Rozhovor s autorkou detskej knihy Dobrodružstvo chumáčika Perka a záchrana Chlpatej planéty, Natáliou Dujničovou, je ako jemné pohladenie detskej duše. Prezradila nám, ako sa z detskej vášne pre písanie a fantazijných strašidielok zrodil príbeh o odvahe, priateľstve a vesmírnom putovaní. Vznikol počas materskej dovolenky, medzi uspávaním a večerným čítaním so synmi – a dnes si získava srdcia detí aj dospelých.
Natália, čo bolo impulzom, ktorý vás priviedol k napísaniu tejto knižky? Bola to nejaká konkrétna situácia s vaším dieťaťom, alebo ste už dlhšie túžili tvoriť pre deti?
Písaniu sa venujem už od detstva. Už na základnej škole som mala svoj zošit, do ktorého som si písala svoje vymyslené rozprávky. Boli síce strašidelného charakteru, ale milovala som to. Vyštudovala som masmediálnu komunikáciu a praxovala som a po škole pracovala v oblasti médií.
Napísať knihu bolo pre mňa ďalším krokom, ktorý som po rokoch písania brala ako samozrejmosť, len som sa musela k tomu odhodlať. Ten správny čas prišiel až na materskej dovolenke pri druhom synovi. Jedného dňa som si povedala – buď teraz, alebo nikdy.
Prečo práve chumáčik Perko? Je to naozaj rozkošná postavička. Prišiel vám Perko do hlavy hneď, alebo ste si ho postupne „vysnívali“ ako ideálneho hrdinu pre deti?
Slovo chumáčik používam s kamarátkami už roky. Vo mne vyvoláva niečo jemné, nadýchané a čisté. A taký je aj hrdina Perko. Malý chumáčik z dokonale čistej a útulnej Chlpatej planéty, ktorej nič nechýba. Meno Perko som odvodila od slovo pierko. Pretože chumáčikovia žijú na stromoch, ktoré sa nazývajú páperovníky, ktorých listy pripomínajú naše pierka.
Hneď, ako som začala príbeh písať, odvíjal sa mi dej v hlave sám. Detskému čitateľovi ponúka iný druh rozprávky. Keď rozprávam dej knižky, často sa mi stane, že poslucháčom dej pripomína Malého princa. Avšak vôbec s ním nemá nič spoločné, možno to je len tým, že rozprávok o cestovaní vesmírom je málo. Po prečítaní knižky mi dajú za pravdu.
Čítali ste knižku aj svojmu dieťaťu? Ako reagovalo? Pomohli vám jeho reakcie doladiť niečo v príbehu?
Knihu som začala písať, keď mali moji synovia 2 a 4 roky. V tom čase môjho staršieho syna začali fascinovať sopky a ja som zhodou náhod zakomponovala do príbehu práve sopečnú planétu. Deti sa na príbeh veľmi tešili a každú kresbu, ktorú mi ilustrátorka do knižky postupne posielala, som ukázala aj im. Keď už bola kniha v tlači, stále sa ma pýtali, že kedy už pán kuriér prinesie chumáčika Perka?
Po prečítaní knižky príbehom žili. Stavali si na dvore Perkovo rogalo, hrali sa na postavy z knižky. Ešte aj teraz, keď idem čítať deťom knižku na besiedku, kde si aj knižku môžu kúpiť, ma deti upozorňujú, aby som „tú ich knihu“ nepredávala. Tak im vysvetľujem, že kníh je vytlačených viac a o tú svoju neprídu.
Ako reagovali prvé deti, ktorým sa kniha dostala do rúk (alebo ktorým ju čítali rodičia)? Máte spätnú väzbu, ktorá vás obzvlášť potešila alebo dojala?
Veľmi sa teším, keď mi po prečítaní rodičia napíšu spätnú väzbu, napríklad pošlú obrázok, ktorý ich dieťa nakreslilo. Alebo keď sa pojem chumáčik udomácnil aj u nich doma. Jedna maminka malej čitateľky poslala aj video, ako ich dcéra zaspala večer s knižkou na hlave.
Veľmi milú reakciu som mala od jednej mamičky, ktorá mi hovorila, že sa pri čítaní dcérke s oteckom striedali a sami boli v napätí, ako príbeh skončí. Takže musím skonštatovať, že na príbeh som mala pekné reakcie nielen od detí, ale aj od dospelých.
Vaša kniha krásne hovorí o odvahe, priateľstve a sebadôvere. Čo je podľa vás to hlavné posolstvo, ktoré by si deti, ale aj rodičia mali z príbehu odniesť?
Častokrát sa aj my rodičia snažíme dokola deťom vysvetľovať, ako sa ku komu správať, čo by robiť iným nemali a prečo. A práve na toto sú úžasnou pomôckou príbehy, do ktorých sa dieťa započúva a vie sa do knižného hrdinu vcítiť alebo aspoň vycítiť emóciu.
Chumáčik Perko je na prvý pohľad veľmi krehkým malým stvorením, ktoré sa bojí vystúpiť z davu. Avšak hnacou silou nájsť v sebe odvahu a zachrániť ich milovanú Chlpatú planétu, ktorej hrozí zánik, bola láska k jeho sestričke, rodine a domovine. V príbehu si každý nájde to svoje, dokonca aj my dospelí.
V príbehu hrá dôležitú rolu aj čierny prach, ktorý ohrozuje planétu. Je za tým aj nejaká hlbšia ekologická myšlienka, ktorú ste chceli deťom (nenápadne) priblížiť?
