub kvízy, grilovačky, pokiaľ sa dá. Uvidíme, čo prinesie čas.

Mohli by ste sa s nami podeliť o konkrétny silný zážitok, na ktorý spomínate a ktorý vás doteraz napĺňa? Niečo, čo vo vás zanechalo hlbokú stopu…

Tými najsilnejšími momentami v mojom živote bolo narodenie detí, Martina, Zuzky a Mirka. To, že dnes vidím dospelých jedincov, slušných, milých ľudí, ktorí sa v živote nestratia, to mi dáva pocit uspokojenia.

Zažili sme aj veľmi ťažké chvíle, keď najstarší syn ťažko ochorel a bojoval o život. To sú chvíle, keď si siahnete na dno a chcete veriť, že všetko dobre dopadne. Zomklo nás to ako rodinu ešte viac, láska pomáha.

A potom je to moja zmysluplná práca. Keď vidíte, že to všetko stojí za námahu. Že všetky prekážky, ktoré ste museli zdolať, stáli za to. Snažíte sa celý život presviedčať úradníkov, politikov, ľudí okolo vás, že treba veci meniť k lepšiemu. A často narážate na múry nepochopenia. A potom sa niečo podarí. A príde niekto, kto vám povie Ďakujem vám. To sú tie silné momenty, ktoré človeka dobíjajú a posúvajú dopredu.

Vo svojej práci som sa stretla s mnohými silnými príbehmi, smutnými i veselými. Zozbierala som 12 autentických, silných príbehov a v združení sme vydali knihu „Stačí ľúbiť. Príbehy rodín s deťmi s mentálnym postihnutím.“ Stojí za prečítanie.

Vy sa s ľuďmi s mentálnym postihnutím stretávate denno denne. Viete sa do nich vcítiť. Čo by nám odkázali oni? Čo by si od nás priali? Čo by očakávali? Alebo čo ich, naopak, vie veľmi zraniť? Na čo si máme dať pozor?

Ľudia s mentálnym postihnutím tvoria rozmanitú skupinu, každý z nich je iný, jedinečný. Napriek tomu sú určité charakteristiky, konkrétne znaky, ktoré ich spájajú a častokrát určujú ich životné cesty. Každý z nich má inú potrebu miery podpory, inú sociálnu situáciu, vyrastal a žije v inom sociálnom prostredí (a niekedy žijú v rovnakom sociálnom prostredí, napríklad v pobytových zariadeniach sociálnych služieb). Od toho sa odvíja aj miera ich závislosti či nezávislosti na pomoci blízkych, odborníkov či okolia. Keď počúvam sebaobhajcov (dospelých ľudí s mentálnym postihnutím), ktorí rozprávajú o sebe, o svojom prežívaní, plánoch a snoch, spoločným menovateľom je tzv. normálny život.

Chcú žiť v normálnom prostredí (tak, ako žijú rodičia, súrodenci, kamaráti bez postihnutia), mať svoju izbu so súkromím, kde keď si upracem alebo neupracem, nebude ma nikto karhať, mať možno byt, dom, sám, či s niekým. Môcť chodiť do práce alebo do denného centra, stacionára, zariadenia, v ktorom sa sebarealizujem, pracujem a robím zmysluplné činnosti, ktoré ma bavia a napĺňajú. Môcť sa stretávať s kamarátmi, zabávať sa, mať svoje koníčky a môcť ich vykonávať. Môcť ísť na dovolenku. Môcť občas cestovať. Žiť tak normálne, ako sa len dá. Žiť dôstojne v dôstojných podmienkach. A môcť rozhodovať o svojom živote. Žiť svoj nezávislý život.

Zdroj foto: archív I. Mišovej