Každá mama zažije chvíle, keď ostane nedobrovoľne odsúdená na domáce väzenie. Že za čo? Aj o tom si dnes môžete prečítať v príbehu z pera spisovateľky Danielle Medenej v ďalšej kapitol z jej knihy Denník zamestnanej matky, ktorá sa na materstvo pozerá s humorom a nadhľadom.
Kto je Danielle Medená?
Danielle je matkou dvoch detí, dcér Klárky a Sárky. Popri tom je manželkou začínajúceho podnikateľa. No a ako inak, aj zamestnankyňou, aby prispela do rodinného rozpočtu. Svoje zážitky v tejto troj-úlohe si zapisovala, a tak vznikol denník, ktorý ju pri spätnom čítaní rozosmial aj pohladil po duši. Myslí si, že úloha matky je v dnešnej dobe stále nedocenená, preto sa rozhodla tento svoj denník publikovať. Aby aj ostatné maminky vedeli, že v tom nie sú samé. Všetko zlé raz predsa prehrmí a na to dobré sa bude spomínať s úsmevom na perách.
Viac o Danielle sa môžete dozvedieť aj v našom rozhovore:
Rovno zostaň doma, aj tak ti po chvíli budem volať
Ťažko. Ono spravovanie rodiny keď sa cítite ako slobodná matka s tromi deťmi, aj napriek tomu, že máte doma chlapa, dá riadne zabrať. O to viac, ak si myslíte, že je rovnako zodpovedný minimálne za existenciu vašich detí, pretože vy ste si ich nekúpili v Dráčiku a teda chcete, aby sa podieľal na ich výchove a rozhodovaní o tom, čo s nimi.
Tá snaha zapájať ho do rozhodovacieho procesu a prijímania rozhodnutí vás spravidla stojí oveľa viac nervov a energie, než keby ste ho hodne veľkou okľukou obišli a rozhodli sama. V osobnej karte ste zavedená ako spoľahlivá, všetkého schopná a ochotná žienka domáca, ktorá sa postará o všetko, a tak vášmu manželovi len ťažko napadne, že by ste potrebovali občas nejaké to voľno a ešte ťažšie je pre neho stráviteľné to, že by vám ho mal ON poskytnúť a prevziať (aspoň občas a na krátko) starostlivosť o deti.
Lenže zmena doteraz zabehnutých koľají je pre mňa otázka zdravia, preto rozmýšľam, ako sa vydať na cestu zmeny, aby čo najmenej postihla deti a domácnosť. Pani psychologička v nemocnici vravela, že stačia aj malé zmeny – občas zveriť ratolesti do nežnej starostlivosti ich otca a vybehnúť si na kávu. Hm, to by sa aj dalo, veď sú len dve, dostatočne veľké, aby sa nemusel stresovať výmenou plienok a keď bude veľmi zle, aj jesť si už dokážu vypýtať. A tak som začala nenápadný útok na drahého:
- Suseda má muža z domu, pozvala ma na babskú jazdu sem do kaviarne… posedíme, vypijeme kávu, o dve hodiny som doma…
- A berieš aj deti?
- Nie, je to babská jazda. Keby som vzala deti, tak robím to isté čo doma, len na inom mieste.
- A kde ich chceš nechať? Ja pracujem…
- No, že by si sa ty o ne postaral? Sú najedené, spokojné, hrajú sa v izbe, stačí na ne dohliadnuť.
- A čo keď budem potrebovať vybehnúť za klientom?
- Kaviareň je tu za rohom, zavoláš, dobehnem za 3 minúty…
- Tak to aby si rovno zostala doma, asi by som ti aj tak po chvíli volal….
A bolo vymaľované
Dobre, povedala som si. Nepáči sa mu predstava, že jeho žena si užíva nedajbože celé dve hodiny voľna, zatiaľ čo on, v pote tváre, zarába peniaze a ešte mu aj deti na krk hodí. No veru, fuj. To by správna žena, manželka a matka nikdy neurobila. Takže čo? No zober na kávu aj jeho – radí mi môj šiesty zmysel.
- Drahý, neskočíme na kávu? Otvorili novú kaviareň, vraj veľmi dobrú, ako vravela suseda. Zajtra môžem v práci skončiť skôr, necháme baby v škôlke a urobíme si dve hodiny voľna pri dobrej káve…
- A prečo? Veď kávu si môžeme urobiť aj doma.
- No áno, ale takto by sme mali čas sa aj porozprávať.
- No veď hovor, čo potrebuješ? (hovorí mi bez toho, aby vôbec odtrhol oči od počítača).
- Aby sme sa išli niekam vyvetrať, stále sme iba v práci a doma.
- … nemám čas.
A bolo vymaľované druhý krát.