Prírodu mám veľmi rada, vážim si všetko živé. Žijem na dedine a sama som obklopená viac štyrmi zvieracími nohami než dvomi ľudskými. K láske k prírode vedieme aj naše deti. Chodíme do lesa, zbierame odpadky a rešpektujeme obyvateľov lesa.
Cieľom knižky bolo vymyslieť napínavý príbeh zo sveta fantasy, aký tu ešte nebol. Chcela som len napísať pekný príbeh. Posolstvá a myšlienky, ktoré knižka prináša som tam zakomponovala akosi prirodzene. S hlbšou ekologickou myšlienkou som však knihu nespájala, i keď sa to na prvý pohľad tak môže zdať.
Ste nielen autorka, ale aj mama a PR špecialistka. Ako sa vám darí nájsť si čas na písanie pri všetkých tých povinnostiach? Máte nejaký svoj tajný recept na kreativitu v chaose bežného dňa?
Musím sa priznať, že po skončení materskej dovolenky je to už o čosi náročnejšie. Okrem práce a detí sa venujem aj našim dvom koníkom a zvieratám, ktoré chováme. Zo zdravotných dôvodov sa snažím pravidelne cvičiť. Písanie mám ako relax. Ak si viete určiť priority, dá sa to.
Namiesto sedenia pred TV si radšej vezmem počítač a píšem. Spolu s kamarátkou Aniko Mituch Pasterkovou, ktorá je tiež autorka výbornej knihy Eliza oslavuje narodeniny, chodíme na knižné besiedky a počas víkendov na akcie, kde máme kreatívne dielničky s deťmi. Je to skrátka záľuba.
Máte doma nejaký vlastný čítací rituál s vaším dieťaťom? Napríklad obľúbený čas, miesto alebo spôsob, ako si spolu užívate knižky?
Deti berú večerné čítanie v posteli automaticky. Keby som im večer nečítala, brali by to ako trest. Večerné čítanie deti upokojuje, pripravuje ich na spánok a je to náš spoločne strávený čas, keď sa im venujem naplno. O pozitívnom vplyve čítania detí už v predškolskom veku nájdete množstvo štúdií.
O vplyve na dospelých nemusím zrejme ani hovoriť. Chcela by som, aby si moje deti túto večernú čítaciu rutinu ponechali po celý život a pestovali si ju rovnako, ako si ju pestujem ja. Je to dôležité najmä v dnešnej digitálnej dobe, keď deti berú do rúk radšej mobily a tablety.
Prečítajte si: Alexandra Wagnerová: Čarovať sa dá, ak máte odvahu vložiť kúsok seba do svojho diela
Prečo je podľa vás táto kniha ideálna na čítanie večer pred spaním? Má príbeh v sebe niečo upokojujúce, čo môže deťom pomôcť zaspať s príjemným pocitom? Taký ten pokoj, s ktorým sa im večer ľahšie zatvoria oči?
Celá knižka v sebe nesie prvky napätia, dobrodružstva, ale aj upokojenia vo forme šťastného záver. Vykresľuje pokojný a harmonický rodinný vzťah, i keď obsahuje situácie, keď Perkovi išlo o život. Všetko nakoniec dobre skončilo.
Máte tipy, ako knihu čítať spoločne s deťmi tak, aby z toho mali čo najviac? Napríklad nejaké otázky, ktoré im klásť, alebo spôsoby, ako s nimi o príbehu ďalej hovoriť?
Keď chodím na besiedky čítať deťom, tak mám už overený scenár, ako deti príbehom zaujať. Dá sa totižto krásne prepojiť na otázky, ktoré sa detí pýtam. Ukazujeme si obrázky a pýtam sa na ich názor. Deti sa vždy rady do príbehu zapájajú, sú zvedavé a chcú odpovede.
S mojimi deťmi si čítam podľa toho, ako majú chuť. Niekedy len počúvajú, inokedy sa pri čítaní, hlavne ten mladší hrá na posteli s autíčkami, ale to neznamená, že nepočúva. A inokedy si zasa ukazujeme obrázky a rozprávame sa o nich alebo sa pýtam, čo si o tom myslia.
Bude mať Perko aj ďalšie dobrodružstvá? Plánujete pokračovanie alebo ďalšiu knihu pre malých čitateľov?
Začala som písať pokračovanie chumáčika Perka, a tiež mam rozpísanú ďalšiu detskú knihu. A veľa ďalších nápadov v spolupráci s inými šikovnými maminkami. (Smiech)
A na záver, čo by ste odkázali všetkým mamičkám, ktoré v sebe nosia nápady, ale nevedia, kde začať? Čo vám osobne pomohlo prekonať ten prvý krok a veriť si?
Keď už sa raz odhodláte a do niečoho sa pustíte, dokončite to. Musíte si povedať rovnako, ako ja: buď teraz alebo nikdy a naozaj sa toho držať. My mamky sme úžasné v organizovaní povinností, čo sa času týka. Aj keď si mnohé z nás s povzdychom povieme, že nestíhame, opak je často pravdou.
Možno len my máme predstavu, že to má ísť rýchlejšie, ale veď si len samy odpovedzte na to, čo všetko ste za ten deň stihli… Knihu som písala po jednej strane, ale snažila som sa pravidelne. Netrvalo mi to možno rok, ale dva, no nakoniec som ju napísala.
