Tento rok sa uskutočnil 43. ročník najstaršieho benefičného koncertu v strednej Európe – Úsmev ako dar. Kto iný by o ňom vedel rozprávať autentickejšie než žena, ktorá ho zažila z oboch strán?
Emília Chovancová Bezáková najprv sedela ako dieťa v publiku, prešla si rolou dobrovoľníčky či asistentky, až sa vypracovala na predsedníčku organizácie. Prečítajte si rozhovor o tom, kam sa tento projekt posunul, ako sa zmenili detské domovy od čias „stádovitej výchovy” a čo pre ňu dnes znamená riadiť tím 300 ľudí popri dvoch malých deťoch.
Ste súčasťou veľkého a krásneho projektu s dlhoročnou tradíciou. Vidíte nejaký rozdiel medzi týmto a predošlými ročníkmi?
Súčasťou tohto koncertu som už veľmi dlho, vlastne od svojich štyroch rokov, keďže som sama vyrastala v detskom domove. Na tieto koncerty som chodila ešte ako dieťa – patrila som k tým poslušným a vzorným, ktoré sa dobre učili, a tak som sa sem dostala takmer každý rok. Dnes tu však stojím ako šéfka organizácie Úsmev ako dar, ktorá tento koncert realizuje. Je to pre mňa niečo úžasné. Nielen za seba, ale za nás všetkých, ktorí v tomto diele pokračujeme.
Prečítajte si: Úsmev lieči: Raper Kali o pomoci deťom a Vianociach bez telefónu
Dá sa teda povedať, že ste svoje dielo započali už ako štvorročná, malá „akčná žena“?
To dielo nie je moje, ja som doň len vstúpila. Ale je pravda, že „Úsmeváci” vo mne videli potenciál. Náš Jogo – teda dnešný komisár pre deti – k nám chodil, rozvíjal nás, venoval sa nám. Doslova nás „vybrali z brány” detského domova. Mala som obrovské šťastie na ľudí, ktorí si všimli, že mám v sebe energiu a chuť niečo robiť. A keďže ja som na sebe chcela pracovať a túžila som niečo dokázať, všetko sa to nakoniec takto krásne spojilo.
Je úžasné vidieť za týmto projektom takéto výsledky.
Presne tak. Sme tu už celá jedna generácia – nielen kolegovia, ale aj dobrovoľníci, ktorí na tieto koncerty kedysi chodili ako deti. Takže áno, je to doslova môj život. Je to moja rodina.
Robili ste predtým aj nejakú inú prácu?
Počas školy som si prešla bežnými brigádami, od čašníčky po roznášanie letákov. Po štúdiu sociálnej práce som krátko pôsobila v inej organizácii, no v poslednom ročníku vysokej školy ma Jogo stiahol do Úsmevu. Začínala som úplne od piky ako asistentka – od vypĺňania excelových tabuliek až po upratovanie. Trvalo pätnásť rokov, kým som sa vypracovala na čelo organizácie. Môžem teda s čistým svedomím povedať, že som si v organizácii prešla úplne všetkým a svoju pozíciu som si poctivo vydrela.
O akom veľkom tíme dnes hovoríme? Riadiť také množstvo ľudí zrejme nie je jednoduché.
Momentálne máme okolo 60 stálych zamestnancov a k tomu asi 300 dobrovoľníkov. A musím súhlasiť – to veru nie je jednoduché.
Ako sa to dá všetko stíhať?
Mám super kolegov a pána riaditeľa, ktorý má veľa vecí na starosti. Im všetkým patrí moja vďaka, pretože sú so mnou naozaj trpezliví. Šéfkou Úsmevu som sa totiž stala práve v čase, keď som čakala dcérku. Takže to musím zvládať popri dvoch malých deťoch, čo je niekedy náročné.
Ako ste sa stali šéfkou Úsmevu?
Túto výzvu som prijala, keď sa náš predseda stal komisárom pre deti. Keď sme sa o tom predtým rozprávali, poviem pravdu – myslela som si, že sa ním nestane. Takže som mu dala taký záväzok: „Jasné, zoberiem to, ak sa ním staneš.” No a on sa ním naozaj stal. A keďže som dala slovo, povedala som si, že svoj sľub musím dodržať.
A teraz si to predstavte – keď som sa stala predsedníčkou, bola som v šiestom mesiaci tehotenstva a doma som mala trojročnú dcérku. Venovala som sa deťom a popritom pracovala, ale bez kolegov by to určite nešlo. Oni ma museli podržať, pretože ja som tam jednoducho nemohla byť na sto percent.
Dalo sa to vôbec nejakým spôsobom skĺbiť?
Zvládla som to, ale úprimne? Druhýkrát by som to už neurobila. Keby som mala tretie dieťa, určite by som zvolila iný prístup a chcela si to viac užiť. Do toho všetkého som totiž ešte študovala právo. Považujem sa za akčnú ženu, to áno, ale toto bolo aj na mňa naozaj veľa.
Mali ste niekoho, kto vám pomáhal?
Mám úžasného manžela, ktorý pri mne stojí a o ktorého sa môžem oprieť. Rovnako mám skvelú svokru, veľmi dobrú kamarátku, ale aj priateľov a kolegov. Veľakrát sa mi starali o deti, keď som ja musela pracovať.
