Sme ženy. Mamy. Manželky. Obe 40+. A netvárime sa, že máme na všetko správny názor, ale práve dnes sme si znovu uvedomili, ako sa niektorí ľudia radi chytajú jedného slovíčka, hoci nepochopili kontext.
Kedysi stačilo povedať, čo si človek myslí. Dnes si musí najprv v duchu prejsť, či to nemôže niekoho uraziť, či to náhodou nie je stigmatizujúce alebo či nepoužil slovo, ktoré už päť rokov nie je „in”.
Nemôžeme len tak povedať vtip. Hneď ho niekto rozoberie slovo po slove, kým z neho nezostane len moralizovanie. A nemôžeme povedať vetu bez toho, aby sa niektorí ľudia necítili dotknutí.
Reč sa mení na mínové pole, kde je bezpečnejšie mlčať, než riskovať, že niekoho znevážite, aj keď ste to tak vôbec nemysleli.
Je naozaj absurdné, že sa úprimnosť začína považovať za útok
Samozrejme, dá sa na to pozrieť aj inak. Niekto by povedal, že jazyk predsa nikdy nebol neutrálny, že slová, ktoré dnes pôsobia ako „prehnaná citlivosť”, boli pre iných ľudí roky bežnou súčasťou zosmiešňovania alebo prehliadania. A že žiadať korektnejšie vyjadrovanie nie je to isté ako brať niekomu slobodu prejavu.
Lenže aj tu treba objasniť jeden fakt. Keď ja opíšem, čo cítim, čo si myslím, čo pozorujem okolo seba – je to moje vyjadrenie. Nie je to útok na nikoho konkrétneho, nie je to snaha niekoho raniť či poškodiť. Je to môj pohľad, moja skúsenosť, moja prípadná frustrácia. A práve v tom je ten obrovský rozdiel. Kým žiadam priestor povedať, čo cítim ja, nikomu tým nič neberiem. Chcem len, aby som aj ja mohla hovoriť bez pocitu, že za každým slovom číha obvinenie.
Výsledkom tejto neustálej opatrnosti totiž je, že sa ľudia prestávajú rozprávať otvorene. Z verejnej debaty postupne mizne priestor pre úprimné, osobné vyjadrenia.
Možno by sme mohli skúsiť viac počúvať, čo sa nám človek snaží povedať. Nie každá veta je útok. Ale zároveň si nenahovárajme, že každý názor musí byť príjemný, uhladený a zabalený do mäkkej vatičky. Názor môže byť aj štipľavý. Môže byť ironický, provokatívny, nepríjemný a môže nás poriadne nahnevať. Nemusíme s ním súhlasiť a nemusí sa nám páčiť. To však ešte neznamená, že ho treba umlčať.
Pravdaže, existuje hranica. Je rozdiel medzi ostrým názorom a vedomým ponižovaním, medzi kritikou a nenávisťou či medzi iróniou a snahou niekomu ublížiť. Tú hranicu by sme však mali vedieť rozpoznať bez toho, aby sme z každej jednej vety robili prípad.
Je to tak, Barby?
Súhlasím, žijeme v dobe prílišnej opatrnosti. Ja sa často pristihnem, keď idem niečo napísať na svoj Instagram, že sa cenzurujem. A pritom som veľmi empatický človek, ktorý s druhými súcití, vníma energie a v komunikácii som veľmi citlivá. A keď si to uvedomím, poviem si: „Čo ti šibe?” A vlastne aj tu by som sa mala scenzurovať, aby som sa niekoho nedotkla slovom „šibe”.
Alebo keď tvrdím, a ja som to tak naozaj mala a stále to tak vnímam, že materská dovolenka bolo najkrajšie obdobie v mojom živote a že mi nevadila ani nekonečná únava. Alebo že, milujem letné prázdniny, keď moji chlapci nemajú školu. To tiež môže „triggerovať” matky, ktoré to tak nemajú. Lebo jednoducho sú buď iné ako ja, čo je úplne v poriadku, alebo na to proste nemajú podmienky a žijú iný život.
Ja som sa napríklad v tehotenstvách necítila dobre a bola som šťastná, keď som už porodila. A neprekážalo mi, ak to ostatné ženy tak nepociťujú.
Áno, je dôležité mať v sebe zakotvenú nejakú hranicu, kedy je niečo už cez a kedy nie. Toto je pre mňa ale už skôr o nejakej základnej slušnosti a nie každý ju má. Taká je realita. A je dôležité aj vedieť, kedy si niečo môžem dovoliť a kedy nie. Je super, že sa to v komunikácii posunulo ďalej. Že sa snažíme byť viac rešpektujúci, no nesmie nás to zväzovať.
Keď ja o sebe ako človek, ktorý žije 25 rokov s autoimunitným reumatickým ochorením, poviem nejaký vtip, je to len moje vnímanie danej reality a nemá to nič spoločné s ostatnými. A hej, vtipy ja mám rada poriadne štipľavé. (Smiech.) Jednoducho tá opatrnosť a prílišná korektnosť vo všetkom dosť unavuje.
Tak čo s tým?
Skúsme si nechať trochu priestoru na nedokonalosť. Na otázky, omyly, nesúhlas aj na to, že niekto povie veci spôsobom, ktorý nám nebude príjemný. Nemusíme všetko schváliť. Môžeme oponovať, hádať sa, môžeme si povedať, že s niečím zásadne nesúhlasíme, ale stále sa môžeme rozprávať. Pretože ak budeme každú vetu najskôr skúmať podľa toho, koho by mohla uraziť, napokon možno zostaneme v krajine, kde sa síce nikto neuráža, ale nikto už nemá ani odvahu povedať, čo si naozaj myslí.