Keď si potrebujem oddýchnuť, siahnem po štetci (alebo akvarelke)…
Maľovanie ma bavilo už od detstva. Na základnej škole som chodila na rôzne výtvarné súťaže a výtvarná bola hodina, na ktorú som sa vždy úprimne tešila. Kým niekto odpočítaval minúty do telesnej, ja som odpočítavala do momentu, keď si konečne vyberiem farby a štetec.
Od maľovania som si po skončení základnej školy dala síce pauzu, ale niekde vo vnútri som vždy cítila, že sa k nemu raz vrátim. A tak sa k nemu dnes znovu vraciam s pocitom, že mi to celé roky naozaj chýbalo.
Maľujem doma, ale aj v ateléri
Ak mi to čas dovolí, rada zájdem s kamarátkou do ateliéru na workshop do kukKultura, ktorý sa nachádza v Nitre. Je to miesto, kde sa cítim príjemne a rada sa sem vraciam.
Ticho, pokoj, farby, tvorivosť… Všetko to tam akosi prirodzene plynie. Nie je to len o tom, že niečo namaľujem. Je to chvíľa pre mňa, keď vypnem hlavu, oddýchnem si a na chvíľu sa zastavím.
A keď nestíham alebo sa mi nechce nikam ísť, tvorím doma. Niekedy sama, inokedy so synom, pretože aj jeho to veľmi baví, čo som nesmierne rada. Je naozaj nádherné sledovať, ako deti kreslia úplne slobodne, bez očakávaní, len tak, s radosťou. A presne o to mi ide aj pri sebe.
Pre mňa je maľovanie skôr pocit NEŽ výkon.
Nie vždy maľujem preto, že chcem niečo „hotové”. Niekedy mi stačí len ten proces, že držím štetec, pozerám sa, miešam farby… Pustím si hudbu, urobím si čaj a nechám sa viesť tým, čo cítim. Možno vznikne niečo pekné, možno len farebný výbuch emócií.
A čo ešte milujem?
Prechádzky, knihy, chvíle ticha, keď všetko na moment spomalí. Maľovanie mi pomáha zastaviť sa. Viac vnímať, byť v prítomnosti. A najmä, nezabúdať na seba. Pretože v tom každodennom kolobehu je občas fajn si na chvíľu len tak sadnúť, chytiť štetec a znova sa spojiť sama so sebou a nechať svoju fantáziu a kreativitu pracovať na plné obrátky.
Zdroj foto: archív Frederika Lyžičiar