A o tomto treba hovoriť. Keď sa ľudia pýtajú „akčných žien”, ako to všetko stíhajú, treba priznať, že za tým sú ďalšie piliere – naše oporné body. Inak sa to ani nedá. A netreba sa hanbiť vypýtať si pomoc.
Presne tak. Ja som typ človeka, ktorý si pomoc vie vypýtať. Nemám problém prísť a povedať: „Pomôžeš mi?” Ale tak to má byť. Sme tu predsa na to, aby sme si ako ľudia pomáhali.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Dnes sme na nádhernom podujatí. Je to 42. alebo už 43. ročník?
Je to už 43. ročník koncertu Úsmev ako dar.
Vidíte nejaký rozdiel v porovnaní s rokmi, keď projekt začínal?
Pamätám si časy, keď to boli celodenné koncerty. Bola to pre nás veľká akcia, ktorá žila hudbou od rána do večera, s prestávkami a priamymi prenosmi. V tom čase to bol v podstate jediný charitatívny koncert pre deti na Slovensku, dokonca v strednej Európe. Bola to obrovská udalosť a pre umelcov prestíž. Dnes je to iné, podobných aktivít je oveľa viac a umelci sú vyťaženejší. Preto chcem naozaj poďakovať tým, ktorí sú tu dnes, aj tým z minulých rokov. Všetci totiž vystupujú bez nároku na honorár.
Vnímate rozdiel v tom, ako fungovali detské domovy kedysi a ako je to teraz?
To by bola debata na tri hodiny. V skratke – zažila som internátny typ domova. Ak by ste si pozreli film z 80. rokov, presne tak to vyzeralo. Veľké chodby, jedálne, práčovne a rovnaké oblečenie. Všetko sa robilo hromadne – naraz na toaletu, naraz na raňajky, naraz do školy. Fungovali sme ako malé stádo ovečiek. Mala som však šťastie na niektoré úžasné vychovávateľky. Dnes sa systém zmenil, je viac zameraný na individuálne potreby dieťaťa. No kľúčové je jedno: či je systém taký alebo onaký, najdôležitejší je vždy človek, ktorý sa o vás stará.
Dnes už existujú systémy „buddyho“ – opornej osoby. Mali ste aj vy v minulosti niekoho, o koho ste sa mohli oprieť?
Áno, pre mňa to boli „Úsmeváci”. Bol to dnešný komisár pre deti Jogo, jeho manželka a jeho spolužiaci z vysokej školy. Boli to vtedy mladí, možno 23-roční dobrovoľníci, pred ktorými skladám klobúk dole. Venovali sa nám a chodili za nami pravidelne, dokonca nás brávali na Vianoce k sebe domov. Jogo je pre mňa takým dôležitým človekom, že keď som sa vydávala, bol to práve on, kto ma odviedol k oltáru.
Kto vás ešte v živote inšpiruje a dodáva vám energiu?
Moje deti. Odkedy som sa stala matkou, pozerám sa na svet úplne inou optikou. Energiu mi dávajú aj kolegovia a kamarátky zo školy – Evička, Saška, Majka. Mala som šťastie na ľudí. Ale inšpirujú ma aj naše klientky. Keď vidím ženu, ktorá je na štyri deti sama… Priznám sa, kým som nebola mama, ostatné som súdila. Nedávno sme boli v Tatrách a videla som mamičku s tromi deťmi, ktoré strašne vystrájali. Keby som bola mladšia, povedala by som si: „Bože, nevie si ich upratať.” Teraz som si len vzdychla: „Chúďatko žena, tá to má ťažké.”
Blížia sa Vianoce. Čo pre vás znamenajú a ako ich trávite?
Ja Vianoce milujem, túto lásku si nesiem už z detstva. V detskom domove to bol čas, keď o nás ľudia javili úprimný záujem. Chodilo k nám množstvo návštev, koledníci, žiaril stromček a mali sme veľa darčekov. Spája sa mi to s láskou a radosťou. Aj teraz ako dospelá ich mám veľmi rada, ale odmietam sa stresovať. Ak nie je navarené alebo napečené, nevadí – s pečením mi pomáhajú kamarátky. Pre mňa sú Vianoce o pokoji, návrate k sebe a nájdení pokoja v kostole.
Prečítajte si: Speváčka Martina Schindlerová: Nečakám, kým mi svet splní očakávania, plním si ich sama
Kde nachádzate ten absolútny pokoj a porozumenie?
Je to práve v chráme. K duchovnosti som si našla cestu až v dospelosti, približne v tridsiatich troch rokoch. Dnes je to však pre mňa jediné miesto, kde dokážem byť skutočne sama so sebou. Kde sa viem odstrihnúť od hluku sveta, stíšiť sa a nájsť vnútornú rovnováhu.
Čo vás na vašej práci baví najviac?
Jednoznačne ľudia. Kolegovia, ale aj tí, s ktorými pracujeme. Je úžasné, že sa od nich môžeme učiť. Napriek tomu, v akých ťažkých situáciách žijú a aké problémy dennodenne riešia, majú často dobrú náladu a dá sa s nimi „posrandovať”. My im prinášame nádej a riešenia, ale zároveň oni učia nás – mňa teda určite.
