A sme tu opäť. Už sme vám chýbali, že? Veď kto by si rád neprečítal, čo majú na srdci dve ženy 40+, mamy a manželky v perimenopauze (možno aj v inej pauze), s väčšou časťou detí v puberte a mužmi v neidentifikovateľnom existenčnom procese?
Občas si poplačeme, stále častejšie bojujeme s mozgovou hmlou a fakt nás vôbec nebaví hrať sa na chrumkavé.
Téma? Generačná…
Veronika je z Generácie X… Občas má však pocit, že hlavne z inej galaxie a rozdelenie generácií nehrá žiadnu rolu, ale o tom inokedy. (Smiech.)
Poznáte pomenovanie Husákove deti?
Banda sídliskovej mládeže s kľúčom na krku, socializmus a dospievanie počas veľkých spoločenských zmien po revolúcii… Tak do tejto generácie patrím aj ja… Tiež som zažila detstvo bez internetu aj tlak na výkon a zodpovednosť, a tiež som mala byť odolná, pragmatická, potláčať emócie a vydržať za každú cenu.
V mojom detstve však bolo aj čosi iné. Nevyrastala som na sídlisku, ale v rodinnom dome a so svetom za jeho bránou som sa spoznávala len veľmi ťažko. Otec mal totiž jasnú filozofiu: „Načo by si chodila von? Brat a sestra ti musia stačiť.” A tak som nechodila nikam. Žiadne bezcieľne flákanie sa po vonku, žiadne detské partie. Slovo môjho otca bolo absolútnym zákonom, o ktorom sa nediskutovalo. A to nechcite vedieť, ako to skončilo, keď sme náhodou predsa len diskutovať chceli. (Smiech.) U nás doma vládol klasický patriarchát tej doby a hlavné bolo poslúchať a nevybočovať z radu. Tipnite si, kedy som ušla z domu? (Smiech.)
Dnes som mamou dvoch detí
Aj dcéry aj syna. A najmä pri synovi cítim, ako veľmi musím pracovať na tom, aby som sa odstrihla od slepého poslúchania, ktorému som sa naučila, a posunula sa k načúvaniu, ktorému ma každý deň učí. Ja som rástla pod rukou muža, ktorý emócie prejavoval zvláštnym spôsobom a kontrolu považoval za lásku. Z môjho syna však rastie človek, ktorý nemusí svoje emócie skrývať za múry domu. Je slobodný a dokáže vyjadriť, kým naozaj je. Zamkla som klietku môjho otca zvonku a synovi som dala krídla.
Barby vyskočila o generáciu vyššie. A práve o Mileniáloch sa hovorí, že sú poslednou generáciou, ktorá poslúchala svojich rodičov a prvou generáciou, ktorá začala počúvať svoje deti. Tak ja neviem, či som sa narodila v správnom čase, ale cítim to rovnako…
Barby, čo si želáš pre svojich synov?
Niekde som čítala, že ženy Mileniálky sú generácia, ktorou rezonujú témy ako autenticita, pokoj, ženskosť bez výkonu, spomalenie a život, ktorý nie je len o povinnostiach. Ja som typické sídliskové dieťa, ktoré trávilo celé dni so susedkami kamoškami vonku, ktoré sa chodilo domov len najesť. A zároveň som potom neskôr žila v dobe mobilov a internetu.
Moji chlapci sa zas narodili do online doby a to je ich prirodzený svet. Nikdy im nehovorím, že ja v ich veku som… Pretože mi to nepríde fér. Tiež som bola naučená byť dobrým dievčaťom a vôbec ma nevyrušovala skutočnosť, že rodičia majú stále pravdu a vlastne môj názor nie je podstatný. Taká bola vtedy výchova a rodičia robili to najlepšie, čo v tej dobe urobiť vedeli.
U nás doma to bolo veľmi zaujímavé v tom, že môj otec je umelec, čiže on a priame prejavovanie emócií bolo minimálne. Teraz už viem, že lásku vyjadruje jednoducho inak a že v jeho primárnej rodine boli prejavy emócií minimálne. Chlap jednoducho nie je ten, ktorý prejavuje emócie.
Pevnú ruku a realitu dní doma držala mamka
Často som nechápala tento stret rozdielnych svetov mojich rodičov. (Smiech.) Ale bola som obklopená silnou trojicou žien. Babka, mamka a jej sestra, moja teta ma ovplyvnili viac, než som si myslela. Ale áno, bola som naučená poslúchať a veľmi dôležitá je pre mňa preto komunikácia pocitov, myšlienok. A učím to aj mojich synov. Teda snažím sa, a je to často samozrejme náročné. Nechcem z nich vychovať tvrdých chlapov, čo nič necítia”, ale mužov, ktorí budú vedieť byť aj silní, aj emocionálne zdraví. A že plač je prirodzený, nie je to slabosť. Je pre mňa úžasné sledovať, že napríklad ich generácia nepovažuje chodenie ku psychológovi na terapie za nič výnimočné, alebo nebodaj hodné posmechu. Berú to veľmi prirodzene.
Tak asi viete, k čomu sme touto našou debatou vlastne chceli dôjsť…
K emóciách a empatii. Ale tiež k prejavom, ktoré sa zakazovali. A k prejavom, ktoré boli najmä u mužov neprípustné.
Nemôžeme zmeniť minulosť našich otcov, ale môžeme zmeniť budúcnosť našich synov.
Nie sme z jednej generácie, ale obe s láskou prepisujeme staré rodinné vzorce. Čistíme to, čo naši otcovia nevedeli alebo nemohli urobiť inak. Učíme sa hovoriť so synmi inak. Aj konáme inak. Je to občas nesmierne vyčerpávajúce, ale aj v tomto sa vzájomne podporujeme, a keď je naozaj zle, horí chat, mobil aj hlasovky. (Smiech.)
Tak fajn, ideme ďalej a o mesiac sme tu zas,
Barby a Veronika
Ak by ste si dovtedy chceli prečítať aj naše staršie písmenkové podcasty, smelo do toho:
1. Barby & Veronika bez chrumkavých masiek: Hormonálny hurikán
2. Barby & Veronika bez chrumkavých masiek: Koniec prehnanej sebakritiky
3. Barby & Veronika bez chrumkavých masiek: Pribuchli sme dvere pred dokonalosťou