Sme ženy 40+, mamy a manželky. Máme svoje hormóny, pubertálne deti, mužov v procese prehodnocovania existencie a čoraz menšiu chuť tváriť sa, že všetko zvládame s úsmevom. Ale to už všetko viete, však?
V našom písmenkovom podcaste dnes otvárame trinástu komnatu, do ktorej vchádzajú deň čo deň asi všetky mamy tínedžerov: Kde sa končí naša zodpovednosť a kde už začína tá ich? A prečo máme niekedy pocit, že dospievať musíme spolu s nimi?
Hra na trpezlivosť
Niekedy mám pocit, že náš syn berie dochádzku do školy ako takú dobrodružnú disciplínu, pri ktorej je cieľom doraziť čo najneskôr. (Smiech.) Napríklad príchod o 7:59:18, kým zvonenie je už o ôsmej. Čiže… Technicky vzaté, vlastne neskoro neprišiel. Je tam. A podľa jeho reakcie na moju otázku, či je to takto v poriadku, zrejme očakáva, že si za tento jeho výkon dám doma na raňajky šampanské.
Pamätám si, že keď som chodila do školy ja, minimálne 15 minút, ak nie aj viac, pred prvým zvonením, som už sedela v lavici. A vôbec si nemyslím, že si to idealizujem. Aj keď áno, pamäť vie byť milosrdná a aj ja mám tendenciu zabudnúť na vlastné pubertálne výstrelky. Ale celkovo mám pocit, že som mala predsa len väčší rešpekt k povinnostiam. Keď som niečo nestíhala, bol to problém, ktorý som sa snažila vyriešiť. No naše dietko najprv hľadá argument, prečo by sa to vlastne riešiť nemuselo.
A potom sú tu tie záhadné zdravotné dôvody
Bolesť hlavy, soplík, svalovka, únava… Ja, samozrejme, nechcem byť mama, ktorá spochybňuje každé kýchnutie svojho dieťaťa. Keď mu naozaj niečo je, nech zostane doma. Ale niekedy sa mi zdá, že jeho organizmus má veľmi presný radar. Najhoršie sa cíti práve vtedy, keď treba ísť do školy. V piatok poobede sa, našťastie, zdravotný stav výrazne zlepší. (Smiech.)
A tak stojím pred večnou dilemou. Mám byť chápavá mama, ktorá rešpektuje potreby svojho dieťaťa, alebo mama, ktorá povie, že soplík ešte automaticky neznamená koniec školského dňa? Lebo presne toto ma na puberte vyčerpáva. Nie je to len o tom, či príde náš tínedžer do školy včas. Je to o neustálom vyjednávaní, vysvetľovaní a rozlišovaní, kedy dieťa naozaj potrebuje pomoc a kedy len skúša, kam až môže zájsť.
Barby, už sme to spolu preberali asi tisíckrát…
Máme čo robiť so svojimi hormónmi a s mužmi tiež nie v práve najšťastnejšom období rozkvetu, takže keď sa k tomu pridajú hormóny našich synov, o „zábavu” je fakt postarané. Lenže my dve o takýto druh zábavy naozaj nestojíme. Nechceme byť každé ráno policajtkou, lekárkou aj triednou v jednej osobe. Chceme, aby naši drahí, milovaní synovia pochopili, že škola je ich zodpovednosť. Nie naša každodenná pracovná úloha.
Tak poraď… Vieš, kde sa končí rodičovská zodpovednosť a kde sa už musí začať tá ich? A bola si aj ty v ich veku zodpovednejšia?
Ja v jeho veku?
Ochorela som a celé mesiace trávila v nemocniciach. V ukrutných bolestiach, na vyšetreniach a sama, bez rodičov. Vždy som bola zodpovedné dievča, ale tým, že som už taká mladá zažila, čo znamená bojovať o zdravie, moja zodpovednosť sa ešte viac prehĺbila. Uvedomila som si, čo pre mňa znamená domov, rodičia a obyčajné veci, ktoré človek často považuje za samozrejmosť.
Preto svoje pätnásťročné obdobie veľmi neviem porovnávať s tým, čo dnes prežíva môj syn. Ja som vtedy fungovala v úplne inom režime. Musela som dospieť skôr. Zodpovednosť je teda moje druhé meno. Odjakživa, keď niekam idem, som tam o 15 minút skôr. Nemám rada stres, chaos a chodenie na poslednú chvíľu. To by ma zabilo. (Smiech.)
No môj pubertálny superhrdina? Toho to vôbec nestresuje. Ale fakt vôbec. On si ešte o 7:40 fénuje vlasy v totálnom chill móde a do školy vchádza o 7:59.
Stihol? Stihol! Tak klídek, mami.
Jasné, že mu dohováram
Opakujem stále to isté ako papagáj na baterky. A keď ráno počujem: „Mami, bolí ma hlava,” okamžite mi stúpa kortizol, lebo viem, že bude nasledovať vyjednávanie a presviedčanie. (Smiech.)
Je náročné rozlíšiť, kedy ho naozaj treba nechať doma a kedy by školu zvládol. Niekedy si poviem, že nech si oddýchne, a našťastie to nerobí často. Ale prednáška o tom, či si myslí, že keď ho bude bolieť hlava, nepôjde raz ani do práce, ho neminie.
Áno, tisíckrát si poviem, že už musí preberať zodpovednosť sám. Lenže je to ešte vždy iba pätnásťročný chlapec, ktorý chce byť neskutočne dospelý týpek, ale vo svojej podstate je stále dieťa.
Určite som bola v jeho veku zodpovednejšia. Ale keď si spomeniem na svojich bratov, tí to mali v tomto veku podobne na háku. A keď si spomeniem, ako som ja už ako mladá mamička stála nachystaná s dvomi malými deťmi, pobalená s miliónom vecí a čakala na manžela, ktorý sa ešte len išiel sprchovať… (Smiech.)
Tak si hovorím, Veronika, čo to vlastne od tých našich násťročných chlapcov chceme? (Smiech.)
Našli ste sa v týchto riadkoch? Prečítajte si aj ďalšie
- Barby & Veronika bez chrumkavých masiek: Hormonálny hurikán
- Barby & Veronika bez chrumkavých masiek: Pribuchli sme dvere pred dokonalosťou
- Barby & Veronika bez chrumkavých masiek: Koniec prehnanej sebakritiky
Tak fajn, ideme ďalej a o mesiac sme tu zas,
Barby a Veronika