Hovorí sa, že po štyridsiatke by už žena mala mať všetko „upratané”. Ja aj Barby sme zistili, že v tomto veku máme predovšetkým upratané naše priority. A tak niekde medzi hormónmi, deťmi a našimi mužmi, sme si povedali, že hádam aj stačí.
Pri našej práci je síce multitasking nevyhnutný, no nie je to zase tá najobľúbenejšia disciplína a po desiatich hodinách práce s úsmevom určite nepečieme domáci chlieb.
Mne to však nejakú tú chvíľu trvalo, kým som pochopila…
Dlho som totiž žila v presvedčení, že latku musím mať niekde pri strope. Nemôžem povedať, že by som bola premotivovaná, ale mala som pocit, že to k statusu dnešných žien jednoducho patrí. A hoci som včas zatiahla ručnú brzdu, pri pohľade na iné ženy ma bolí srdce. Vidím, ako idú na 300 %, ako sa snažia byť vo všetkom dokonalé, a pritom sú na pokraji síl.
A preto je náš dnešný písmenkový podcast spoločnou vzburou proti mýtu o superžene. Otvárame vám dvere do reality, kde je v poriadku mať doma „bordel” ako v tanku, priznať si, že dnes nemám chuť na rozhovor, sex ani na varenie, ale len na ticho a samotu. A tiež je úplne v pohode zrušiť tréning, lebo jediný potrebný pohyb je presun z gauča do postele.
Dnes teda ideme hlbšie pod kožu a povieme vám, prečo nemusíte byť multitaskingové bohyne.
Priznávam, mne sa zdalo, že sa to všetko dokonalé odo mňa očakáva. Mala som v hlave neviditeľný zoznam povinností, ktoré musím ako žena, mama a manželka odškrtnúť, aby som mala „nárok” byť so sebou spokojná. Prácou aj navyše, vyblýskanou domácnosťou, varením, pečením aj snahou o dokonalý partnerský život, som sa snažila dobehnúť obraz, ktorý som si vytvorila. Našťastie ma môj zdravý rozum zastavil. Uvedomila som si, že táto naháňačka nemá absolútne žiadny význam. A že vôbec nie som povinná zvládať všetko s ľahkosťou, keď vo vnútri meliem z posledného.
Ale tá najväčšia radosť vo mne?
Presne tá, keď som zistila, že ak si dovolím „nestíhať”, svet sa nezrúti.
Barby, ako to je alebo bolo u teba? Aj ty si sa musela niekedy zastaviť?
Vieš čo? Ja to mám asi trochu inak. (Smiech.)
Ja som asi nikdy úplne nemala ten pocit, že musím všetko zvládať na 100 % a byť dokonalá žena z katalógu. Nemyslím si, že ženy musia robiť všetko naraz. Ani na materskej. Že automaticky musíš začať podnikať, variť teplé večere a mať napečené každú nedeľu…
Úprimne? Ja som teplé večere nevarila nikdy.
A možno aj preto to tak vnímam, že veľa z tých tlakov si podľa mňa vytvárame samy. Alebo si ich nesieme z rodiny. U nás doma napríklad nebolo, že musí byť vždy vývar a rezne, že všetko musí byť tip-top. A to mi asi dosť pomohlo.
Ale! Multitasking? Ten zo mňa ide stále.
Ale nie preto, že chcem byť superžena, ale preto, že život sa žije. (Smiech.)
Pracujem z domu, takže popritom ide práčka, varí sa obed, odpisujem kolegyniam… Často s chybami, lebo to robím medzi tromi vecami naraz. Ale presne toto je vec, ktorú ja vlastne nemám rada.
Nemám rada multitasking. A už vôbec nerozumiem tomu, keď sa tým niekto chváli, že aké je to úžasné. Lebo podľa mňa nie je.
Ale my ženy to máme asi trochu v sebe. Že ideš na WC a cestou zapneš práčku, umyješ zrkadlo, ešte aj záchod a cestou do spálne spravíš 100 vecí… A muž sa medzitým jednoducho ide vyspať. (Smiech.)
Ale ja som sa tiež naučila jednu vec, že nemusím všetko stihnúť. Nemusím ísť na výkon. Nemusím si nič dokazovať. A úplne najviac som prijala to, že moja „dokonalosť” je vlastne v tej nedokonalosti.
A vieš čo je zaujímavé?
Nikdy som nemala nejaké extra výčitky, keď oddychujem. Fakt. (Smiech.) Dobre, občas hej, ale ja som sa len pri pomyslení na nejakú výčitku stopla. A tak to robím stále. Aj v tom, že počúvam svoje telo.
Napríklad nedávno… Telo ma úplne vyplo pred a počas menštruácie. Dva dni som nerobila absolútne nič. Ale že nič. Ležala som, pozerala „telku”, nevarila som popritom, ani neriešila mobil… A bolo to presne to, čo som potrebovala.
Snažím sa sústrediť na jednu vec, aj keď niekedy je to náročné pri práci, ktorú mám. V nej je ten multitasking vlastne potrebný. Ale v tej ostatnej časti môjho bytia nemusím.
Lebo veď prečo by som musela, však?
A presne toto je to, čo si ma naučila prežiť úplne naplno. Ak sa hovorí, že vám do života príde ten správny človek v tej najsprávnejšej chvíli, tak do toho môjho si práve ty vletela cez zatvorené dvere s takým láskavým hrmotom, že môj ešte vždy rozbláznený pokoj, dostal konečne smer.
Možno teda po štyridsiatke nemáme mať uprataný celý život. Možno stačí mať upratané v tom, že už vieme, čo si na svoje plecia naložiť nechceme. Že nemusíme byť superženy, ktoré zvládajú všetko naraz, a že multitasking nie je dôkazom našej hodnoty, ale často len cestou k vyčerpaniu.
Tak fajn, ideme ďalej a o mesiac sme tu zas,
Barby a Veronika
A ak ste náhodou naše minulé „chrumky” nečítali, nech sa páči:
Takto sme sa vám prihovorili vo februári: Barby & Veronika bez chrumkavých masiek: Hormonálny hurikán
A takto minulý mesiac: Barby & Veronika bez chrumkavých masiek: Koniec prehnanej sebakritiky